Inscenácia zamknutá na tri zámky

Jan Antonín Pitínsky: Izbička

Nie veľmi často sa stane, že divák v divadle nevie, či sa má smiať alebo plakať. Ak sa to aj stane, je to zväčša dôsledok nevhodného narábania s pátosom, či nejakej spojitosti s vlastnou skúsenosťou, alebo nakoniec žánrom tragifrašky. Len málokedy je to výsledok systematického mätenia diváka, ako je tomu v prípade inscenácie Pitínskeho Izbičky. Režisérka Mária Froncová a dramaturg Miloslav Juráni sa rozhodli zbúrať akýkoľvek význam ešte skôr, než je vôbec vystavaný.

Tak sa v úvode ocitáme v naivnej fraške z prostredia panelákovej malomeštiackej rodiny, prechádzame postupne do rodinnej drámy, paródie thrilleru až po psychodrámu. Otázkou však zostáva, čo je zámerom tohto žánrového rozptylu a ako tento prístup prospieva, či už myšlienkovej interpretácii textu, alebo inscenačnej estetike.

Samotný text autora, ktorý je ďaleko viac divadelným režisérom než dramatikom, je tak trochu čudný. Príbeh rodiny, ktorá je stigmatizovaná mnohými, hoci nie do oka bijúcimi defektmi, sa odvíja od chvíle, kedy dcéra Lída (Jana Labajová) doma túžobne očakáva svojho nastávajúceho. Jej rodičia len dopĺňajú tento naivný obrázok  ‒ Pavol Šimun ako flegmatický, no pod povrchom mierne despotický otec v papučiach a pletenej veste, Juliána Oľhová zase ako poriadna manželka a matka, ktorá sa za každú cenu snaží v rodine udržať dobré vzťahy a optimizmus. Stereotypný obraz rodiny prechádza do miernej karikatúry, avšak keď už inscenácia nadobudne podobu komédie, tvorcovia ilúziu humoru narúšajú. Text zámerne pracuje s rozdielnymi polohami, avšak ich inscenačné riešenie vyžaduje väčšiu exponovanosť – v zvolenom realistickom rámci sa táto mnohovrstevnatosť, v ktorej sa odzrkadľuje klamlivosť, vytráca. Falošnosť rodinného prostredia je podčiarknutá i faktom, že matka chystá hostinu z ničoho – miesi neexistujúce cesto.

Nielen že sa tak Lídino roztomilé čakanie na chlapca (Richard Autner) postupne premení na posadnutosť opustiť rodičovský dom, do príbehu zasiahnu ešte i jej sestra Mária (Barbora Andrešičová) a brat Juraj (Michal Koleják). Juraj práve utiekol z vojny a Mária je už niekoľko rokov zavretá v izbičke, z ktorej odmieta vychádzať (iba v nutných prípadoch, kedy odchádza do úradu) a komunikovať s rodinou. Avšak na otázku prečo je táto rodina taká nefunkčná, dostávame len náznakové odpovede. Všetky tieto problémy vyvrcholia v postupnom zavraždení všetkých troch detí, čo však v danom kontexte vyznieva ako paródia lacného hororu  ‒ tvorcovia inscenácie nevytvorili dostatočný priestor na vygradovanie tragiky textu, a prvá vražda (Lída zabije Máriu) do tónu inscenácie vôbec nezapadá. Najsilnejším je záverečný obraz, v ktorom manželia sedia na stoličkách a reprodukujú všetky arogantné a despotické príkazy, zákazy a nenápadné vyhrážky, ktorými svoje ratolesti obšťastňovali. Až v závere sa teda kruh uzatvára a dostávame kľúč – tým je pozvoľné ničenie detskej psychiky, sebavedomia, schopnosti presadiť sa a žiť v spoločnosti. A takéto tragické následky môžu byť vyvolané celkom nevinne, pasívnou agresiou zo strany rodičov.

Výber titulu je teda  skutočne odvážny – inscenátori sa rozhodli preniesť na javisko situáciu, v ktorej sa všetko odohráva pod povrchom, pričom paralelne sa v prvom pláne odvíja banálna zápletka. Navyše je táto roztrieštenosť ešte viac zamotaná faktom nejednoznačného žánru, ktorý sa inscenátori nepokúsili nejako vyčistiť, zjednotiť. Vyznať sa v tom, čo sledujeme, je teda takmer nemožné. Inscenácia je poznačená i mnohými „slepými uličkami“ v motívoch  ‒ najvýraznejšou je postava brata Juraja, vojenského zbeha, ktorý okrem toho, že príde a odíde, nemá v inscenácii žiadnu funkciu. Bizarné sú aj okolnosti jeho smrti, ktorá nie je nijak vysvetlená, len konštatovaná. Ak text takéto základné motívy nevysvetľuje, je otázkou na inscenačný tím, ako ich rozvinúť (a ak ich nerozvinúť, ako obhájiť ich miesto v inscenácii).

Herecky je inscenácia taktiež trochu nevyvážená, ale pri väčšom sústredení pri tvorbe postáv by tu isto vzniklo mnoho výnimočných výkonov (možno je to len otázkou času a reprízovanosti). Oľhová a Šimun v roli rodičov vytvorili bizarný komicko-tragický obrázok usadených manželov, pričom dokázali spod masky absolútne priemernej a ničím nevýnimočnej rodiny prepustiť i dostatok potláčanej agresie. Hlavne v prípade Šimunovho otca, ktorý má rôzne obsesie  ‒  napríklad núti všetkých nosiť papuče a neustále si číta knižku o kanárikoch. Toho svojho sa snaží naučiť rozprávať a preto na neho neustále škrieka vysokým tónom, imitujúcim vtáka, nezrozumiteľné „der“. Práve tento Šimunov škrek, ktorý v inscenácii započujeme nespočetnekrát, sa stáva synonymom domáceho teroru – nikomu fyzicky neubližuje, ale ide o tak nesmierne iritujúci zvuk, agresívny, ostrý a pichľavý, že je takmer ubíjajúcejší ako samotné násilie. Taký je i model zobrazenej rodiny – nebiť svoje deti ešte neznamená netýrať ich.

