Národný hrdina. Čo je významom tohto slovného spojenia? Akými činmi si človek môže zaslúžiť, aby bol s ním spájaný? Na Slovensku sa výraz národný hrdina spomína najmä v súvislosti s postavou Juraja Jánošíka. Človeka, ktorý vraj bohatým bral a chudobným dával. Človeka s nejasnou existenciou, na ktorú nám história nedáva jednoznačné odpovede. Prečo však národ potrebuje svojho hrdinu? Jánošíkove zveličené činy mohli v minulosti pomáhať k pozdvihnutiu sebavedomia národa trpiaceho komplexmi z večného utláčania. V súčasnosti je však väčšmi reklamným symbolom Slovenska, ktorý si cudzinci kúpia vyrezaný na dreve v obchode so suvenírmi.

Divadelná hra Jozefa Mokoša Jánošík? Jánošík! Jánošík... už svojím názvom naznačuje, že to, kým v skutočnosti náš národný hrdina bol, nikto nevie. V diele sa autor venuje Jánošíkovmu životu od narodenia až po smrť na šibenici. Zobrazuje ho ako malého výtržníka, náruživého milovníka či neposlušného syna. Rovnako však aj ako osobu ľahko opantanú vlastnou mocou. Neprináša tak jednoznačnú odpoveď na otázku o Jánošíkovej existencií. Bol to hrdina? Alebo len obyčajný zlodej? Jedno však z textu vyplýva jasne. Rovnako ako každý z nás aj Jánošík bol človekom. Človekom, ktorý veľmi ľahko dokáže prepadnúť lákavej predstave o svojej nepremožiteľnosti a nekonečnej sláve. Na druhej strane však tiež človekom, ktorý cíti elementárne ľudské pocity akými sú láska, smútok a hnev.

Režisér Lukáš Pavlikovský a dramaturg Jan Homolka text nemenia. V inscenácii sa snažia zdôrazniť niektoré z ťažiskových motívov diela, akými sú idealizácia osobnosti Jánošíka a jeho komerčné postavenie v súčasnosti. Jánošíkovu nadľudskú silu karikujú najmä prostredníctvom situačnej komiky. Hrdina sa narodí už s valaškou v rukách. V boji proti drábom sú drábmi len malé prstové bábky na rukách ostatných hercov. V porovnaní s bábkami je Jánošík obrovský a s ľahkosťou ich odhadzuje a poráža. Vatra vytvorená z červených igelitových vreciek radšej sama rýchlo zhasne hneď, ako na ňu Jánošík pozrie. Komerčnosť a glorifikácia Jánošíka ako symbolu Slovenska je zdôraznená na konci inscenácie, keď na javisko prichádzajú postavy s mohutnou bustou Jánošíka pri oslavách 300. výročia jeho úmrtia. V závere vystupuje do popredia aj problematika toho, že zlodeji tu vždy boli a budú, keďže počas búrlivých osláv na počesť nášho národného zbojníka dvaja zlodeji jeho bustu ukradnú. Inscenácia je plná slovenských motívov spojených s naším ľudovým folklórom. Už na začiatku vytvárajú traja herci svojimi hrbmi na chrbtoch a dreveným dvojkrížom podobu nášho štátneho znaku. Pri Jánošíkovom narodení sa blýska, čo postavy komentujú úvodnou vetou národnej hymny. Folklórne prvky sa spájajú najmä s množstvom piesní a tancov, ktoré sú v inscenácií použité. Fungujú tu ako predely medzi jednotlivými časťami Jánošíkovho života. Zároveň slúžia postavám na vyjadrenie ich emócií a myšlienok. Hudba v inscenácií je živá, hraná priamo na scéne klaviristom, čím sa podporuje dojem ľudovej zábavy v predeloch inscenácie.

Spomedzi hercov najväčší priestor dostali predstavitelia dvoch hlavných postáv – Jánošíka a jeho matky (Martin Kollár a Lýdia Petrušová). Kollárov Jánošík je obyčajný človek, ktorý prechádza štádiami od mladíckej náruživosti až po záverečnú zničenosť pred smrťou. Prirodzene zobrazuje Jánošíka v rozličných polohách, či už ako nešťastného syna po smrti otca, ako mladíka ovládnutého veľkou slávou alebo napokon ako človeka trpiaceho výčitkami svedomia v posledných chvíľach jeho existencie. V úvode ako pozorovateľ deja nie je emočne neutrálny. Nervózne upozorňuje babicu na svoje blížiace sa narodenie, rozpačito sa snaží  pomáhať pri vlastnom pôrode, drží sám seba skôr ako jeho matka. Do deja priamo vstupuje  už ako dospelý Jánošík, ktorý vášnivo navštevuje všetky ženy v dedine. Rovnako ako  muž, ktorý nahnevane sľubuje pomstu za smrť svojho otca. Po získaní mocného opasku zobrazuje Kollár Jánošíka ako človeka, ktorý sa spočiatku nechá opantať svojou nepremožiteľnosťou a nepočúva rady svojej večne nešťastnej mamy. V závere svojho života však dokáže svoje správanie ľutovať. Lýdia Petrušová charakterizuje matku najmä neustálym hrbením sa a znepokojenou tvárou, čo podporuje dojem matky trápiacej sa nad osudom svojho syna. Pohyby má pomalšie a ruky sa jej trasú, čím výstižne dotvára charakteristiku generačne omnoho staršej postavy. Ostatní hereckí predstavitelia v inscenácií zobrazili veľké množstvo rozličných úloh. Postavy sa nepletú, herci ich dokážu výrazne charakterizovať a odlíšiť. Veliteľ drábov Peter Tilajčík je úlisný, Miroslava Čanecká charakterizuje krčmárku afektom a Jan Homolka zobrazuje grófa Révaya ako „preumelkovaného“ aristokrata z vyššej spoločnosti. Práca s bábkami je veľmi detailná a môžeme ju považovať za jeden z najväčších kladov inscenácie. Herci ukázali schopnosť dôslednej práce s rozličnými druhmi bábok a rovnako ľahko prechádzajú z bábkohry do činohry. 

Inscenácia Jánošík? Jánošík! Jánošík... opäť privádza na javisko jánošíkovskú problematiku. Rovnako ako text, ani inscenácia však neponúka nový a netradičný pohľad na túto tému. Zobrazuje Jánošíka ako človeka, ktorého sme si v priebehu dejín zidealizovali a postavili do pozície národného hrdinu. Hrdinu, ktorého sme možno niekedy v minulosti potrebovali, ale ktorý sa v dnešnej dobe stal len určitou značkou alebo symbolom Slovenska. Je nutné aby sme ho tak aj naďalej vnímali? To je otázka, ktorá po skončení predstavenia zostáva naliehavo vŕtať v hlave.

Lucia Šmatláková (Teória a kritika divadelného umenia, 2.ročník Bc.)