Dea Loher na javisku Divadla Lab

Dea LoherModrofúzLABVeronika Žigmundová
Dea Loher: Modrofúz - nádej žien
Dea Loher: Modrofúz - nádej žien
Dea Loher: Modrofúz - nádej žien
Dea Loher: Modrofúz - nádej žien

Vzťahy sú komplikované. Alebo sú komplikovaní ľudia? A čo ak za to ani nemôžu, čo ak sa narodili v nesprávnom tele? V nesprávnej kultúre? Čo ak nepoznajú sami seba? Aj nad týmito otázkami sa zamýšľali inscenátori pri tvorbe novej inscenácie Divadla Lab.

Študenti piateho ročníka si ako absolventskú inscenáciu vybrali hru súčasnej nemeckej dramatičky Dey Loher Modrofúz. Ako je pre autorku príznačné, i v tejto hre sú postavy postavené pred zložité životné otázky. Samotný námet prevzala autorka z príbehu grófa Bernarda de Montrogaux. Ide o nenápadného, plachého muža, ktorý počas svojho života bol zodpovedný za smrť šiestich žien. Režisér Samuel Chovanec (5. roč.) divákom predkladá sériu osudov ľudí túžiacich po láske, pričom všetky sa končia rovnako – vraždou. Minipríbehy sú vlastne reminiscenciou hlavnej postavy – Henricha Modrofúza, ktorý sa spovedá slepej žene.

Prvý príbeh s názvom Júlia vytvára akúsi paralelu so Shakespearovou tragédiou. Júlia podobne ako u Shakespeara vypije jed a otrávi sa. Jej čin je prejavom toho, že Modrofúza „miluje nadovšetko“. Júlia tu však nie je zaľúbeným štrnásťročným dievčaťom ako u alžbetínskeho velikána. Je to žena, ktorá nie je spokojná sama so sebou. Cíti sa ako muž.

V príbehu s Annou sa Modrofúz vyznáva z utrpenia, ktoré mu Júlia spôsobila. Mrzí ho najmä jeho neschopnosť povedať jej, že aj on miluje ju. Anna je žena, ktorá hľadá v mužovi schopnosť rozprávať sa s ňou a počúvať ju. No to nie je to, čo Modrofúz očakáva, a preto napokon zabije aj Annu.

Modrofúz postupne stretáva aj ďalšiu mladú ženu – Juditu. Tá žije na okraji spoločnosti. Nevie čo bude zajtra a či ďalšiu noc znova strávi na svojom kufri na stanici. A keďže je Modrofúz v ťažkej chvíli pre ňu oporou, i ona sa napokon do neho zamiluje, bez toho, že by si uvedomila- dočasnosť tohto stavu. Modrofúz si je toho vedomý, a keďže nevie problém vyriešiť inak, tak aj Juditu zadusí vankúšom.

Podobným spôsobom Modrofúz usmrtí ďalšie tri ženy.

Pri úprave inscenačného textu dramaturgička Magdaléna Žiaková vychádzala z prekladu Petra Lomnického. Jednou z úprav bolo zvulgarizovanie slovníka bezdomovkyne Judity. Inscenátori tak realistickejšie vystihli charakter tejto postavy, no občas akoby tvorcom unikla hranica. Nadužívanie expresívnych výrazov miestami pôsobilo skôr ilustračne než charakterotvorne. Zmenou prešiel aj monológ panny, pri ktorom živých hercov na javisku nahradila technológia. Videoprojekcia pritom veľmi funkčne navodzovala intímnu atmosféru a podnecovala divácku pozornosť i predstavivosť. Využitie techniky sa ukázalo ako šťastné, hoci ako väčšina výrazových prvkov využitých v inscenácii, nadužívané riešenie. Po čase totiž stratilo na pôvodnej dynamike a atmosfére.

Herecké výkony v inscenácii pôsobili pomerne nevyrovnane. Michal Noga sa v postave Modrofúza prejavil typovo aj herecky veľmi výrazne. V jeho podaní bola hlavná postava počas celej inscenácie zahĺbená do svojho sveta. Často aj počas dialógov so ženami pozeral kamsi do neznáma. Postava však nikam nesmerovala, nijako sa nevyvíjala. Akoby Modrofúza spáchané vraždy nijako neovplyvnili, akoby si ani neuvedomoval závažnosť svojich činov. Ak toto bol inscenačný zámer tvorcov, potom niet pochýb, že sa im to podarilo. V texte divadelnej hry postavu spôsobené vraždy ovplyvnili viac. Modrofúz sa snažil držať si ženy od tela aj keď sa mu to nakoniec nepodarilo. Cítiť tam výraznejšie vnútorný rozpor postavy a boj samého so sebou. Zároveň však tak trochu podpílili konár sami sebe. Bez dynamiky, konfliktu (vonkajšieho alebo vnútorného), bez gradácie len ťažko možno udržať rytmus inscenácie, ktorý v tomto prípade absentoval. Spomedzi ženských hereckých výkonov najvýraznejšie zarezonovala. U Natálii Germani sme zvyknutí na temperamentnejšie charaktery, preto bola introvertná slepá Júlia milým prekvapením a osviežením. Medzi výrazné výkony patrila i Júlia Karin Adzimovej. Jej Júlia bola podaná presvedčivo a symbolizovala generáciu mladých ľudí, ktorí nie sú spokojní sami so sebou. Herečka vytvorila prirodzenú a uveriteľnú postavu. Ostatné herečky podali solídne, no nie až tak výrazné herecké výkony, čo súviselo najmä s výberom dramatického textu. Miestami bolo cítiť, že inscenačný text ju herecky nad ich sily, najmä čo sa prejavilo na výraznosti na javisku a uveriteľnosti jednotlivých postáv. Zároveň mohol byť problém aj v pomerne krátkom priestore vrámci života Modrofúza a tým aj omnoho kratšom priestore na javisku na rozdiel od hlavného predstaviteľa. Viac či menej len prenášali dramatické postavy na javisko, avšak už bez vnútornej interpretácie či hereckej nadhodnoty. Je však otázne, či tento fakt možno pripisovať hercom, alebo išlo o režijný zámer. Rovnako ostáva otázne, či súčasná tvorba Dey Loher je vhodná na prácu absolventov v Divadle Lab. Ide totiž o dosť odlišný typ dramatiky od tej, s ktorou sa stretávali počas svojho štúdia.

