Hrať sa a vymýšľať si

externýNeveraŠtúdio 12Ingmar BergmanTamara Vajdíková

Minulý kalendárny rok svetom, a najmä Slovenskom, obiehalo slovné spojenie „osmičkové roky“. Týkalo sa to hlavne okrúhlych výročí konca prvej svetovej vojny či začiatku normalizácie. Pre filmárov a umelcov však znamenal tento rok ešte čosi viac. Štrnásteho júla pred sto rokmi sa totiž narodila jedna z najväčších postáv svetového filmu vôbec. V znamení osmičiek sa teda v minulom roku umelci venovali aj Bergmanovi. 

 Meno Ingmara Bergmana, švédskeho filmára, je vo svete známe. Tento výnimočný autor počas svojho života vytvoril veľké množstvo scenárov a mnoho snímkov aj zrežíroval. Jeho najznámejšie diela, ako napríklad Persona (1966), Šepoty a výkriky (1972), či Fanny a Alexander (1982), žali úspechy a zbierali ocenenia. V minulom roku sme mali možnosť nazrieť do tvorby tohto autora na rôznych udalostiach súvisiacich s ním. Za vznikom mnohých podujatí spojených s ním stojí najmä Kabinet audiovizuálnych umení (KADU). Vďaka tomu sme mali možnosť pozrieť si inscenáciu pražského Divadla Kolowrat, ktorá si vzala na mušku jeden z Bergmanovych skorších filmov, Léto s Monikou, či rôzne jeho filmy, ktoré sa pravidelne premietali v Kine Lumiére. Netrvalo dlho a velikán švédskeho filmu sa dostal aj na naše divadelné dosky.

Už v minulosti mohli slovenskí diváci vidieť inscenáciu Bergmanovho scenára Šepoty a výkriky pod taktovkou VŠMU.  V súčasnosti sú ešte stále aktuálne inscenácie Fanny a Alexander v Slovenskom národnom divadle, či Persona v divadle Aréna. Rovnako ako Bergmanova tvorba, je však zaujímavý aj jeho samotný život, ktorý opísal vo svojej autobiografii s názvom Laterna Magica. A práve ňou, teda príbehom vlastného života, sa Bergman voľne inšpiroval pri písaní jedného z posledných scenárov v živote, Nevery. Z tohto scenára čerpá aj rovnomenná inscenácia Štúdia 12, ktorá mala svoju premiéru koncom minulého roka. 

Nevera je príbehom muža menom Bergman, ktorému sa jedného dňa začnú zjavovať osoby z jeho minulosti. Je to najmä herečka Marianne, ktorá si retrospektívne spomína na vzťah so svojím mužom, a neskôr nemanželský pomer s milencom. Dej filmu sa odohráva na švédskom ostrove Farӧ, kde autor prežil veľkú časť svojho života. Celý príbeh sa začína veľmi pokojne, ako by to bola iba hra. Postavy si iba vymýšľajú, ako vyzerajú, kto sú a čo prežili. Marianne hneď na začiatku hovorí Bergmanovi: „Povedal si, že sa budeme hrať a vymýšľať si.“ Na začiatku to všetko aj vyzerá ako príjemný príbeh, no ako dej postupuje ďalej, stupňuje sa aj napätie a emócie. Je to silná výpoveď o medziľudských vzťahoch. Najmä tých mužsko-ženských, ale aj napríklad rodičovských, ktoré boli, sú a budú všade prítomné. A práve preto tento text nikdy nestratí svoju nadčasovosť.

Filmy Ingmara Bergmana bývajú veľmi dlhé. Inak tomu nie je ani v prípade Nevery, ktorú režírovala jedna z jeho dvorných herečiek Liv Ulmannová, no scenár napísal sám Bergman. Napriek tomu, že je tento film označovaný ako „filmová poviedka“, trvá takmer dve a pol hodiny. Oproti svojej predlohe je však inscenácia Matúša Bachynca výrazne kratšia, čo znamená väčšie zhutnenie pri rozbiehaní deja a aj pri odkrývaní tajomstiev jednotlivých postáv. Text režiséra Bachynca a dramaturgičky Lucie Mihálovej v žiadnom prípade neochudobňuje diváka o žiadnu dôležitú časť. Niekedy však v pomaly sa rozbiehajúcom deji nastávajú až príliš rýchle zvraty. Z nich plynú neprirodzene napäté situácie. Tie ešte zdôrazňuje aj časté využívanie vulgarizmov, ktoré sú nie vždy na vhodnom mieste.

Film, rovnako ako inscenácia, zaujmú najmä kontrastom medzi vizuálnou stránkou a obsahom dialógov. Scéna inscenácie je koncipovaná ako miestnosť, uprostred ktorej stojí jedna posteľ, okolo stoličky, na akých sedávajú filmoví režiséri, pár reflektorov. Výsledný dojem pripomína spálňu vo filmovom štúdiu. Tvorcovia inscenácie sa snažili vytvoriť ilúziu ostrova Farӧ pomocou projekcie a zvukmi mora, ktoré pôsobia veľmi upokojujúco, a práve preto pôsbobia ako presný opak k napätým vzťahom medzi postavami. Rozdiel sa však dá nájsť aj medzi samotnou inscenáciou a jej filmovou predlohou. Zatiaľ, čo Bergmanov film je známy svojou farebnosťou, či už jednotlivých scén alebo kostýmov, scéna Barbory Šajgalíkovej a kostýmy Jána Husára sa držia bielej, čiernej a rôznych odtieňov sivej.

