Autorom hry Osamelosť futbalového brankára je francúzsky herec, režisér a scenárista Didier Kaminka, ktorý si ju napísal pre seba. Absurdný námet spracoval v polovici sedemdesiatych rokov do podoby monodrámy. V československých reáliách je táto hra známa predovšetkým vďaka charizmatickému Pavlovi Zedníčkovi, ktorý ju naštudoval v druhej polovici osemdesiatych rokov v Divadle na Zábradlí.

Zrejme aj kvôli menšiemu hereckému priestoru v ročníkových inscenáciách, si ju ako svoj absolventský projekt vybral študent, dnes už absolvent, herectva Pavol Gmuca. Komorný priestor Burkovne na Ventúrskej ulici sa javí pre inscenovanie monodrámy ako ideálny. Napriek neveľkej dispozícií sa do tohto priestoru zmestila pomerne veľká futbalová bránka. Scénografia (Jakub Branický) narába najmä s hyperbolou, pretože bránka, ktorú tvoria hrubé, plastové, potrubné rúry pôsobí v pivničnom priestore vskutku giganticky. Pod bránkou sa nachádza zelený koberec a náznak priestoru štadióna dotvára  aj zavesený megafón na strope.

Zápas začína, hlásateľ oznamuje mená futbalistov, ozýva sa krik fanúšikov, až príde rad na posledného člena francúzskeho tímu – brankára Blumenberga (Pavol Gmuca). Pri jeho mene nastane hrobové ticho. Hráč medzičasom prišiel pred bránku aj so svojou veľkou športovou taškou. Veľmi oduševnene spieva tóny “marseillaisi“ a následne si pripraví svoj brankársky “flek“. Je celkom jedno, ak si brankár na sieť zavesí budík, aby presne vedel kedy končí polčas, či zrkadielko, aby  pred kamerami vyzeral pohľadne. Už vyše roka k nemu žiaden útočník nedošiel. Má so sebou dokonca aj ďalekohľad a malý prenosný televízor, aby bol vždy informovaný o stave zápasu. Brankárove prvotné rozbaľovanie rekvizít má zrejme udať vtipný akord inscenácie, no počas celého predstavenia tieto komické tóny výrazne kolíšu.

Celý príbeh sa odvíja od konfliktu medzi bývalými priateľmi – obrancom Boasierom a brankárom Blumenbergom. Brankár prebral obrancovi ženu a ten sa zaprisahal, že obranu národného tímu “zabetónuje“ tak, že Blumenberg bude vo svojej svätyni nepotrebný. To sa mu darí a Blumenberg sa prostredníctvom inscenácie spovedá zo svojej mizérie, rekapituluje svoj život, ukazuje titulky časopisov, na ktorých sa nachádzal (Playboy, Nový čas, Katolícke noviny,...). Napriek tomu, že Boasierovi prebral bývalú ženu France, život s ňou mu neprináša veľké uspokojenie. A  na dôvažok, Boasier vždy pred zápasom nachystá Blumenbergovi prekvapenie, ako napríklad klince v tráve, či sarkastický list pripevnený na bránke. Osamelý brankár si všetky dôkazy uschováva do špeciálneho šanónu, ktorý nazýva spis “Boasier“. Pred koncom polčasu sa Blumenberg modlí k Bohu, nech sa Boasier zraní – a ten jeho prosby aj vyslyší, napokon však brankárova škodoradosť spôsobí, že Boasier svoje zranenia rozchodí.   

Brankárov kostým tvorí reálny brankársky dres – rukavice, kopačky, podkolienky, nohavice a francúzsky dres so zápasu Francúzsko-Japonsko. Na chrbte má veľmi naivne prelepené a prerobené meno na „Blumenberg“. Druhú stranu mince – v častiach kde sa nachádza akoby u seba doma, tvorí kostým charakterizovaný čiernymi nohavicami a čiernym sakom, do ktorých sa brankár rýchlo prezlieka.

 Tvorcovia inscenácie ponechali pôvodný plán hry, v ktorom brankár oplýva iba vidinou futbalového zápasu. V skutočnosti sa ale nachádza v domácnosti so svojou ženou France, kde  je takpovediac pod papučou. Možno povedať, že je to hra, ktorá si vyžaduje mimoriadne charizimatického herca a predovšetkým predstaviteľa s výnimočným zmyslom pre komediálny talent.  Ak inscenátori nestavia na výrazného „brankára“, tak by sa mali detailne zamyslieť nad interpretáciou celého príbehu a prácou s humorom.

Inscenácia z Burkovne možno práve preto pôsobí skôr rozpačitým dojmom. Gmucovi síce nemožno odoprieť herecký vklad a snahu, ale napokon jeho herecká prézentnosť nie je natoľko nosná, aby udržala v spojitosti s inscenáciou kompaktný celok. Konštrukcia príbehu je totiž podobná konštrukcii masívnej bránky v burkovni. Tvoria ju len veľmi hrubé línie a „fóry-góly“ akoby padali do bránky bez siete. Gmucova herecká snaha a vklad spočíva najmä v tom, že počas predstavenia priamo komunikuje s divákmi, hádže sa o zem sťa by pravý brankár a ukazuje niekoľko emočne zaujímavejších výraznejších aj citlivejších polôh – či už je to nadradená poloha mača, škodoradostného aj trpiaceho jedinca alebo zabávača publika. Jeho postava prechádza veľmi turbulentným vývinom a Gmuca si tieto zmeny vcelku dobre fázuje, ale spolupráca s režisérom mu priniesla minimálny druhý plán. Je odkázaný iba na svoje veľmi rýchle exhibovanie pri čom režisér Michal Jasaň mu zdá sa napomáha iba zmenou svietenia v subtílnych častiach inscenácie či využitím niekoľkých rekvizít

Samotný humor v inscenácii vznikal práve v  pasážach, kedy sa stalo niečo neočakávané, a zrejme aj nenaskúšané – ako keď Blumenberg kopol loptu na gumenom lane smerom do hľadiska, pri čom ju kopol tak silno, že trafila diváčku. Alebo keď je počuť známe hlasy Gmucových hereckých spolužiakov v rámci futbalového publika. Taktiež autentickejšie pôsobili časti, keď Gmuca narúšal iluzívnosť inscenácie a priamo, z očí do očí komunikoval s divákmi. Týchto svetlých miest bohužiaľ v inscenácii nie je veľa a je škoda, že tvorcovia nezvolili skôr cestu výraznejšej a osobnejšej interpretácie a aktualizácie. Tento typ textu by zniesol aj výraznejšiu úpravu a prestavanie niektorých situácií na mieru konkrétneho herca.

Nuž napriek niekoľkým pokusom o humor stavili tvorcovia na introvertnejší výklad hry, teda sústredili sa na intímnejšiu polohu textu. Príbeh muža, ktorý si za svoje nešťastie môže do veľkej miery sám, je neschopný s tým niečo robiť, žije v minulosti a nevedno prečo sa nachádza pod papučou. Konečný dojem z inscenácie je preto veľmi vlažný. Nie je to ani príliš vtipné, ani smutné, ani uveriteľné, ani neuveriteľné. Avšak inscenácia Osamelosť futbalového brankára  je minimálne odvážnym dôkazom toho, že inscenovanie monodrám, by mohlo v rámci štúdia na VŠMU dostať väčší priestor.

Radovan Kuštek (Teória a kritika divadelného umenia, 1.roč. Mgr)