EVE – ŽENA MNOHÝCH TVÁRÍ (nie z vlastnej vôle)

EVEVeronika Frtúsovádisociatívna porucha osobnostiautorský projektTomáš Baňacký
(zdroj fotografií: divadlolav.sk)

Jednou z posledných premiér tejto sezóny pred začiatkom protipandemických opatrení bola inscenácia EVE, ktorá je autorským projektom čerpajúcim zo skutočného príbehu Chris Costner Sizemore.

Sizemore bola americká žena, ktorej bola v päťdesiatych rokoch minulého storočia diagnostikovaná disociatívna porucha osobnosti. Prípad opísali jej psychológovia v knihe The Three Faces of Eve, na základe ktorej vznikol film s rovnomenným názvom. Sizemore neskôr o svojom probléme napísala aj vlastné knihy.

Režisérka a autorka textu Veronika Frtúsová (3.bc KRD) a dramaturgička Viktória Anna Lesayová (1.bc KDŠ) koncipujú inscenáciu chronologicky, podľa postupujúceho stavu samotnej pacientky. Disociatívna porucha osobnosti je duševné ochorenie, ktorého základným znakom je „přítomnost dvou nebo více odlišných identit či osobností v jednom jedinci, které střídavě řídí jeho chování. Každá osobnost má obvykle svoje jméno, svůj věk, vlastní vzpomínky a vzorce jednání.“[1] Tento znak platí aj pre prípad Chris Costner Sizemore. V inscenácii môžeme badať, ako sa osobnosť Eve postupne mení. Sledujeme jej príbeh od spomienok z útleho detstva až po prvé príznaky choroby a následne prítomnosť viacerých identít. Veronika Frtúsová ich odlišuje mnohými znakmi (kostým, hudba, správanie, spôsob reči a používanie jazyka...). Najskôr poukazuje na prvé dve odlišné osobnosti – Eve White a Eve Black, ku ktorým sa neskôr pridáva identita Jane. Všetky tieto „postavy” uväznené v jednej osobe na javisku stvárňuje Sára Polyáková (3.bc KH), ktorá je v rôznych polohách veľmi zrozumiteľná, prirodzená a uveriteľná. Tvorcovia intenzívne pracujú so striedaním nálad a dynamickými prestrihmi vo výraze postáv, čo bolo kľúčové aj pre výkon Sáry Polyákovej. Medzi polohami dokázala prechádzať bez výrazne väčších výkyvov a vytvorila tak medzi nimi rovnováhu. Sára svojou schopnosťou meniť výraz i techniku v pomerne rýchlom tempe potvrdila, že je mimoriadne herecky tvárna. V jej výkone môžeme s pribúdajúcimi identitami a psychickou záťažou taktiež badať postupný rozklad psychiky postavy. Polyáková by však mala popracovať na javiskovej reči a jej zrozumiteľnosti.

Dana Droppová (3.bc KH) stelesňuje v inscenácii viaceré postavy. V istý moment je členkou rodiny a v iný zase zamestnankyňou psychiatrickej liečebne. Zovňajškom sa tieto postavy líšia najmä kusom odevu pripomínajúcim zásteru zdravotných sestier, v prejave však vidno výraznejšie rozdiely. Zatiaľ čo v úlohe zdravotnej sestry Droppová formuje postavu odmeranú a strnulú, v prípade blízkej rodinnej príbuznej – sesternice, môžeme badať vrúcny tón plný pochopenia a lásky, ale i strach, ktorý v nej Chrisina choroba vzbudzuje. V úvode inscenácie môžeme vidieť Droppovú aj ako matku hlavnej hrdinky, stvárnenú ako razantnú, prísnu a zásadovú ženu. Treba povedať, že Droppovej strihy medzi jednotlivými postavami sú pôsobivo presné, jasné, dynamické a dôsledné.