Postavy sú na javisku prítomné po celý čas a vtedy, keď práve nepôsobia v deji. Vtedy zastávajú úlohu nemých pozorovateľov. Práve ich stála prítomnosť, najmä Markusova v čase, keď sa dozvedáme o tom, že mu Marianne bola neverná, vyvoláva pocit, že sú pod neustálym dohľadom. Vo filme sa objavujú všetky postavy, ktoré sú spomenuté v texte, no v inscenácii je počet postáv redukovaný na štyroch hercov. Hlavnú postavu samotného autora prevzal Viliam Hriadel. Ten okrem Bergmana stvárňuje aj zvyšné postavy, ako Marianninu právničku či Markusovho právnika. Herec navonok pôsobí ako milý starší muž, od ktorého by snáď nikto nečakal nič zlé. Ako sa však dozvedáme neskôr, opak je pravdou. Na malom priestore, ktorý sa dostáva herec v tejto postave, je Hriadelov prejav veľmi príjemný. Vzniká tu dokonca aj vtipná situácia, keď v telefonickom rozhovore stvárňuje právničku, ženu, takže sa nevyhneme drobnému úsmevu, keď sa z reproduktora ozve jeho hlas so slovami: „Bola som v kúpeľni.”

Marianne Marty Maťovej je spočiatku odvážna žena, ktorá sa nebojí podľahnúť svojej vášni aj napriek riziku, ktoré podstúpi vo svojom manželstve. Neskôr sa však stáva citlivou a zranenou, avšak trochu prchkou. Najmä v vyhrotených situáciách jej herectvo prechádza do afektu. Nie je to však nič, čo by Marianne ublížilo, práve naopak, dodáva to na vernosti postavy. Zaujímavé je aj prepracovanie detailov v jej výkone. Napríklad pri rozhovore s právnikom zdôrazňuje nervozitu tým, že v ruke krčí papiere, čo prispieva na sile jej emócie. Úlohu Davida, Marianninho milenca, si zahral herec Slovenského národného divadla, Daniel Fischer. Fischer je ako David trochu rozpačitý, ale inak veľmi odvážny a plný vášne, ktorý neskôr prichádza do nepríjemného a príliš žiarlivého muža. Markusa herecky stvárnil Daniel Žulčák. Ten svoju postavu zo začiatku vytvára ako jemnú, citlivú a trochu naivne zamilovanú. Pôsobí ako milujúci  manžel, ktorý však veľmi rýchlo pochopí, že sa niečo deje. Jeho herecký prejav je rovnako silný aj pri telefonickom rozhovore s jeho dcérou, v ktorom ju nahovára na spoločnú samovraždu. 

V pôvodnom naštudovaní sa mala objaviť ešte jedna postava – dcéra Markusa a Marianne – Isabelle. Tvorcovia sa však rozhodli ju z konečnej podoby inscenácie vypustiť. Počas deja je však akoby stále prítomná. Dozvedáme sa o nej z konania iných postáv. Napríklad v telefonickom rozhovore s jej otcom, ale aj v rozhovoroch rodičov, či rozhovoroch s právnikmi. Markus prináša na scénu obrázky ovečiek, namaľovaných kriedou na čierny papier. Aj tie umocňujú v divákovi pocit prítomnosti dieťaťa.

Inscenácia ponúka emočne silný zážitok, ktorý bez pretvárky zobrazuje ľudskú dušu a jej pohľad na isté oblasti života, akými sú láska, vášeň či rodičovstvo. Bergmanova Nevera v réžii Matúša Bachynca zobrazuje ľudí, ktorí sú každodenne vystavení rôznym druhom emócií. Režisér prostredníctvom minimalistických, no funkčných javiskových prostriedkov vysúva do popredia tému medziľudských vzťahov. Bachynec vďaka tomu vytvoril dostatočne veľký priestor pre herecký súbor. Ten na javisku vytvoril dielo, ktoré krutým a neľútostným spôsobom zachytáva spolužitie ľudí. Psychologicky prepracované postavy z pera Ingmara Bergmana, emočný kolotoč plný súcitu, odporu, lásky aj nenávisti, desivý chlad pri nedostatku komunikácie... To všetko ponúka inscenácia Nevera, ktorá pohltí nie len fanúšikov Bergmanovej poetiky.

Tamara Vajdíková, 1.Bc, KDŠ

Dramatizácia a réžia: Matúš Bachynec

Dramaturgia: Lucia Mihálová

Scéna: Barbora Šajgalíková

Kostýmy: Ján Husár

Pohybová spolupráca: Juraj Letenay

Producent: Marta Šuleková

Účinkujú

Marianne: Marta Maťová

Bergman: Viliam Hriadel

Markus: Daniel Žulčák 

David: Daniel Fischer 

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com