Anna Revická (3. roč.) scénu opticky rozdelila na dve časti. Prvá predstavovala reálny svet, tú druhú možno chápať ako spomienky na minulosť. Na reálnej scéne sa objavovali iba dve postavy sediace na lavičke. Modrofúz a slepé dievča, ktorému sa vrah zveril so svojim temným tajomstvom. Intímnosť atmosféry podporovalo bodové svietenie. Minulosť sa odohrávala v akejsi bielej komore. V tomto priestore dochádzalo k zmenám iba pomocou presunu rekvizít a farebného svetla dotvárajúceho atmosféru obrazu. Nemenný priestor mohol naznačovať stále rovnaký život Modrofúza, ktorého príbehy a zážitky s rôznymi ženami končili vždy rovnako. Napriek opakovanej snahe nájsť si skutočnú lásku sa mu to nedarí. Preto aj scéna sa stále opakuje. V rámci nej bola výrazným prvkom aj videoprojekcia. Tá divákom nielen predkladala postupnosť obrazov, no chvíľami dokonca plne nahrádzala herca na javisku. Divák sa stal „čitateľom“ divadelnej hry, ktorej text sa postupne zjavoval na plátne pred divákmi. Zobrazené boli nielen celé obrazy z inscenácie, ale aj ich názvy na úvod každého. Mali za úlohu uviesť diváka do situácie na javisku. Projekcia zaberala výrazný čas z celkového trvania inscenácie, takže vytvárala plnohodnotný obraz. Text inscenátori doplnili o video alebo animácie v pozadí. Okrem toho využili aj hudbu na dotvorenie atmosféry na javisku,

Kostýmy navrhla Monika Rybáriková (3. roč.). Išlo o súčasné oblečenie mladých ľudí rôznych pováh, v odlišných sociálnych situáciách. Všetky ženy okrem slepého dievčaťa boli oblečené čisto v bielej farbe čo mohlo symbolizovať predzvesť smrti. Akoby inscenátori dopredu divákom ukazovali, že tak ako zomrela prvá to žien, tak aj druhá a rovnaký osud postihne tú poslednú oblečenú v bielom. Rovnako možno prácu s kostýmami v tejto farbe chápať aj ako spomienky Modrofúza, ktorý na svoje vraždy spomína, a teda ženy vidí len ako duchov, či prízraky, ktoré mu pripomínajú to, čo sa stalo. Naopak- túto farbu možno chápať aj ako farbu lásky, ktorú obsahujú aj svadobné šaty nevesty. Láska je pre Modrofúza totiž objektom celoživotného hľadania.

Výber hry pre javisko Divadla Lab veľmi oceňujem, pretože v slovenských divadlách sa zatiaľ veľmi málo siaha po tejto nemeckej dramatičke, ktorá nám prináša svoj pohľad na svet a život v súčasnosti. Napriek inovatívnosti v dramaturgii však treba konštatovať, že inscenátori nepridali textu na hodnote. Drámy Dey Loher sú veľmi epické, dobre sa čítajú, podnecujú čitateľa k predstavivosti, no ak si ich vyberie inscenačný tím, musí tak konať s vyšším interpretačným zámerom. A tak po zhliadnutí absolventskej inscenácie mám len jednu otázku: Prečo práve tento text? Čo mi tým chceli inscenátori povedať? Aký bol ich zámer? Množstvo silných výpovedí, poukazovanie na odlišnosť ľudí... To áno. Ale čo viac? Veď toto už nachádzame v samotnej hre. Tak prečo mám ísť radšej na predstavenie do divadla, než aby som si prečítala pôvodný text a vytvorila si vlastné, možno dynamickejšie a napínavejšie predstavy? Pri inscenovaní textov tohto typu sa vždy podobná otázka naskytne. A len veľmi málo tvorcov dokáže dať na ňu odpoveď. A v tomto prípade ani Lab, žiaľ, nie je výnimkou.

 

Veronika Žigmundová KDŠ, 1. ročník

 

Dea Loher: Modrofúz - nádej žien

Preklad:Peter Lomnický

Dramaturgia:Magdaléna Žiaková

Réžia:Samuel Chovanec (II. Mgr. divadelná réžia)

Scéna:Anna Revická (III. Bc. divadelná scénografia)

Kostýmy:Monika Rybárová (III. Bc. divadelná scénografia)

Produkcia:Simona Benčuriková (III. Bc. divadelný manažment)

 

Obsadenie:

Michal Noga, Karin Adzimová, Petra Gavláková, Viktória Petrášová, Katarína Macková, Viktória Valúchová, Monika Šagátová, Natália Germani

(*II. Mgr. herectvo)

 

Premiéra: 15. 4. 2019 o 19.hodine

Miesto: Divadlo Lab, Svoradova 4

iniciátor
November - 2019
  01 02 03
04 05 06 07 08 09
10
11 12 13 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com