Inscenácia stavia na výrazných typových rozdieloch predstaviteliek hlavných postáv, Alexandry Palatínusovej (Oľga), Dominiky Kavaschovej (Máša) a Anny Novákovej (Iri), ale aj Petry Molnárovej (Natália). Herečky tentokrát – až na Otta Culku (Andrej) a Lukáša Pavláska (Pán Peter) – prirodzene trochu zatieňujú svojich mužských kolegov, aj preto, že sú obsadené veľmi presne a v súlade s ich osobným naturelom. V rámci tohto kľúča rola najstaršej zo sestier pripadla Alexandre Palatínusovej, ktorá už veľmi skoro počas štúdia preukázala schopnosť stvárniť na javisku ženy vekovo staršie (niekedy aj výrazne), než je ona sama (napr. Tamar v inscenácii SND Herodes a Herodias, keď bola ešte len druháčka). Učiteľka Oľga zapadá do typológie postáv, v ktorých herečku vídame pomerne často. Je to silná, tvrdohlavá žena, zodpovedná nie len za seba a zároveň tak trochu stojaca proti všetkým, dobrovoľne slobodná a dobrovoľne bezdetná. Snaží sa spasiť ľudstvo, alebo aspoň jeho malú časť, preto je dobrovoľnou požiarničkou a prispieva na deti ako členka UNICEF, ale je jasné, že sa tým len snaží sama pred sebou zamaskovať svoju osamelosť, ktorá ju napokon vženie do náručia plachého nápadníka jej mladšej sestry.

Divák, ktorý pozná Palatínusovej posledné kreácie (napr. Kristína v Pohanoch v SND či Mária v Letných hosťoch v Lab-e) má pri Oľge tak trochu pocit déjà-vu, pretože tieto postavy sú si v mnohom veľmi podobné. Škoda, že herečku s nespochybniteľnou dávkou prirodzeného talentu režiséri obsadzujú takto stereotypne, celkom radi by sme Palatínusovú videli aj v nejakej inej, prekvapivejšej polohe, hrozí tu totiž riziko hereckého rutinérstva. Pre tento typ postáv si Palatínusová už našla svoje prostriedky, vďaka ktorým je jej interpretácia vždy presvedčivá – zachmúrený, tak trochu chladný výraz tváre, spôsob, akým pracuje s hlasom a gestom (väčšinou je jej prejav až stoicky nezúčastnený a bez kolísaní, ale v príhodných momentoch hlas zvyšuje a gesto zväčšuje) či rázny pohyb po javisku. K jej najsilnejším momentom vo Fajčiarkach patrí pasáž, kedy kričí na svoje sestry, pretože „už nemôže robiť viac“ a v kontraste so svojím spasiteľským syndrómom odhaľuje aj svoje vnútorné súženie.

Zaujímavé je, že tentokrát si výrazná Palatínusová neuzurpuje divácku pozornosť pre seba, všetky herečky fungujú na javisku vo vyváženej symbióze, kde sa dopĺňajú vo svojej diametrálnej odlišnosti. Predsa len však spomedzi nich vyčnieva Dominika Kavaschová, ktorá už v minulosti ukázala, že má výrazné nadanie pre štylizované komediálne herectvo (napr. ako Pani Pernellová v Tartúfovi), no ako Máša skutočne exceluje. Už aj tak kvalitný a vtipný text minimálne o stupeň vylepšuje svojím uchopením postavy. Dokonale zosobňuje excentrickú pseudointelektuálku, zľahka vulgárnu a neokrôchanú, fajčiarku čo pije pivo z fľaše, hľadá svoje šťastie na kurzoch afirmácie, automatického písania, rodinných konštelácií, jogy aj tantry zúfalo túži po mužovi, ktorého zháňa okrem iného v inzerátoch a na internetových zoznamkách. Máša je uragán pocitov a Kavaschová veľmi dynamicky strieda celé spektrum jej nálad a emocionálnych výkyvov, od apatie po vrcholné vzrušenie. Celkovo je herečka veľmi prirodzená pokiaľ ide o pohyb po javisku a schopnosť priradiť replike adekvátne gesto. Čaro jej stvárnenia však spočíva najmä na dvoch výrazových prostriedkoch, mimike a intonácii. Je až neuveriteľné, ako veľa dokáže Kavaschová vyjadriť spodnou časťou tváre, úškľabkami, viacerými odtienkami našpúlenia pier, krčením nosa. Podobne rozmanitá je jej intonačná škála, pričom v momente prechádza od ironického tónu k divým pokrikom a výkrikom. Jej výkon je rozhodne hodný superlatívov, ktoré na jej adresu zazneli nad popremiérovými chlebíčkami vo foyeri.

