Domov bez pevných základov

recenzorŠtúdio 1autorský projektDOMOV.yKatarína Krokošová
(foto: Roberta Krmášková)

Autorský projekt študentov Katedry bábkarskej tvorby DOMOV.y je zložený z niekoľkých samostatných autorských projektov, oddelených obsahovo (tým, ako performeri vnímajú tému domova a rodiny a tiež ich osobnosťami), ale aj formálne (prestavby scény či svetelný dizajn). Jednotlivé autorské projekty spája najmä téma. Tá je sama osebe intímna a v podobnom duchu sa nesú aj celé DOMOV. y, čo ale v niektorých prípadoch vedie k nezrozumiteľnosti.

Intimita zvolenej témy sa pretavuje aj do bulletinu, ktorý celkovému vnímaniu autorského projektu veľmi nepomáha. Zaujme už samotné písanie názvu inscenácie. Názov DOMOV.y núti čitateľa vnímať slovo DOMOV ako nejaký názov alebo značku. Nabáda na to najmä písanie slova veľkými písmenami a pridanie koncovky malým písmenom. Vyvoláva to pocit zovšeobecňovania domova na jeden konkrétny DOMOV. Zároveň veľké písmená pridávajú slovu váhu. Koncovka „y“ ale upozorňuje na možnosť rôznych variácií domovov. Bulletin obsahuje aj krátke vyjadrenia jednotlivých performerov, ale sú natoľko intímne, že sú len veľmi ťažko dekódovateľné. Určitý význam nadobúdajú počas inscenácie, ale výsledné porozumenie je na každom jednom z divákov.

V úvode počuť bzukot včiel. Včely rámcujú inscenáciu a sú prítomné buď prostredníctvom zvuku, premietania či úľov, ktoré sú súčasťou scénografického riešenia. Môžeme to vnímať ako alúziu na rodinnú súdržnosť, ku ktorej by sme chceli dospieť.

Jednotlivé autorské projekty nie sú vyčerpané hneď v úvode svojej prezentácie. Neprebiehajú paralelne a divák má možnosť vždy sledovať len jeden z nich. K niektorým sa však v rámci inscenácie ešte vrátime a ich príbeh sa ďalej rozvíja.

V prvom autorskom projekte sledujeme performerku (Monika Dávideková), ktorá má plné ruky a nič z vecí, ktoré v nich drží, nechce položiť, lebo má o ne strach. Pokúša sa preto vyzliecť pohybom hlavy. Ten pohyb pripomína sliepku a celá situácia tak nadobudne novú konotáciu. Sliepka – matka akoby chránila svoje vajíčka, teda svoju rodinu. Neskôr Dávideková ustupuje do úzadia, vajíčka si položí na stojan a predstavuje svoju rodinu. Jedno vajíčko je mama, druhé otec, pričom poradie nehrá dôležitú úlohu a je možná aj zámena, čo evokuje, že úloha mamy a otca v rodine je rovnako dôležitá a v niektorých prípadoch aj zameniteľná. Neskôr jej dvaja performeri berú vajíčka, ktoré predstavujú mamu a otca. Ostáva len vajíčko, ktoré Dávideková označuje ako „ja“. Avšak hovorí to so strachom, a preto sa môže divák domnievať, že ide o typ človeka outsidera a introverta. 

Návrat k Dávidekovej výstupu ukazuje rodičov, ktorí sa hádajú, pričom „ja“ vôbec nepočúvajú. Nakoniec sa „ja“ rozhodne urobiť rázny krok. Vo vzťahu rodičov sa ale nič nezmení, a z „ja“ to formuje slabú osobnosť, ktorá sa prejaví pohybovo (performerka sa schúli do klbka) a zakryje si tvár. Iba úkryt do samého seba predstavuje únik z reality.

Neskôr, v ďalšom „návrate“ sa hádka rodičov vystupňuje a „ja“ má opäť problém presadiť sa. Tentokrát Dávideková animuje bublinu, ktorú označuje slovom „ja“. Bublinu zároveň môžeme vnímať ako alúziu  na krehkosť a zraniteľnosť. Opäť sa však nepodarí zastaviť hádku rodičov, čo „ja“ uberá na sebavedomí. Táto časť je tak narážkou na nepočúvanie sa, skákanie si do reči, nevšímanie si detí, čo v konečnom dôsledku vedie k strate vlastnej identity. 

