Hamlet na diéte

externýW. ShakespeareHamletShakespearovské slávnostiMiroslava Košťálová
Hamlet

Letné shakespearovské slávnosti majú v názve obsiahnuté obľúbené ročné obdobie a meno najslávnejšieho anglického dramatika všetkých čias. Okrem toho sa odohrávajú na nádvorí Bratislavského hradu, čo pre diváka zvyknutého na kamenné divadlá môže pôsobiť atraktívnym dojmom.

Toto kultúrne podujatie plní hneď niekoľko funkcií – organizátori vzdávajú hold tvorbe Williama Shakespeara, zahajujú kultúrne leto v hlavnom meste Slovenska a zároveň sa snažia priblížiť divákom atmosféru divadla alžbetínskej éry. Zvláštnosťou Letných shakespearovských slávností sú predstavenia pod holým nebom, čo kladie na herecký súbor nemalé požiadavky, týkajúce sa predovšetkým javiskovej práce s hlasom. Často výrazne aktualizované texty tak zároveň ponúkajú špecifikum zážitku z plenérového alžbetínskeho divadla. Slovenskí diváci majú vďaka tomu tiež možnosť spoznať menej známych českých hercov.

Režisér Michal Vajdička siahol po svetoznámej tragédii Hamlet, ktorú predstavil bratislavskému publiku 5. júla 2018. Vychádzal z prekladu českého shakespearistu Martina Hilského. Vajdičkova réžia Hamleta je výrazne aktualizovaná. Príkladom môže byť zjavenie Ducha Hamletovho otca. Motív, ktorému sa súčasné inscenácie často vyhýbajú, je tu vyriešený formou videozáznamu v mobilnom telefóne. Princíp mobilného telefónu je využitý aj pri ľúbostnej básni, ktorú Hamlet napísal Ofélii. Ďalšia inscenačná úprava spočíva v javiskovej interpretácii Hamletovho bývalého spolužiaka Rosencratza – od začiatku je štylizovaný ako zženštilý muž, pričom divákovi nie je jasné, prečo sa režisér rozhodol pre tento režijný posun. Režisér Vajdička okrem toho posúva vzťah medzi Gertrúdou a jej synom Hamletom do incestnej roviny, na čo poukazuje ich bozk na pery. Zatiaľ čo vo vzťahu medzi Oféliou a Hamletom divák cíti viditeľný odstup, medzi matkou a hlavným protagonistom je prítomná vášeň. Záverečný súboj v šermovaní medzi Laertom a Hamletom sa tiež nevyhol niekoľkým inscenačným zásahom. Kým v pôvodnom texte bodne otráveným mečom Hamlet svojho strýka a nevlastného otca Claudia, tak vo Vajdičkovej režijnej interpretácii je Claudius tou postavou, ktorá zastrelí Hamleta a napokon aj samého seba. Dynamickou postavou záverečnej scény sa tak nestáva Hamlet, ako sa môžeme dočítať v pôvodnom texte, ale Claudius.

Vyznenie osudu dánskeho princa je preto oslabené, a možno aj to predstavuje jeden z dôvodov, prečo vytúžená katarzia na konci neprichádza. Výrazná aktualizácia má za následok chýbajúce dramatické napätie a nedostatočnú motiváciu týkajúcu sa konania postáv. Inscenovať text starý niekoľko storočí so sebou vždy nesie riziká, ale je nutné pristúpiť k násilnej aktualizácii, ktorá oslabuje účinok dramatického napätia? Úvodná scéna, v ktorej sa zjaví Duch, predstavuje zásadný moment, od ktorého sa odvíjajú ďalšie situácie, a preto sa nemôžeme čudovať, že divák sa pousmeje nad tým, ako Hamlet s Horatiom pozerajú videozáznam z mobilu. Práve Duch Hamletovho otca rozohráva v Hamletovi vnútorné napätie a ako čitatelia si kladieme otázku – je výplodom Hamletovej mysle, alebo skutočne existuje? Práve premýšľanie nad touto odpoveďou posúva dramatický text do filozofickej roviny. Videozáznamom, čiže explicitným dôkazom o jeho prítomnosti, je však táto rovina v inscenačnom stvárnení sploštená, čo je veľká škoda. Na druhej strane oceňujem prítomnosť Ducha Hamletovho otca v rozhovore s Gertrúdou. Hynek Čermák stojí pred Hamletom, upiera naňho zrak a prehovára k nemu rozvážnym hlasom. O to silnejšie potom divák vníma zahmlený pohľad Lenky Vlasákovej ako Getrúdy, ktorá žiadneho Ducha nevidí, hoci ho má priamo pred očami. Práve v tejto mizanscéne sa režisérovi podarilo preniknúť do psychológie Hamletovej postavy, ktorá bola skoro po celý zvyšok inscenácie v jednej rovine.

