Keby chcel niekto napísať diplomovú prácu na tému Dramaturgia Divadla Lab (vrátane ostatných hracích priestorov DF VŠMU) rýchlo by asi narazil na neuskutočniteľnosť tohto zámeru. Nájsť spoločného menovateľa medzi desiatkami inscenácií a projektov, ktoré iba za jeden školský rok študenti zrealizujú, je nemožné. Zloženie repertoáru je rôznorodé a závisí od toho, ako veľmi rôznorodí sú študenti. Nech už pohnútka k uvedeniu hry pochádza od samotných poslucháčov, či ich pedagógov.

Študenti 1. ročníka magisterského stupňa odboru divadelná réžia Matúš Bachynec a Jakub Mudrák taktiež prekvapili nekonvenčnosťou výberu titulov aj následným scénickým spracovaním. Obaja už mali možnosť režírovať v zimnom semestri. Kým Bachynec siahol po nepríjemne reálnej sociálnej dráme Kebab od Gianiny Carbunariu (premiéra 3. 12. 2014), Mudrák spracoval Čechovove Tri sestry (premiéra 14. 1. 2015). Pri svojich ďalších réžiách dramaturgický uhol absolútne otočili a uviedli dve slovenské klasiky. V oboch prípadoch ide však o klasiky 20. storočia, po všetkých stránkach moderné. Mudrák v priestore Štúdia Burkovňa inscenoval Dvoch od Júliusa Barča-Ivana a Bachynec dramatizáciu novely Všetko za národ od Boženy Slančíkovej-Timravy.

Národ, to znie hrdo

Tieto slová by asi zvolala postava Hany Čepčínskej z novely Všetko za národ od Boženy Slančíkovej Timravy. Slovenská prozaička dodnes patrí k najzaujímavejším zjavom našej literatúry. A to nielen pre literárnych vedcov. Dramatizácie jej próz sa totiž pravidelne objavujú na repertoároch tuzemských divadiel. Javisková podoba vyššie menovanej novely (autor Ondrej Šulaj) uzrela svetlo reflektorov už v roku 2008 v Divadle Andreja Bagara v Nitre (réžia Michal Vajdička). Inscenácia zaznamenala oprávnene pozitívny divácky aj kritický ohlas. Preto bolo veľkou odvahou Matúša Bachynca uviesť práve totožnú dramatizáciu. V nedávnych  pamätníkoch totiž ešte znie spomienka na nitriansku inscenáciu.

Našťastie mladý režisér išiel vlastnou cestou, a rovno môžeme konštatovať, že inscenácia ponúka podobne silný zážitok. Žiadne patetické vzdychy nad neopätovanou láskou a holubičím národom. Inscenácii je vlastný triezvy, ale pritom citlivý výrazový register, v ktorom Bachynec viedol hercov k plnému vyjadreniu psychickej mnohoznačnosti Timraviných postáv. Základ réžie spočíva v logickom rozložení mizanscén, ideového zástoja a vytvorení atmosféry. Tú Bachynec dosahuje aj vďaka sýtej kooperácii s výtvarným komponentom v autorstve Jána Husára. Ak výtvarníčke Veronike Vartíkovej pri  Dvoch pomohol stiesnený priestor a následne pracovala len so základnými predmetmi (stôl, stoličky, posteľ), v Timrave je tomu inak. Scéna Jána Husára pozostáva z desiatky horizontálne rozložených drevených paliet a po priestore voľne umiestnených kusov historického nábytku, ktorý vyvoláva ako pocit dedinského prostredia, tak najmä stále prítomnej dusnoty a komornosti. Podobne ani Husárove kostýmy nie sú ilustráciou bežných odevov zo začiatku minulého storočia. Vypovedajú najmä charakterizačným znakom – robotná Olina v cestom zašpinenej zástere, krásavica Elena naopak v lesknúcej sa čistej, či Hanin mestský nohavicový kostým – ako symbol niečo cudzieho v tomto prostredí.

Pre Bachyncovu inscenáciu je príznačný tragicko-ironický tón. Mnohé scény dokáže postupne budovať a následne ich atmosféru ostro zlomiť (lingvistická scéna, záverečný výstup, kedy Hagara oznámi synovu smrť). Aj situácie, kedy herci len sedia a vedú bežne znejúci dialóg, máju dramatický náboj. Text (tak ako Timravina predloha) nie je bohatý na vonkajšie efekty. Herci sa teda nemôžu spoliehať na javiskové dianie, ale musia maximálne využiť svoje schopnosti vybudovania zázemia postavy a následnej zrozumiteľnej prezentácie jej psychického pochodu. Vďaka dôkladnému režijnému vedeniu však dokážu na seba reagovať, podávať si impulzy a odpovedať živou obmenou výrazu. Tým vedia mnohým situáciám dodať potrebnú všedne pôsobiacu, ale v skutočnosti ostro pulzujúcu, dynamiku a atmosféru. I keď prvá časť inscenácie na premiére trpela na príliš monotónne tempo. 