Jakub Janotík (3.bc KH) v inscenácii stvárňuje lekára. Občasne zo svojej pozície odborníka vystupuje - uvádza postavy, číta zdravotnú správu,... A práve v týchto okamihoch sa u neho objavuje mierny afekt, ktorý za daných okolností môžeme považovať za prijateľný. Niekedy sa však objavuje aj mimo týchto častí, čo úplne nekorešponduje s postavou lekára. Aj napriek občasnému výskytu tohto nežiadúceho prvku však Janotík dokázal do postavy pretaviť črty človeka, ktorý sa snaží pacientovi pomôcť, no ako sa ukáže neskôr, v konečnom dôsledku to robí len pre svoj profit. Pozoruhodným spôsobom kreuje postavu, ktorej sme ochotní uveriť, hoci v drobných náznakoch vnímame, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá.

Erik Žibek (3.bc KH) stvárňuje v inscenácii Eve manžela hlavnej hrdinky. Žibek sa snaží väčšinu času pôsobiť ako distingvovaný muž, ktorý má jasné ciele, čo o ňom vypovedá aj jeho formálne ladené oblečenie či kufrík v ruke. V svojej úlohe je však často strnulý a miestami pôsobí veľmi „neforemne“. Váhavé pohyby, gestá a nejednoznačnosť prejavu nekorešpondujú s portrétom človeka, ku ktorému sa snaží dopracovať. Žibekov výkon je presvedčivejší v emocionálne vypätejších situáciách než v subtílnejších, ktoré však v stvárnení tejto postavy výrazne dominujú. No hoci na presvedčivosti výrazu musí Žibek ešte popracovať, treba pochváliť jeho ukážkovú javiskovú reč. Tá je zrozumiteľná, dobre artikulovaná, výrazná a plynulá.

„Ve většině případů je pro jedince typická jedna primární identita, která nese jedincovo jméno, je pasivní, závislá a depresivní. Obvykle jsou postoje a chování střídajících se osobností značně odlišné od primární identity, například jsou hostilní, autoritativní a sebedestruktivní. V některých případech se osobnosti liší dokonce i v rukopisu, uměleckých či pohybových schopnostech a ve znalostech cizího jazyka.“[2]

S takýmto vzorcom pracovala tvorkyňa inscenácie Veronika Frtúsová. Osobnosť Eve White (ako už vyplýva aj zo samotného mena) bola miernejšia, depresívnejšia a submisívnejšia, zatiaľ čo identita Eve Black bola dominantnejšia. Už pri zrode problému prichádza hlavná hrdinka so svojím manželom do ambulancie, ktorý sa snaží situáciu zľahčovať. Navonok môžeme pozorovať jeho snahu niektoré skutočnosti zatajiť (napríklad vidíme scénu, kde podáva lekárovi obálku, čím sa snaží problém „vyriešiť“). Prvotné príznaky boli u Chris spojené s malou stratou pamäte a bolesťou hlavy, neskôr ale môžeme vidieť, ako si napríklad Chris kúpila šaty bez toho aby o tom vedela, nakoľko sa to udialo počas zmeny identity.

„Primární identita si většinou není vědoma ostatních identit a jednotlivé osobnosti nemají přístup ke vzpomínkám a dovednostem druhých identit. Alternace jednotlivých osobností nastává většinou ve specifických situacích a po zážitku nového traumatu. Hypotetickou příčinou pro vznik oddělených identit je ochrana jedince před neúnosnou traumatizací především v dětství, traumatického zážitku si je následně vědoma pouze jedna z osobností.“[3]

V inscenácii vidíme aj spomienky na detstvo hlavnej hrdinky Chris. Tvorkyne presúvajú hrdinku do tohto obdobia prostredníctvom veľkých topánok, ktoré má obuté Sára Polyáková. Eve sa v nich akoby učí chodiť, pričom jej striktná matka ju napomína.

Významné miesto v inscenácii má aj postava dcéry, ktorá nie je fyzicky prítomná, ale v istý okamih počujeme jej hlas počas telefonátu. Keď bola Chris vo svojej agresívnejšej identite, pokúsila sa dcére ublížiť. Práve toto je okamih, kedy sa od nej vzďaľujú aj jej najbližší. Chris sa síce snaží kontaktovať dcéru, keďže sa bojí jej straty, ale manžel jej to nedovoľuje a toto sa stáva momentom, kedy sa jej rúca celý svet.