Na rozdiel od Palatínusovej a Kavaschovej sú Nováková s Molnárovou obe skôr herečkami jednej polohy, nemusí to však byť handicap, keďže v inscenácii zosobňujú postavy, ktoré výrazne korešpondujú s ich typológiou. Nováková, ktorú jej hlasové a fyzické dispozície predurčujú hrať skôr postavy detí a mladých žien, je schopnou partnerkou svojim kolegyniam ako mladučká, naivná, trochu rozmaznaná a trucovitá, každopádne nepoškvrnená študentka hudobného odboru na konzervatóriu. Ruky na kolenách a sladký, nevinný výraz tváre dievčaťa, ktoré ešte život neotrávil tak, ako jej dve sestry, maznavý hlas, taká je Novákovej Iri, až kým vďaka nevydarenému koncertu neprejde životnou zmenou poznania seba samej. Nemožno poprieť, že herečke sa v inscenácii podarilo dospieť a ukázať Iri aj v inej polohe. Vydarené sú aj momenty, kedy z nej Amsler robí ironickú komentátorku toho, čo iné postavy hovoria. Táto irónia, či už nepriama, kedy Iri neuvážene povie niečo, čo by nemala, alebo otvorená, ktorú okrem slov prejavuje aj beatboxovými vsuvkami, pomáha Novákovej kreovať Iri ako plnokrvnú postavu a vyvarovať sa schematickej jednotvárnosti.

Kým Iri sa namiesto koncertnej hviezdy črtajú iba papuče a peračník pre budúcu učiteľku, Natália sa z dílerky kozmetiky, vďaka kontaktom a snahe presadiť sa, stane hviezdou vlastnej televíznej talkshow, v ktorej nahlas preberá to, o čom sa inde iba šepká a zasvätene radí svojim divákom (teda najmä diváčkam) vo veci vzťahov. Sama pritom svoju dokonalú rodinnú idylku narúša neverou. Oproti sestrám, ktoré sa musia k vyhliadke na krajšie zajtrajšky prebojovať cez nával frustrácie, Molnárovej Natália ako buldozér valcuje všetko, čo jej stojí v ceste za „šťastím“. K tomu jej dopomôže dokonalý vzhľad, pretože Natália je zosobnením stereotypu „pipky“ zlatokopky. Ide si za svojím a darí sa jej napĺňať svoj životný program – vydaj, dieťa, kariéra. Stáva sa nekompromisnou pani domu, vytrvalo čistí koliečka, ktoré všade ostávajú ako stopy po pohároch a kvôli deťom zakazuje fajčenie aj hru na hudobný nástroj. Molnárová bezchybne zvláda cupitať na vysokánskych podpätkoch aj hádzať vlasmi, naplno sa herecky prispôsobuje typu postavy, ktorú presne vystihuje slovo afekt. Kreuje ju jednak rečovou štylizáciou v rôznych nuansách upišťanosti a maznavosti, ale podobne ako Kavaschová aj výraznou mimikou – zvodným špúlením pier, klipkaním očami, prekvapeným či nahnevaným dvíhaním obočia. K tomuto repertoáru výrazových prostriedkov patrí aj pohupovanie bokmi, typizovaná gestikulácia a časté „pózovanie“ – okrem iného ako jediná sedáva takmer výhradne s prekríženými nohami (napríklad Kavaschová naopak veľmi často sedí rozkročmo, čo je tiež pre Mášu charakteristické).