Ťažiskom novely, dramatizácie aj danej inscenácie sú postavy Viera a Hana. Bachynec v ročníku pre obe figúry našiel vhodné predstaviteľky. Monika Horváthová citmi zmietanú Vieru  Javorčíkovú stvárňuje cez prioritne prítomný civilný výraz. Herečka má zmysel pre vyniknutie atmosféry situácie, jej prostriedky neupadajú ani po dvoch hodinách do monotónnosti. Reflexívne reaguje na ponúkané podnety, prirodzene ich spracúva a Vierino emocionálne rozpoloženie vie zrozumiteľne pretaviť do celistvého tvaru. Pritom je jej prejav decentný, striedmy a nenásilný. Vždy presne vyjadrí daný vzťah, či emocionálny pochod. Stačí jej na to málo: opatrný smiech prekladaný replikami pri dialógoch s Čiernym, vnútorný srd voči Vodnárovi, ktorý prezentuje príkrym tónom a zaťatými intonáciami či rozochvenosť pri každej stránke výrazu pri pohľade na Hagaru. Monika Potokárová pristupuje k postave vlastenky Hany diferentne. Na túto horlivú patriotku sa pozerá s miernym nadhľadom, úškrnom na perách, a preto sa vo výkone nevyhýba cielenému pátosu. Tým herečka s režisérom podporili motív otravnosti Haniných nadnesených rečí. Tie už skutočne presahuje mieru, preto Potokárová tieto situácie hrá s obrovským nábojom, kedy schválne, pritom v intenciách predlohy, zveličuje. Ale v Potokárovej Hane okrem toho vidíme aj momenty ženskosti. Nielen, že sa zo šoku nad zmrzačeným Hagarovým  dieťaťom opije, ale oproti predlohe prehĺbila aj motív ľudských citov. Tie sú nasmerované práve k Hagarovi –  v jeho prítomnosti je omámená, ale i exaltovaná. Potokárovej Hana nie je teda iba neúnavná národovkyňa, ale aj obyčajná žena, ktorá by sa rada obetovala nielen národu, ale aj mužovi. I keď obe menované herečky uchopili postavy dvomi rôznymi spôsobmi (čo sa zdá byť aj správnym kľúčom), vzájomne sa dopĺňajú. Nenastáva teda podobná interná nesúhra ako pri hercoch v inscenácii Dvaja. Obidve tvoria dva rôzne toky rieky, ktoré sa vedia pre správny účinok spojiť v jeden silný prúd.

Škoda, že aj Monika Šagátová a Barbora Palčíková nedostali väčší herecký priestor. Obe len replikami „nahrávali“ ústredným postavám a následne dopovedali prebiehajúce situácie. Kým Šagátová sploštila Elenku len na prostoduché dievča s neustálym naivným chichotom (zároveň repliky u nej často zneli neurčito, akoby bez jasného podtextu), naopak Palčíková  zaujala nemým emotívnym rozpoložením, keď jej Olina zistí, že o ňu Vodnár nestojí. Najpragmatickejšia z troch sestier Javorčíkových sa v okamihu stáva krehkou dievčinou so zarosenými očami, ktorá po prvýkrát pocítila skutočnú vnútornú bolesť. U Danky Svetlíkovej ako u chromej Želky zas treba oceniť postupné dávkovanie intenzity výkriku bratovho mena nad umierajúcim Čiernym (Martin Varínsky). Herečka začínala nenápadným pianissimom, akoby sama nechcela veriť tomu, čoho je svedkyňou. Postupne sa jej naliehanie zvyšovalo až do neznesiteľného, ale ľudsky zúfalého vresku.

Z mužských predstaviteľov humorným tónom zaujal Martin Kochan ako v bontóne neohrabaný Vodnár. Komediálny efekt je vlastný už samotnému textu a herec cez nenútený prejav dokázal do inscenácie priniesť vyvážené a pritom neimplantované uvoľnenie. Samuel Šimko sa už v Kebabe zbavil dovtedajšej strojenosti a aj tu, v postave Amerikána Hagaru, donáša na javisko výrazovú uvoľnenosť. Ale k absolútnemu naplneniu ľudského rozmeru charizmatického, záhadného a vo vyjadrovaní lapidárneho Hagaru mu logicky chýbajú ešte herecké, ale najmä životné roky.

Inscenácia Všetko za národ je symbiózou citlivej, atmosférotvornej a dôslednej réžie, silného a živého hereckého zástoja a výtvarného komponentu, ktorý neilustruje, ale dotvára výpoveď inscenácie. Vďaka tomu môžeme povedať, že inscenácia prekračuje priemer doterajších  premiér aktuálnej sezóny v Labe. A je nádejným prísľubom k ďalším úspešným krokom tvorcov.

Karol Mišovic, doktorand na Katedre divadelných štúdií