Bohužiaľ, stále sme v období, keď sú prevádzky divadiel a iných kultúrnych inštitúcií obmedzené alebo naopak úplne pozastavené. Kultúra viac-menej ešte stále funguje v online svete. Divadlo bez domova nie je žiadnou výnimkou. Počas druhej novembrovej stredy nám predstavili svoj najnovší divadelný počin s názvom CIRKUS MADRAŠ.

Bratislavské Divadlo bez domova sa tentoraz rozhodlo inscenovať krátku divadelnú hru od známeho petrohradského surrealistického literáta menom Daniil Charms. Recepcia Charmsových dramatických textov v slovenských divadlách nemá priveľkú tradíciu, o čom svedčí aj to, že doteraz bola uvedená len jeho jediná hra - Cirkus Šardam, na troch rôznych javiskách (VŠMU, Teatro Tatro, Divadlo bez domova).

Charmsov fiktívny svet by sme mohli nazvať ako chaotický či priam nelogický, no práve v tom tkvie čaro - aspoň pre mňa. V jeho dielach, prozaických i dramatických, sa vyskytujú nevysvetliteľné katastrofy rôzneho druhu, snové udalosti, zvláštne charaktery postáv alebo aj spomínaná iracionalita, ktorá v sebe „skrýva“ obsažné, výpovedné myšlienky. To isté môžeme aplikovať aj na Cirkus Šardam. Inscenátori veľmi rafinovaným spôsobom zasiahli do dramatického textu. Mená niektorých postáv čiastočne pozmenili, aby vychádzali z osobností či mien členov hereckého súboru, ako napríklad Ajaz - médium z Údolia faraónov (Zuzana Zajacová) Deny Kolečkinová (Deny Okrutská) alebo Stepan Paramon Ogurkin (Štefan Malacký) či Augustín Nezbedkin (Augustín Horváth). Dramatický text v mnohých výstupoch, ktoré sú predelené gongom zostručnili a vypointovali, niektoré dokonca aj vynechali, čo ale vôbec celkovému deju inscenácie neuškodilo, práve naopak – zdynamizovalo.

Cirkus Madraš je o nezvyčajnom mieste, v ktorom sa nachádzajú nedokonalí, ba až čudní akrobati, artisti, krotitelia šeliem a klauni, ktorí vytvárajú špecifické panoptikum outsiderov, s ktorými sa herci a herečky Divadla bez domova vedeli naplno stotožniť. Týkalo sa to najmä ústrednej postavy - Augustína Nezbedkina (Augustín Horváth), ktorý chcel neustále postave Riaditeľka (Patrik Krebs) dokázať, že za niečo stojí, len potrebuje to, aby mu dal niekto šancu. Až na samotnom konci Riaditeľko (Patrik Krebs) zistil, že jemu aj ostatným cirkusantom nakoniec pomohol, aj keď za to, že sa dostali do ťažšej situácie (zatopilo ich) mohol čiastočne aj Augustín Nezbedkin (Augustín Horváth). A práve tu môžeme nájsť spomínanú špecifickú iracionalitu Daniila Charmsa.

V inscenácii vzniká niekoľko alúzií na životy hereckého súboru. Jednak spomínaná analógia s postavou Augustína Nezbedkina, ale i to, keď sa veľké akvárium rozbilo a zatopilo celý priestor cirkusu. Riaditeľko (Patrik Krebs) zvolal cirkusantov a tí plávali a vraveli: „To je úžasný pocit...plávam, ja plávam.“ Môže sa to chápať ako narážka na to, že ľudia bez domova, fyzicky alebo psychicky znevýhodnení ľudia sú nútení sa naučiť „plávať“ a udržať sa na hladine, prežiť. Celkovým zámerom inscenácie bolo zviditeľniť tému sociálneho vylúčenia.   

Osobitú pozornosť treba venovať aj scéne a jednotlivým kostýmom. Principáli divadla (Kovalyk, Krebs) si prizvali na spoluprácu umelkyňu Evu Matkuliakovú, s ktorou už spolupracovali aj predtým na iných divadelných projektoch. Menší hrací priestor sály Pistoriho paláca neumožňuje množstvo nápaditých možností pre realizáciu, avšak Matkuliaková to vyriešila prostredníctvom minimalizmu a náznaku. Využila závesnú trojuholníkovú výzdobu na šnúrke, ktorá farebne i strihovo pripomínala takú, ktorá visí aj na ozajstných cirkusoch a jarmokoch, čím navodila tú pravú atmosféru. Počas dvoch častí sa na javisku striedali rekvizity (skriňa, plátno, činka...), ktoré dotvárali a podporovali jednotlivé výstupy a zároveň sa mohli herci a herečky naplno pohybovať, nakoľko ich nič neobmedzovalo. Celý hrací priestor bol okrem výzdoby začiernený, čím vynikli kostýmy. Tie výtvarníčka koncipovala na pomedzí civilu a výtvarnosti. Kostýmové riešenia boli rôznorodé, farebné, no napriek tomu navzájom ladiace. Umelkyňa sa pridržiavala zväčša červenej, čiernej, bielej, modrej a okrovej farby.

Hudba a svetelný dizajn inscenácie sa „napájali“ na scénografiu. Zvuky ako šum vody, rozbitie skla, hádzanie a padania loptičiek, atď. napomáhali predstavivosti publika i účinkujúcich, keďže priestor bol zobrazený abstraktne.  

Herecké umenie súboru je vo veľkej miere limitované, ale to neznamená, že členovia divadla nemajú isté umelecké vlohy. Bolo viac ako citeľné, že každý jeden účinkujúci sa snažil podať čo najlepší a najuveriteľnejší herecký výkon. Pracovali predovšetkým so štylizovaným hereckým prejavom, pohybom a gestom. Bolo zjavné, že si naplno užívali, že môžu byť  znova súčasťou ďalšieho divadelného predstavenia. Jediným mínusom inscenácie bolo, že principáli divadla - Uršuľa Kovalyk a Patrik Krebs svojim dynamickým vystupovaním a hlasovými dispozíciami príliš upozorňovali na seba, tým pádom nemohli vyniknúť iní členovia, čo bola obrovská škoda.

Herecký súbor tvoria ľudia z marginalizovaných skupín, často odsúvaní na okraj spoločnosti, ktorí nedostávajú priveľa príležitostí, aby mohli ukázať, že aj oni sú schopné ľudské bytosti s hodnotami a citmi. Už vyše 10 rokov - vďaka Divadlu bez domova majú pocit, že niekam patria. Divadlo nie je pre nich len akýsi bezpečný priestor, ale aj terapeutický zážitok. Každý jeden raz, čo som mala možnosť zúčastniť sa na reprízach predstavení, panovala v sále príjemná a priateľská atmosféra. Myslím si, že členovia súboru si zaslúžia väčšiu pozornosť verejnosti - mali by sme mať na pamäti, že ľudí netreba škatuľkovať, všetko totižto vychádza zo zmesi individuálnych životných situácií.

Dominika Horváthová, 3.bc, KDŠ

Tvorivý tím inscenácie Cirkus Madraš:

Vedenie projektu a réžia: Mgr.Art. Patrik Krebs a Uršuľa Kovalyk

Vedenie projektu a dramaturgia: Mgr. Tomáš Kubiš

Hudba: Oskar Rózsa

Scéna a kostýmy: Eva Matkuliaková