V živote každého z nás sú vzťahy niečím, čo formuje naše osobnosti. Vďaka čomu dokážeme meniť svoje zlé vlastnosti a rovnako aj vylepšovať tie dobré. Stávame sa empatickejšími, vieme sa ľahšie prispôsobiť, dokážeme jednoduchšie prijať názor, ktorý sa nemusí zhodovať s tým našim. Vzťahy však nebývajú len prechádzkou ružovou záhradou. Nedorozumenia, hádky, kríza komunikácie, stagnácia vzťahu. To všetko sú aspekty, kvôli ktorým sa mnohokrát v partnerských vzťahoch dostávame do situácie, z ktorej niet iného východiska, než je rozchod. Avšak napriek neustálym zlým skúsenostiam a nepríjemným spomienkam vzťahy naďalej vyhľadávame a vytvárame, pretože všetci vieme, že človek jednoducho nebol stvorený tak, aby dokázal prežiť sám.
Divadelná hra Jamesa Saundersa After Liverpool sa zaoberá problematikou partnerských vzťahov. Autor prináša pohľad na tri páry, z ktorých každý sa nachádza v inom štádiu spoločnej existencie. Jedni sa spoznávajú, druhí sa snažia o spolužitie a tretí sa začínajú zaoberať nedostatkom komunikácie medzi sebou. Aj keď riešia rozdielne problémy, veľakrát sa navzájom stretávajú, dostávajú sa do podobných situácií a konfliktov. Hra je zložená len z nerozvitých viet. Tie vytvárajú určité stereotypné situácie vo vzťahoch, s ktorými sa pravdepodobne stretol skoro každý z nás. Vyzvedanie o sexuálnej schopnosti bývalých partnerov, neustále opakovaná otázka – „ľúbiš ma?“ alebo nezmyselné hádky, v ktorých sa dokážeme natoľko zamotať, že v závere ani netušíme, prečo sme s nimi začali. Dostávame sa do zacykleného kolobehu malicherných sporov a vzájomného doťahovania sa. Autor sám uvádza, že hra je skôr súborom scén, ktorých poradie môžu tvorcovia poprehadzovať. Práve vďaka „štruktúrovanosti“ dialógu majú tvorcovia možnosť kreatívne pracovať s textom, priestorom, situáciou a rovnako s hereckou kreativitou či improvizáciou.
Režisérka Jana Smokoňová a dramaturgička Katarína Cvečková túto úlohu zvládli výborne. Metaforicky by sa dalo povedať, že sa im podarilo textu „vdýchnuť život“. Téma nefunkčných vzťahov vie zvádzať k vážnemu až ťaživému spracovaniu. Tvorcovia však dokázali vytvoriť dynamickú, pestrú, zábavnú ale aj zamyslenia hodnú inscenáciu, ktorá diváka neumorí prílišným hĺbaním či filozofovaním, ale na druhej strane ani neodradí prvoplánovým humorom a povrchnosťou. Príjemnú atmosféru inscenácie dotvára aj hudba (Richard Autner), ktorá v určitých momentoch slúži ako „podmaz“ pre konverzáciu, inokedy sa stáva predmetom hádky.
Aj napriek množstvu komických situácií a humoru však inscenácii nechýba vážnosť. Režisérka s dramaturgičkou zvýrazňujú motívy a symboly, ktoré reprezentujú problémy a komplikácie vo vzťahoch. Hlavným symbolom je jablko. Jablko hriechu, sváru, symbol samotného vzťahu. Už na začiatku ho hádže Viktória Predanociová Martinovi Durkáčovi. V tomto momente jablko symbolizuje pokušenie. Práve to je prítomné pri spoznávaní sa a taktiež na začiatku každého vzťahu. Rovnako je predmetom konfliktu každého z párov, v ktorom sa nevedia rozhodnúť, ktorý z nich by mal zjesť posledné jablko. Sami tak musia v sebe nájsť kompromis, schopnosť ustúpiť svojmu vlastnému egu v prospech toho druhého, naučiť sa žiť s iným človekom. V neposlednom rade je jablko tiež symbolom hriechu. Keď v závere inscenácie dochádza medzi partnermi k nevere, partnerka upratuje po zemi roztrúsené ovocie, akoby sa snažila tento hriech „zamiesť pod koberec“. Jablká sú rovnako najdominantnejším symbolom scénografie (Ema Teren). Sú poukladané v drevených debničkách po dĺžke javiska. Herci ich počas inscenácie vyberajú, krájajú, strúhajú, hádžu na zem. Súčasťou scénografie je aj malý drevený stôl so stoličkami, okolo ktorého sa väčšinou sústreďuje akcia. Postavy za ním večerajú, píšu alebo sa rozprávajú. Inscenácia taktiež využíva aj bočné priestory Burkovne, ktoré väčšinou slúžia na „búrlivé“ odchody počas hádok. Výraznou zmenou je aj arénové usporiadanie priestoru, ktoré približuje divákov k centru diania a podporuje tak komornosť a intímnosť inscenácie.
