Hra Tennesseeho Williamsa Električka zvaná túžba má viacero predností. Prvá: je od Tennesseeho Williamsa. To meno niečo znamená. Druhá: Dostal za ňu Pulitzerovu cenu. Aj tá niečo znamená. Tretia: Tá hra je fakt dobrá. Nespočetne mnohokrát ju inscenovali hádam po celom svete (teda aspoň na západe), vrátane Slovenska. Tak prečo ju neinscenovať znova?

Asi nejakú takúto úvahu mali tvorcovia najnovšej inscenácie Divadla Lab, keď vyberali hru pre absolventskú inscenáciu. Zabudli si však položiť jednu dôležitú otázku – čo chceme touto inscenáciou povedať? Ak aj nezabudli, odpoveď na ňu sa im nepodarilo vo výslednom diele pretlmočiť – ani po jeho zhliadnutí nám totižto nie je jasná. Keďže sa táto hra miliónkrát inscenovala, sú tu isté stereotypy, možno aj zaužívané „pravidlá“, podľa ktorých sa dá inscenácia vystavať. Niektorí to nazývajú rešpektom voči autorovi, no povedzme, že sa to dá nazvať aj nedostatkom nápadov, či rezignovaním na režijný koncept. Poďme ale po poriadku.

Dramaturgička inscenácie Miriam Kičiňová text ponechala v takmer neupravenej verzii. Ak som hovorila o rešpekte voči autorovi, aj tu je na mieste ho vyzdvihnúť, ba možno ho nazvať takmer absolútnym. (Čo je, po nedávnych skúsenostiach s poslednou inscenáciou tejto hry na našej prvej scéne, z istého uhla pohľadu aj veľmi dobrá správa...!) Emil Horváth, v tomto prípade režisér, sa rozhodol hru inscenovať tradične, „po starom“. To znamená, jednoducho preniesol text na javisko bez použitia akéhokoľvek nečakaného či zaujímavého režijného postupu, pravdepodobne so zámerom vytvoriť realistickú inscenáciu. Fakt, že tu absentuje dominantná režijná koncepcia, nás navádza k domnienke, že nielen dôraz, ale aj väčšina práce počas skúškového obdobia sa sústredila na herectvo. Výsledok žiaľ nesvedčí ani o tomto.

Hlavnú postavu, jemne neurotickú Blanche, ktorá sa utieka do sveta svojich fantázií, stvárnila Marta Maťová. Počas celej inscenácie sa jej darí udržiavať si napätý výraz vychádzajúci z Blanchiných narušených nervov. Jemné hmýrenie, trenie prstov, či neschopnosť obsedieť vytvárajú dojem človeka pár minút pred nervovým zrútením. V scénach, kedy je Blanche naozaj na pokraji nervov a vybuchne (napríklad keď si Stanley prezerá jej ľúbostné listy), má však Maťová príliš kŕčovitý výraz a pre silené zúfalstvo v hlase je jej zle rozumieť. Existujú aj chvíle, kedy sa Blanche upokojí, akou je napríklad jej prvé stretnutie s Mitchom (Dominik Gajdoš/Cyril Žolnír). Maťová okamžite prejde do uvoľnenej polohy, zrazu je prirodzená a jej úsmev je nenútený, čo sa u Blanche tak často nevidí. Je veselá, temer šteboce a na chvíľu zabúda na svoje problémy. Maťová pôsobí najpresvedčivejšie v scéne, kde ako Blanche opisuje okolnosti smrti svojho manžela, za ktorú sa obviňuje, a ktorá bola akýmsi spúšťačom všetkých nasledujúcich udalostí vedúcich k jej skaze. Hoci je roztržitá a zranená, herečka do rozprávania vnáša akúsi dôstojnosť, upokojí sa a v mysli sa vracia do svojich spomienok. Zahľadená do minulosti, viac pre seba ako Mitchovi, opisuje noc, na ktorú sa tak dlho snaží zabudnúť. Na konci hry Blanche definitívne ostáva vo svete svojich prikrášlení a fantázií. Bláznivá Blanche v podaní Maťovej je tu pokojná, zmierená so svetom. Posledným výrazom nesúhlasu je odpor, ktorý kladie Sestričke (Júlia Kováčiková). Tá sa ju surovo snaží odvliecť z domu. Keď sa jej však ujme hoci neznámy, no gentlemanský Lekár (Michal Tomasy), opäť skrotne a nechá sa odviesť, lebo ako hovorí: „Vždy som bola odkázaná na láskavosť cudzích.“