Scénografia Pavla Andraška, pozostávajúca z pouličných lámp na hrubých podstavcoch, sťažuje interpretačný výklad inscenácie. Hercom a herečkám ich priestorové rozmiestnenie po celej šírke javiska, komplikuje pohyb na scéne. Niekedy sa dokonca strácajú (obrazne povedané) v množstve pouličných lámp. Andraškovo scénické riešenie mi pripomína priestor nekonečna, ako ho môžeme vnímať napríklad v hrách Samuela Becketta a Jona Fosseho (postavy nie sú ukotvené v reálnom čase a priestore). Na druhej strane však cítiť istý chlad, ktorý evokujú mramorové podstavce. Zo scénografického hľadiska mi preto nie je jasné, na čo takéto priestorové riešenie poukazuje – odkaz na hrad Elsinor? Množstvo pouličných lámp ako symbol ľudstva, ktoré sa musí vyrovnať s otázkou vlastnej existencie? Alebo ako symbol neustálej kontroly? Ak by to bol odkaz na dánsky hrad, kde sa tragédia odohráva, nekorešpondujú s tým moderné kostýmy, ktoré vytvorila Katarína Hollá. Napríklad Hamlet má na sebe tmavý kabát, rifle rovnakej farby a na zadnom vrecku zavesenú striebornú reťaz (symbol rebélie?).

Vajdičkova inscenačná úprava zahŕňa aj zdvojenie niektorých postáv – Polonius/Laertes (Ladislav Hampl), Rosencratz/Hrobár (Vladimír Polívka), Pán, Kňaz a Herec (Pavel Šimčík). Rozlíšeniu jednotlivých postáv kostýmy pomohli. Napríklad, keď Vladimír Polívka stvárňuje Rosencratza, má na sebe smotanovo-biele sako a nohavice rovnakej farby, v postave Hrobára ho vidíme v kapucni a tmavom odeve. Okrem kostýmov však k identifikácii postáv prispievajú aj samotní herci – Polívka kreuje Rosencratza ako homosexuála rozprávajúceho tenkým hlasom, pričom roztopašne myká rukami. V javiskovej postave Hrobára využíva chrapľavý hlas, ktorý nepripustí žiadnu emocionalitu. Zásadné úpravy dramatického textu však hercom neponúkajú väčšiu paletu hereckých kreácií. Dokonca aj titulná postava Hamleta, v hereckej interpretácii Jaroslava Plesla, doplatila na zásadnú úpravu textu. Jeho Hamlet je ochudobnený predovšetkým o filozofickú rovinu, ktorá je najsilnejším článkom tragédie. Na javisku vidíme Hamleta-šialenca, ktorý pľuje na Polonia, napodobňuje zajaca alebo hrá na flaute. Všetko to sú detaily, ktoré v rámci inscenačného výkladu nemajú svoje logické opodstatnenie, a keby boli vypustené, nič by sa nestalo. Vo Vajdičkovej inscenácii sa tým pádom vytráca motivácia a zmietanie sa Hamleta medzi tým, čo by mal/nemal urobiť. Divák sa pozerá skôr na tragikomédiu, než na tragédiu, ktorá by v závere priniesla vytúženú očistu od vášní. Od začiatku až do konca vidíme šialeného Hamleta, milujúcu matku Gertrúdu či krutého Claudia. Táto ,,sploštenosť“ sa odzrkadľuje na dynamike inscenácie, ktorá je po celý čas v monotónnej rovine.

Z letargie našťastie preberie diváka hudba Michala Noviskeho, v ktorej zaznieva naliehavosť, túžba, ostrosť. Škoda, že sa využíva prevažne len pri prestavbách scén. Vsunutím tónov do vybraných mizanscén (rozhovor Gertrúdy a Hamleta, stretnutie s Duchom, pohreb Ofélie a pod.) by aspoň čiastočne doplnila chýbajúce dramatické napätie. Tohtoročný Hamlet na Letných shakespearovských slávnostiach ponúkol pohľad na to, aké neblahé účinky môže mať diéta (rozumej úprava dramatického textu) na javiskovú postavu. Vyváženejším výberom, toho, čím by sme ju nakŕmili, by sme sa azda skôr dočkali emočne nasýteného Hamleta, akého pred 500 rokmi napísal William Shakespeare.  

Miroslava Košťálová, 2. bc KDŠ

 

 

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com