Filmová Monika v divadelnom odraze

zahraničnýDAMULeto s MonikouDiana Pavlačková

Kabinet audiovizuálnych a dramatických umení (KADU) je vzdelávacia platforma, ktorá každoročne prináša program zostavený z prednášok, diskusií, filmov a inscenácií. Program zastrešuje jedna hlavná a veľmi konkretizovaná téma. V roku 2018 organizátori svoj kabinet venovali dielu Ingmara Bergmana, jeho tvorbe, inšpiračným vplyvom a presahom do tvorby iných umelcov.

Bratislavskí diváci mali na KADU možnosť vidieť aj pražskú inscenáciu Léto s Monikou, ktorá vznikla v rámci festivalu Bergmanovský divadelní týden. Divadelnú adaptáciu známeho filmu vytvorilo zoskupenie Činohra 16:20. Pod týmto názvom prezentujú svoju tvorbu v Divadle Kolowrat študenti a študentky DAMU a dramaturgicky sa orientujú prevažne na pôvodné dramatické diela.

Prepojenie divadla a filmu v tvorbe Bergmana je dnes už nepopierateľný fakt. Bergman sám režijne v divadle pôsobil, hoci svoje filmové scenáre nikdy neinscenoval. Ich divadelný potenciál objavili až nasledujúce generácie a aj u nás sme mohli vidieť viacero divadelných adaptácií jeho filmov. 

Film Leto s Monikou predostiera príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí chcú ujsť pred ťaživou realitou v povojnovom Štokholme. Film neponúka veľa dramatických situácií a jeho svojskosť tkvie skôr vo vykreslení ľudskej povahy v slede ťahavých obrazov. Napätie vzniká v nečitateľnosti a nepredvídateľnosti pubertálneho správania sa hlavných hrdinov v strete s povinnosťami dospelého života. Táto filmová predloha určite v rámci Bergmanovej tvorby nepatrí k tým, ktoré sa dajú najľahšie adaptovať na divadelné dosky.

Režisérka Aminata Keita a dramaturg Jaroslav Jurečka sa vo svojej divadelnej adaptácii veľmi presne držia filmovej predlohy. Takmer doslovne nasledujú príbeh, dokonca zahrnuli aj niekoľko kultových scén (napr. zápalková scéna). Pre zrýchlenie dynamiky by určite pomohlo vynechať niektoré scény, ktoré dej nikam neposúvajú, nedotvárajú charaktery postáv ani poetiku (napr. množstvo aktivít, ktoré dvojica vykonáva na ostrove). Pôsobia ako ťažkopádne nasledovanie predlohy a inscenácia vo výsledku pôsobí ako doslovná divadelná podoba Bergmanovho filmu. 

Osobitejší prístup inscenačného tímu nastal najmä pri uchopení postáv. Vedľajšie postavy sú zobrazené o čosi pozitívnejšie, milšie či chápavejšie voči originálu. Hlavné postavy majú naopak črty svojho charakteru vyostrené smerom k negatívnemu pólu osobnosti. Hary (Michael Goldschmid) už nie je iba submisívnym dozrievajúcim chlapcom, je skôr „ťuťmák”. Herec akcentuje jeho hanblivosť tým, že neustále hrbí plecia a vyhýba sa pohľadom. 

Postava Moniky v Bergmanovom filme pomaly odhaľuje mieru svojej sebeckosti. Jej volanie po pozornosti sa stráca popri drsnom správaní jej okolia (obťažovanie v práci, bitky od otca). Vo výsledku s ňou divák súcití. V divadelnom spracovaní je Monika (Jessica Bechyňová) od začiatku afektovaná tínedžerka, ktorá svoje okolie provokuje, aby sa následne mohla excentricky ľutovať. Jej až dramatické “žvachtľanie” žuvačky, vyplazovanie jazyka alebo skákajúci spôsob chôdze zdôrazňuje jej detinské upozorňovanie na vlastnú osobu. Inscenátori ju vykresľujú až ako absolútne samoľúbu osobnosť, čo dotvára aj jej neustále obzeranie sa v zrkadielku. Je preto oveľa náročnejšie nájsť pochopenie či súcit s divadelnou podobou Moniky. 

Posuny charakterov vo výsledku skôr jednotlivé postavy splošťujú ako prehlbujú. Nemáme pocit originálnej interpretácie, iba dochádza k väčšej miere expresivity ako znaku divadelného tlmočenia filmovej predlohy.

Celkovo v inscenácii nevzniká výraznejšia atmosféra, tvorcovia sa orientujú skôr na funkčné vystavanie mizanscén. Hudobnú zložku (Pavel Husa) tvorí živá hra a elektronické mixovanie tónov kontrabasu, ktoré často iba ilustruje zvuky prostredia (napr. trúbenie parníka). Svietenie je tiež skôr jednoduché a funkčné. Výrazné sú najmä náhle úplné zhasnutia svetla, ktoré fungujú ako dejové  predely a vzniká tak pocit plynutia času v skokoch. 

Inscenačnému tímu sa napriek tomu podarilo vytvoriť pár momentov, ktoré sa vďaka výraznejším divadelným postupom odpútavajú od filmovej predlohy. Sú to napríklad spôsoby rôznej transformácie lavičky na loď alebo veľmi funkčné zobrazenie tehotenstva hlavnej hrdinky (perina predstavuje ťarchu na jej bruchu). 

Inscenácia Léto s Monikou divadelného súboru Činohra 16:20 vo výsledku filmovú predlohu divadelne skôr funkčne tlmočí ako osobito interpretuje. Divadelné prostriedky využívajú najmä tam, kde končia ich možnosti v napodobňovaní filmových reálií. Väčšia miera konfrontácie s pôvodným dielom by inscenácii svedčala viac, ako len submisívne nasledovanie predlohy. 

Diana Pavlačková, 2. mgr KDŠ

Ingmar Bergman: Léto s Monikou

Preklad: Zbyněk Černík 

Dramaturgia: Jaroslav Jurečka 

Réžia: Aminata Keita.
Scéna: Michal Spratek 

Hudba: Pavel Husa 

Účinkujú: Jessica Bechyňová, Gabriela Mikulková, Michael Goldschmid, Viktor Kuzník, Petr Kubes

Premiéra: 15. 10. 2018

iniciátor
August - 2022
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com