Dávidekovej autorský projekt na mňa pôsobí najkompaktnejšie z celej inscenácie. Pracuje s objektmi, ktorým dáva určitý význam. Ten je pomerne jednoducho dekódovateľný a tak nezahlcuje diváka množstvom nerozlúštiteľných metafor.

Témou druhého autorského projektu je dedičnosť. Performer (Dávid Selecký) venuje pozornosť dedičnosti zo strany otca. Táto časť je doplnená nahrávkou, z ktorej sa dozvedáme, čo všetko môže byť dedičné (napr. odtlačky nôh, zuby, výška, odvaha). Na tomto mieste však absentuje metaforickosť a niektoré časti tak pôsobia príliš opisne (napr. porovnávanie výšky lyží, ktoré predstavujú otca, s performerom, odtláčanie nôh vtedy, keď sa hovorí o odtlačkoch, ukazovanie zubov, keď sa hovorí o zuboch). Divák síce obsah pochopí, avšak nepotrebuje sa pritom priveľmi namáhať, čo je podľa mňa škoda. Počas tejto časti vidíme aj premietanie horiaceho krbu, čo môže byť alúzia na rodinu a pohodu s ňou spojenú.

V inscenácii performeri naznačujú, že domov sa dá vnímať aj cez jednotlivé zmysly. Kým Dávideková načrtáva vnímanie domova cez zvuky, Frederika Kašiarová cez vône. V treťom autorskom projekte sledujeme blízky vzťah dieťaťa a otca. Performerka animuje ihličnatý strom, ktorý predstavuje otca. Spoločne sa snažia pomenovať súhvezdia. Kašiarovej dominantnou rekvizitou je stôl, na ktorom sa nachádza napodobenina lesa. Jednotlivé stromy predstavujú objekty, ktoré Kašiarová animuje. Každý z týchto objektov je iný. Viditeľné je to v časti, kedy sa Kašiarová dotýka niektorých stromov a každý vydá odlišný zvuk. Kašiarová ukazuje domov aj cez vzťah muža a ženy. Pričom dominuje najmä mužský pohľad (stretávanie sa s kamarátmi, fajčenie, pitie). Ako muža animuje strom a ako ženu lampu. U obidvoch ide o vonkajšiu podobnosť (muž – pichliače – holenie, žena – štíhla, žiarivá), ale aj o vnútornú podobnosť (muž – prinesie darček žene, aby si ju udobril, žena – vypočúva ho).

Záhadou tohto autorského projektu je Lenka. Ide o objekt (časť umelej dolnej končatiny), ktorý Kašiarová tiež animuje. Počas inscenácie je veľmi ťažké odčítať, o koho vlastne ide. Tušíme, že ide o dievča, ktoré muž, otec rodiny (objekt strom), priniesol domov. Lenka nadobudne dobrý vzťah  so svojím, zrejme nevlastným, bratom, a tým sa nastoľuje ďalší veľmi dôležitý problém súvisiaci s domovom a to – nevlastný súrodenec. Tento autorský projekt je rámcovaný pozorovaním súhvezdí. V závere je jednou z hviezd aj otec – strom, ktorý zomrel pri výrube lesa v priebehu vianočného obdobia, čo umocňuje sentimentálnosť Kašiarovej autorského projektu. To je pri takejto téme pochopiteľné, avšak nie nevyhnutné.

Kašiarová oplýva obrovskou energiou a tým priťahuje divákovu pozornosť. V jej autorskom projekte sa však nachádza priveľa metafor, z ktorých nie všetky je divák schopný odčítať za taký krátky čas. Neschopnosť dekódovania jednotlivých symbolov vedie diváka k strate pozornosti, čo je celkom škoda, pretože v prípade Kašiarovej ide o výrazný výkon najmä po hlasovej a hereckej stránke.