Režisérka v inscenácii využíva aj projekciu, cez ktorú diváka okrem iného oboznamuje s faktami o chorobe alebo jej priebehu u samotnej Chris. Prostredníctvom projekcie môžeme sledovať aj krátke ukážky z audiovizuálneho materiálu, predovšetkým filmu The Three Faces of Eve. Atmosféru dotvára taktiež hudobná zložka podčiarkujúca jednotlivé situácie.

Scéna inscenácie obsahuje len základné prvky a rekvizity, ktoré vytvárajú viaceré priestory. Tie tvorkyne obmieňajú častokrát len na základe náznakov, nakoľko sa scéna počas inscenácie výraznejšie nemení. Hranicu medzi javiskom a hľadiskom vytvára rám, ktorý v nás môže v chvíľach, kedy sú prítomné sklenené tabule, vytvárať pocit akéhosi obrazu, alebo až výkladu, ktorý nám predostiera príbeh Chris Costner Sizemore. V zadnej časti scény môžeme vidieť záves, za ktorým je umiestnená stena vytvorená z kartónov od vajec, čo pri odtiahnutí závesu môže evokovať protihlukovú stenu. Okrem zabráneniu šírenia zvuku pri rôznych stavoch hlavnej hrdinky, môže symbolizovať aj hrádzu proti šíreniu informácii o skutočnom príbehu a stave pacientky. Scénu dotvára ešte niekoľko prvkov, ako je posteľ pripomínajúca nemocničné lôžko alebo malá komoda so zásuvkami, ktorá tiež plní funkciu úložného priestoru pre rekvizity. Sára Polyáková z nej napríklad vyťahuje nadrozmerné tabletky, ktoré vyhadzuje do vzduchu ako prostriedok pre vyjadrenie pokusu o samovraždu. V priestore sa taktiež nachádzajú už vyššie spomínané sklenené tabule, ktoré tvorkyne využívajú na ďalší kontakt hlavnej hrdinky s publikom. Tá na ne kreslí obrazec diabla, ktorý neskôr splynie s jej manželom alebo píše svoj odkaz pred pokusom o samovraždu. Režisérka vytvára zmenu prostredia aj prostredníctvom hudby a pohybu, kedy sa pri agresívnejších tónoch a rýchlom pohybe postavy nachádzajú na akejsi párty, cez ktorú okrem odlišnosti jednej identity môžeme pozorovať aj zacyklenosť samotnej hrdinky.

V samotnom závere môžeme pozorovať dvojité zakončenie inscenácie. Prvý záver prichádza s vyhlásením lekára, ktorý oznamuje pozitívne správy o stave pacientky. Po falošne vybudovanom happyende však prichádza dovysvetlenie, ktoré vrhá na týchto lekárov nové, negatívne svetlo. Chrisin stav sa nezlepšil, ba naopak, v priebehu ďalších rokov sa u nej postupne objavilo až 22 identít a lekári vydali knihu, ktorá bola námetom pre film, z čoho mali veľký zisk.

Autorská inscenácia EVE sa nesnaží edukovať, ani zobrazovať len negatívnu, či pozitívnu stránku celého príbehu. Snaží sa zobraziť príbeh Chris Costner Sizemore taký, aký v skutočnosti bol a poukázať na disociatívnu poruchu osobnosti, o ktorej sa v spoločnosti hovorí málo. Veď, povedzme si úprimne, koľkí z nás by vedeli presne povedať pred zhliadnutím inscenácie a doštudovaní si informácií, čo to disociatívna porucha osobnosti je?

Tomáš Baňacký, 3. bc. KDŠ

[1] [2] [3] HERMAN, Erik. Disociatívni poruchy v praxi. [online] [cit. 2020-05-02] Dostupné z: https://www.psychiatriepropraxi.cz/pdfs/psy/2008/06/07.pdf

VERONIKA FRTÚSOVÁ: EVE

Text a réžia: Veronika Frtúsová

Dramaturgia: Viktória Anna Lesayová

Scéna: Daniela Uhrinová

Kostýmy: Eva Miklisová

Produkcia: Veronika Mráziková

Obsadenie:

Sára Polyáková, Erik Žibek, Jakub Janotík, Dana Droppová

Premiéra: 20. januára 2020

Miesto: Štúdio Kaplnka, Ventúrska 3, Bratislava

iniciátor
September - 2020
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 27
28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com