Medzi premiérou a reprízou nastal vo výkone Maťovej posun (žiaľ negatívny) – na repríze (11. februára 2014) Maťová od prvého výstupu hrala Blanche s komickým vyznením. Tým, že scénu, kde sa rýchle napije z whisky, aby si upokojila nervy, obrátila na smiešny moment (doslova si z fľaše „hrkla“, za čím nasledovala znechutená grimasa), ponúkla, ba až vnútila, divákovi optiku, cez ktorú vidí Blanche ako akúsi tragikomickú karikatúru ženy pred nervovým zrútením. Takáto optika vôbec nekorešpondovala so zvyškom inscenácie, navyše, po takto nastavenom úvode neskôr vyznievali aj vážne scény komicky, menil sa, a hlavne unikal ich význam. Nevedno, či to bol režijný zámer, no ostáva dúfať, že to bol len jednorázový úkaz spôsobený hereckou indispozíciou, čo by však bolo zvláštne, keďže šlo o reprízu a nie o premiéru.

Okrem hlavných postáv v príbehu vystupujú aj Stanleyho kamarát z práce Pablo (Lukáš Pelč) a susedia Eunice (Veronika Strapková) a Steve (Jozef Jurčišin-Kukľa), ktorí pomáhajú vykresliť prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. Eunice Veroniky Strapkovej je žena zvyknutá na malé (aj veľké) bitky vo vzťahoch, je tým, čím sa môže Stella stať o nejakých desať rokov. Strapková pokusom o vytvorenie drsného výrazu ráznej Eunice však skĺzava do neprirodzeného prejavu, svojím hrubým vystupovaním nepôsobí ako eventuálna opora pre Stellu, ale len ako hlučná žena od susedov. Strapková tak svojím výkonom nepresahuje ilustratívnu funkciu svojej postavy, ktorá iba pomáha dotvoriť obraz o pomeroch v New Orleans.

Ak som doteraz nespomenula žiadnu výraznú inováciu, či nové významy, ktoré by textu dodala inscenácia, nebude tomu tak ani naďalej. Scéna, ktorú vytvoril Adam Cisár, ba ani kostýmy Miroslava Krála, neprekvapia. Dom, v ktorom sa odohráva táto vzťahová dráma tvorí kuchyňa, v ktorej sa je, trieska taniermi a hrá poker. Za závesom je spálňa, v ktorej vidíme zápasy Stanleyho s oboma ženami, ale aj prvotné nadšenie Mitcha a Blanche z ich stretnutia. No a to, čo ostáva pod rúškom tajomstva, sa odohráva v kúpeľni, ktorá je zahalená matnou stenou, spoza ktorej vidíme iba obrysy a tiene toho, čo sa deje vo vnútri (okrem kúpajúcej sa Blanche aj jej znásilnenie).

Kostýmy sú univerzálne, do istej miery však dopĺňajú charaktery jednotlivých postáv. Najviac ich má samozrejme Blanche, ktorej krásne šaty sú v neustálom kontraste s prostredím, v ktorom sa nachádza. Mitch sa od kamarátov odlišuje upraveným sakom a pre Stanleyho je charakteristické skôr vyzliekanie, či promenádovanie sa v tielku a rozopnutej košeli.

Po Čiernej komédii je Električka zvaná túžba druhou a zároveň poslednou absolventskou inscenáciou tohto ročníka. Zvláštne je, že sa tvorcovia rozhodli pre jedenásťčlenný herecký ročník vybrať práve hru s troma hlavnými postavami, pričom,  žiaľ, ani jej kvalita nie je presvedčivým argumentom pre takúto voľbu. Z inscenácie necítiť ani duo Horváth-Kičiňová. Sú počuť iba Williamsove slová, ktoré sa žiaľ strácajú medzi neinvenčnými mizanscénami, nevýrazným (a keď vezmeme do úvahy fakt, že ide o absolventov, tak niekedy až priemerným) herectvom, či len ilustratívnou scénografiou. Nám divákom tak ostáva naozaj už len túžba. Túžba po plnohodnotnejšom umeleckom zážitku, či jasnejšej výpovedi samotnej inscenácie.

Barbora Forkovičová, TKDU 2. ročník Bc.