Aby popri Natálii nezanikla postava Andreja, bolo potrebné ju ozvláštniť rovnakou mierou štylizácie. V Culkovom podaní je Andrej zženštilý metrosexuál – tento dojem herec vytvára najmä pózami a pohybom. Chlap pod papučou, ovládaný náladami svojej snúbenice a neskôr manželky, Andrej s naučeným sileným úsmevom strpí prísnu diétu aj rolu otca v domácnosti, de facto šikanu v obrátenom garde. Zaujímavý je odstup, ktorý Culka v niektorých momentoch prejavuje voči svojej postave, keď poloautomaticky vyslovuje vety, aké sa od neho v daných situáciách očakávajú (napríklad keď na otázku svojej ženy, či sú deti prioritou, s mechanickým úsmevom a pokývaním hlavy odpovedá: „no, sú, sú“). Tým podčiarkuje klišé dokonalého muža, ktorého Natália stvorila ako zvláštne monštrum. Z intelektuála, neustále nosom zaboreného v knihách sa stal poslušný manžel, ktorý vyrába postavičky z gaštanov a číta iba rozprávky na dobrú noc. Ako chrobák, ktorý sa prekoprcol a nevie sa opäť postaviť, sa Andrej zmieta pod ťarchou detských knižiek, neschopný vzoprieť sa.

Opakom Andreja je Pán Peter, Mášin virtuálny prelud ideálneho muža. Celkom ju pobláznia jeho reči o umení, filozofii a holografickom vesmíre, no keď sa jej konečne po dlhých týždňoch chatovania podarí osobne sa s ním stretnúť, veľmi rýchlo pochopí, že opäť nenašla svoje šťastie. Okrem tohto momentu sa Lukáš Pavlásek Máši prihovára zhora spoza steny, ktorá ohraničuje priestor domu. Vždy, keď sa Petrovo internetové alter ego vynorí, atmosféra okolo sa vďaka modravému svetlu a ezoterickej ambientnej hudbe výrazne mení, režisér pomocou nej vytrháva Mášu aj diváka z každodennej reality. Pán Peter je pre Mášu mužom z iných sfér, je kultivovaný a vzdelaný, na míle vzdialený všetkým hulvátom, ktorých už stretla. Tento dojem Pavlásek vytvára najmä hlasovou štylizáciou, podsadeným, šepkavým, podmanivým hlasom a vláčnym tempom reči, ale aj pomalým pohybom. Zvláštnu auru éterickosti získava aj vďaka zvukovým efektom za použitia mikrofónu. Vďaka tomu zároveň ešte viac vyniká kontrast medzi virtuálnou a skutočnou podobou Petra, keď zostúpi na zem a na celkom obyčajnom rande sa z neho vykľuje celkom obyčajný chlap, hoc trochu čudák.

Celkový obraz o fungovaní tejto suity dotvárajú aj dve epizódne mužské postavy, Irin nápadník Barónik (jeho predobrazom je čiastočne Čechovov Tuzenbach) v podaní Jakuba Lorencoviča a Natáliin producent Ján, ktorého hrá Michal Kalafut, respektíve vice versa v opačnej alternácii. Ani jeden z tejto dvojice postáv pri rozdávaní inteligencie nestál na začiatku radu. Naivný Barónik s plachou oddanosťou čaká na Iri, ktorá ho berie len ako „záložníka“, až kým on v závere neoplodní Oľgu. Ján je naopak suverén bez chochmesu, podnikateľ, ktorý neberie ohľad na to, že to, čo chce – teda Natália – už patrí niekomu inému. Obaja herci, málokedy obsadzovaní do veľkých výrazných postáv, tu hrajú v súlade s typmi, ktoré zosobňujú, výraznejšie sa presadiť popri hlavných postavách sa im však nepodarilo. Zaujímavejšie fungujú spolu s Pavláskom ako trojica abstraktných postáv, ktoré Amsler využíva ako prvok scudzenia a objavujú sa na javisku raz ako fiktívni muži z novinových inzerátov, ako všeobecný mužský element a dokonca aj ako javisková metafora plynutia času či pomyselného tikania biologických hodiniek.