Šimun teda vystupuje ako mentálne zostarnutý a zatrpknutý päťdesiatnik, ktorý holduje domácemu pohodliu, obľúbenej knižke, teplým papučiam a pleteným vestám. Je toporný a ufrfľaný, vo väčšine situácií skôr submisívny, ale vždy si vie vydobiť svoju otcovskú autoritu. Oľhovej matka ho dopĺňa svojou energiou, ktorou kompenzuje otcovu  ťažkopádnosť. V zástere neustále všetkých obskakuje, všetko emocionálne prežíva, trápi sa ‒ je skrátka rodinným tmelom. Na rozdiel od Šimuna ale ťažšie hľadá tragickú rovinu a svoju postavu tak takmer po celý čas skôr karikuje.

Dve sestry sú úplnými protipólmi, a v tomto duchu sú i herecky vedené. Lída (Jana Labajová) je tá banálnejšia, obyčajnejšia. Chce vypadnúť z domu a preto sa chopí prvej príležitosti, ktorá jej príde do cesty, v podobe milého a tichého dedinčana Viktora (Richard Autner). Úvodný výstup čakania na jeho návštevu interpretuje takmer v duchu Tajovského komédií, pôsobí tu ako naivné dievča, ktorého svet stojí a padá jedine na partnerovi. Keď v neskorších výstupoch ukazuje naopak agresivitu a silné odhodlanie riešiť svoju situáciu, celkom sa nám rúca jej obraz a zostáva jediný hmatateľný motív - nenávisť k Márii, ktorá je naopak celkom neobyčajná. Komunikuje jedine so svojim bratom, po väčšinu času sedí chrbtom k divákom, obklopená „vtáčím“ závojom. Andrešičová ju interpretovala ako hĺbavú a introvertnú mladú ženu, ktorá pred svetom utiekla do svojho vnútra. Tým však stratila isté spoločenské návyky, a hoci pôsobí ako nežná a záhadná distingvovaná kráska, neostýcha sa jesť koláč rukami. Ide o nemú rolu s malým priestorom, ale jej charakter bol veľmi jasne čitateľný – je tak trochu z iného sveta a tomu svetu, v ktorom žije, nerozumie a porozumieť ani nechce.

Michal Koleják ako brat Juraj zrejme bojoval  s najmenej dôsledne vykreslenou postavou. Jeho motivácie sú celkom nejasné, o jeho postave sa takmer nič nedozvieme, a to nielen v rovine príbehu, ale ani v rovine jeho charakteru či vlastností. Napriek tomu sa Koleják snaží vystupovať sebavedomo, nezaváha. Po technickej stránke zvláda všetko perfektne a po tvorivej stránke vyťažil z nejasne definovanej postavy maximum. Milý a usmievavý dedinčan Viktor (Richard Autner) mal o niečo jasnejšie črty. Je to jednoducho dobrák, ktorý má len tie najčistejšie úmysly. Nevedomky a nechtiac sa ocitá v strede rodinnej tragédie, kde sa pre všetkých stáva rukojemníkom a komunikátorom. Autner je veľmi prirodzený, nesnaží sa nič zbytočne karikovať, ale vystupuje v absolútne civilnej polohe. Milým nesmelým úsmevom a úprimným pohľadom povie všetko, nepotrebuje žiadne ďalšie barličky v podobe presladených či prihlúplych póz (k čomu by táto postava istotne mnohých hercov zvádzala).

Inscenáciu treba oceniť najmä za jej odvahu, výrazné herecké výkony (s miernou prevahou pánskej časti obsadenia) a zaujímavé, hoci nenásilné vizuálne riešenie. Máriina izbička je znázornená ako kŕdeľ origami vtáčikov, ktoré visia zo stropu, čím vytvárajú jasne vyhranený, no napriek tomu otvorený priestor. Zároveň je toto riešenie i peknou metaforou slobody a neslobody – papierové vtáky akoby chceli vzlietnuť, ale priviazané na motúzikoch sa pohnú len vo vetre. Mierne prehodnotenie by si zaslúžila režijno-dramaturgická koncepcia ‒ ak bolo zámerom ukázať paródiu či karikatúru, je nutné tomu prispôsobiť herectvo, na druhej strane ak bolo zámerom ukázať rodinnú tragédiu, je nutné dať postavám omnoho väčší priestor na vývin a psychologické vykreslenie. Inscenácia veľmi dobre vykročila, ale chýba jej ešte pár krokov do cieľa.

Táňa Brederová (doktorandka na Katedre divadelných štúdií)

Jan Antonín Pitínsky: Izbička

Réžia: Mária Froncová
Dramaturgia: Miloslav Juráni
Scéna a kostýmy: Anežka Tkáčiková
Svetelný dizajn: Ema Teren
Produkcia: Dominika Zelinková, Patrícia Kovaľová

Hrajú: Juliána Oľhová, Pavol Šimun, Jana Labajová, Michal Koleják, Barbora Andrešičová, Richard Autner

Premiéra: 4.2.2014, Divadlo Lab

iniciátor
December - 2018
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com