V ďalšom autorskom projekte ide o pokus využitia metódy „live cinema“. Performer (Mário Houdek) mrví piškóty, z ktorých si následne urobí pokrm a všetko sa pritom sníma. Z informácií, ktoré Houdek vyslovuje, sa dozvedáme, že chce byť sám. Ale nedozvieme sa prečo. Celkovo je v DOMOV.och väčšia pozornosť venovaná otcovi než matke. Vysvetlenie môžeme nájsť takmer v závere, práve v „návrate“ k Houdekovmu autorskému projektu. Houdek sa zdôveruje divákom so svojou túžbou: chcel, aby mama bola s ním, no neprišla. Dozvedáme sa, že ju ani nezavolal. V tomto prípade, žiaľ, prevážila forma nad obsahom. Pokus o využitie metódy „live cinema“ bol zaujímavejší ako samotný obsah, ktorý divákovi ponúkol príliš neurčité informácie, ktoré nedopomohli k celkovému vnímaniu inscenácie.

Autorský projekt Moniky Štolcovej je alúziou na dnešnú modernú dobu, v ktorej sa navzájom nepočúvame, čo vedie k rozkladu slova ako takého a k strate jeho významu. Na rodičov a domov si tentoraz spomíname cez chorobu a s ňou spojenú starostlivosť. Performerka púta divákov najmä využitím vizuálnych prostriedkov. Opäť však prevážila forma nad obsahom, ktorý je ešte k tomu kódovaný množstvom metafor a symbolov.

Scéna a kostýmy nie sú výrazné. DOMOV.y sú postavené predovšetkým na výkonoch jednotlivých performerov. Scéna sa mení podľa ich potrieb. Každý z nich má svoje rekvizity, ktoré charakterizujú jeho vzťah k rodine a domovu. Kostýmy sú civilné, nie sú ničím nápadné, opäť nechávajú vyniknúť samotného performera.

Autorskému projektu DOMOV.y chýba presnejšie nastolená otázka a teda aj jasnejšia odpoveď. V posledných inscenáciách Katedry bábkarskej tvorby som pozitívne hodnotila najmä kolektívne herectvo, ktoré sa v činoherných inscenáciách, či už v školských alebo v profesionálnych, vidí len zriedka. V DOMOV.och mi však práve tento aspekt chýbal. To bolo spôsobené najmä tým, že ide o samostatné autorské projekty. Nim však chýba spoločný menovateľ formálneho charakteru, ktorý by skompaktnil celok. Recenzia však vznikla na základe premiéry (10. 12. 2019), kedy pre zdravotnú indispozíciu nemohla svoj autorský projekt predstaviť jedna z performeriek (Roberta Krmášková).

Tempo inscenácie je výrazne pomalé. Určite by prospelo výraznejšie striedanie komických a vážnych častí, ktoré by trochu podporilo vnímanie diváka. V DOMOV.voch celkovo absentuje výraznejšia komika. Komické situácie sú buď predvídateľné (Selecký) alebo zriedkavé (Kašiarová).

DOMOV.y tiež majú výrazne pesimistickú atmosféru, k čomu prispieva najmä svetelný dizajn. Celá inscenácia sa totiž odohráva v prítmí. Pesimizmus síce podľa mňa kontrastuje s témou domova, ktorý je odjakživa spájaný s pohodou, avšak zrejme ide o kontrast práve k takémuto klišeovitému vnímaniu témy.

Katarína Krokošová, 1. mgr. KDŠ

Autorský projekt DOMOV.y

Réžia, dramaturgia, účinkujú:  Monika Dávideková, Mário Houdek, Frederika Kašiarová, Roberta Krmášková, Dávid Selecký, Monika Štolcová (3. Bc. Katedra bábkarskej tvorby)

Scéna, kostýmy a bábky: Laura Černáková, Alena Hanusová (3. Bc. Katedra bábkarskej tvorby)

Produkcia: Daniel Izrael (3. Bc. Katedra divadelného manažmentu)

Premiéra:  10. 12. 2019, Štúdio 1

iniciátor
August - 2020
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com