Čo je viac: Jej hrdosť alebo jeho život?

externýDivadlo Jonáša Záborského PrešovJej pastorkyňadivadloonlineŠimon Frolo

Špecifickosť divadla spočíva v bezprostrednom kontakte herca a diváka, no najmä v neopakovateľnosti každého jedného predstavenia. Momentálna situácia nám žiaľ bráni v zažívaní tohto jedinečného pocitu. Mnohé divadlá sa tak rozhodli počas týchto dní presťahovať zo svojich priestorov do našich domácností a vďaka technológiám nám sprostredkovať svoje inscenácie. Je úžasné, ako dokážeme byť s divadlom v kontakte aj na diaľku. Avšak aj napriek vďačnosti za túto možnosť vieme povedať, že osobnú prítomnosť v divadle to nenahradí.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove patrí k veľmi aktívnym a na svojom YouTube kanáli ponúka množstvo inscenácií. Jednou z posledných zverejnených je inscenácia Jej pastorkyňa, ktorá mala svoju prešovskú premiéru v roku 2007. Keďže ide o divadlo mimo Bratislavy, vidieť nejakú inscenáciu počas semestra môže byť ťažšie. A navyše ide o inscenáciu z obdobia, keď som sa ako druháčik na základnej škole usilovne zdokonaľoval v písaní. Dnes tak môžem napísať svoj debut v recenzovaní online záznamu.

Režisér prešovskej inscenácie Michal Náhlík sa rozhodol text situovať do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Jeho zámerom bolo text postaviť do kontrastu s dobou jeho vzniku. Keďže pôvodná hra pochádza z deväťdesiatych rokov 19. storočia, bol tento krok viac než žiadúci. A tak spolu s dramaturgom inscenácie Róbertom Mankoveckým museli text zbaviť archaizmov. Práve zosúčasnený jazyk, ale aj kostýmy zo sedemdesiatych rokov v nás zanechajú pocit, že aj dnes medzi nami žijú ľudia, ktorí pred vlastným šťastím uprednostnia názor druhých. Myslím si, že zámer režiséra bol jasne čitateľný a inscenácia nepotrebovala zbytočné premietanie textu počas dialógu Jenofky (Stanislava Kašperová) a opitého Števa (Igor Kasala). Text som prvotne chápal ako náhradu odpovedí opitého Števa. Pomocou textových bubliniek však komunikovala aj triezva Jenofka. Táto „inovácia“ netrvala ani minútu, Števo dokonca napísaný text aj zopakoval. Minimálne využitie tejto vsuvky bolo podľa mňa zbytočné.

Nebola to však len réžia a dramaturgia, ktorá sa podpísala na prerode a modernizácii textu. Snáď najviac k atmosfére sedemdesiatych rokov prispeli už spomínané kostýmy. Na začiatku predstavenia boli herci oblečení v odevoch (Lenka Kadlečíková), ktoré odkazovali na obdobie, keď text Gabriely Preissovej vznikol. Postupným plynutím textu sme sa presúvali aj v čase. Dlhé čierne róby vystriedala modernejšia verzia, v ktorej boli dlhé čierne sukne kombinované s takisto čiernymi tričkami. Dominantným prvkom tričiek bola farebná potlač pop-art obrazov. Od šesťdesiatych rokov, v ktorých dominoval práve pop-art, bol potrebný už naozaj iba malý krok do rokov sedemdesiatych. Toto obdobie ponúklo autorkinej fantázii naozaj veľký priestor, ktorý patrične využila. Vybláznila sa pri farebnosti kostýmov, ale aj účesoch typických pre danú dobu.

Ladenie atmosféry podčiarkla aj scéna navrhnutá Anitou Szőkeovou. Návrh scény bol naozaj veľmi jednoduchý. Striedanie teplého a studeného svetla menilo priestor, v ktorom sa dej odohrával. Farebné zmeny osvetlenia symbolizovali emócie, udalosti (červená – preliatie krvi). Asi najväčšou scénickou zmenou bol príchod kapely, ktorej do rytmu blikala disko guľa.

Do tohto momentu sa na scéne objavila iba jediná väčšia rekvizita – drez na umývanie špinavého riadu. Ten však neplnil iba svoju primárnu funkciu. Bol využitý aj pri vražde dieťaťa.

Práve vražda dieťaťa bola najsilnejším momentom celého predstavenia. Kveta Stražanová v úlohe Kostolníčky vykonala tento čin len kvôli mienke iných. Dnes si niečo takéto dokážeme asi len ťažko predstaviť. Svojím hereckým výkonom realisticky znázornila matku, ktorá dokáže pre svoje dieťa urobiť naozaj všetko. Jej výkon v inscenácii považujem za najlepší. Stanislava Kašperová sa predstavila v role naivnej, submisívnej mladej Jenofky. Herečka počas predstavenia bojovala o lásku muža, trpela kvôli jeho odmietnutiu, no najmä kvôli strate dieťaťa. Jej výkon síce ostal v tieni Kvety Stražanovej, zanechal však veľmi pozitívny dojem. Priemernú kvalitu ostatných hereckých výkonov oživili choreografie, ktoré veľmi vkusne dopovedali konanie a emócie postáv. Text Její pastorkyňa slúžil ako predloha Leošovi Janáčkaovi pre napísanie opery, ktorá je vo svete známa pod názvom Jenufa. Herci sa počas predstavenia nemenili na operných spevákov a speváčky, ale prekvapili veľmi dobrým prevedením zaujímavých aranžmánov náboženských piesni. V inscenácií sa opakuje motív piesne Má první láska se dnes vdává od Karla Gotta.

Prešovská inscenácia ponúka zamyslenie sa nad následkami činov, ktoré môžu zmeniť naše životy a potvrdila fakt, že text, ktorý po svojom predchodcovi (Gazdina roba) v čase svojho vzniku nezažil prvotný úspech, dokáže po miernych úpravách zaujať aj dnešného diváka. Na prvý pohľad problémy minulých storočí rieši aj v dnešnej dobe množstvo ľudí, ktorí najmä na dedinách pre zachovanie dobrého mena ničia vlastné šťastie. Názov mojej recenzie teda nepokladá otázku iba Kostolníčke, ale aj všetkým, ktorí uprednostňujú reči iných pred vlastným šťastím.

Šimon Frolo, 1. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com