V inscenácii je tiež silne prítomný motív neustáleho blúdenia v kruhu, cyklickosti problémov vo vzťahu. Predstavitelia niekoľkokrát pri vzájomnej hádke obchádzajú stôl a pôsobia tak ako pes, ktorý si naháňa svoj vlastný chvost, aj keď si ho chytiť nedokáže. Podobne ako sa v niektorých vzťahoch stáva, že sa partneri natoľko zamotajú vo svojich vykonštruovaných problémoch a malicherných hádkach, v ktorých si každý hovorí len to svoje, až sa z nich nakoniec nedokážu vyslobodiť.
Tretím základným motívom je kríza komunikácie. Naznačuje to aj samotný názov inscenácie - Talk to me (Rozprávaj sa so mnou) - . Je dlhodobý vzťah predurčený k tomu, že v ňom v istom štádiu nastane kríza komunikácie? Ak už o sebe ako partneri navzájom všetko vieme, naozaj to musí znamenať, že si už viac nemáme čo povedať? V závere inscenácie zdôrazňujú autorky kolobeh vzťahov v spoločnosti. Rovnako ako sa inscenácia začína vypĺňaním otázok v dotazníku, čo pôsobí aj ako druh „zoznamky“, tak isto sa aj končí. Herci nahlas vypĺňajú a zodpovedajú otázky týkajúce sa súkromného života, postojov a záľub. Vytvárajú tak akýsi šum ľudí túžiacich po vzťahu a intimite s druhým človekom. V závere sa situácia opakuje, partneri sa premiešajú a všetko sa môže začať odznova. Ale aj nemusí.
Študenti tretieho ročníka herectva dokázali v inscenácií vytvoriť zohratý kolektív. Už v úvode pri spievaní piesne pôsobia ako zladená hudobná skupina. V inscenácii s ľahkosťou zobrazujú ľudí v rozličných obdobiach vzťahu, s rozdielnymi problémami, radosťami a charakterovými vlastnosťami. Postavy mená nemajú, v diele sú uvedené len ako Muž a Žena v jednotlivých pároch. Aj tento fakt im dodáva univerzálnu všeplatnosť.
Pár číslo jedna v podaní Martina Durkáča a Viktórie Predanociovej je len na začiatku vzťahu. V úvode inscenácie dochádza k ich stretnutiu, kde sa hneď prejavujú ako ľudia s rozdielnymi záľubami. On má rád čaj a ona kávu, on leto a ona zimu. Ako však vieme, nemusí to zaručene znamenať, že sa k sebe nehodia, veď protiklady sa predsa priťahujú. Ich vzťah prechádza rozdielnymi fázami, prekonávajú rozličné konflikty. Od hádky o jablko, cez pátranie po tom, kto z bývalých sexuálnych partnerov bol najlepší až po známy spor vychádzajúci z toho, že aj keď žena tvrdí, že jej nič nie je, opak je pravdou. Zo začiatku je v ich vzťahu iniciatívnejší Muž. Durkáč je milý, prívetivý, pýta sa partnerky na to, čo ju trápi. Predanociová spočiatku zobrazuje Ženu ako niekoho, kto si nie je partnerstvom istý, kto len opatrne začne dôverovať ľuďom. Pôsobí, akoby sa neustále nevedela rozhodnúť, o čom napokon svedčí aj ich posledná hádka, v ktorej napriek svojej počiatočnej nervozite a podráždenosti voči partnerovi nechce, aby ju doma nechával samú. Predanociová spoločne s Durkáčom pôsobia v porovnaní so zvyšnými pármi herecky najnevýraznejšie, čo však neznamená, že by sa ich výkon dal negatívne ohodnotiť. V spojení s ostatnými hereckými protagonistami však funkčne dopĺňajú mozaiku rôznych pohľadov na partnerský vzťah.
Pár číslo dva prežíva už ustálený typ vzťahu. Nachádzajú sa vo fáze, keď sa musia učiť vzájomnému spolunažívaniu. Barbora Andrešičová a Richard Autner vytvorili najenergickejší pár celej inscenácie. Na ich vzťahu vidno, že to, čo je medzi nimi najsilnejšie a čo ich drží pohromade, je najmä fyzická príťažlivosť. Akonáhle však začnú medzi sebou komunikovať o vážnych problémoch, dochádza väčšinou k hádke. Každý z nich predkladá svoje argumenty, pritom však pôsobia tak, akoby sa vôbec navzájom nepočúvali. Andrešičová predstavuje ženu, ktorá sa zo začiatku veľmi snaží, aby vzťah fungoval. Je prívetivá, empatická, nežná, ale aj ostrá. Snaží sa s partnerom komunikovať a problémy riešiť detailnejšie a zmysluplnejšie, než len zatlačením do úzadia alebo sexom. Autner však zosobňuje typ muža, ktorý sa riešeniu konfliktov vyhýba. Buď odmieta o nich diskutovať, alebo začne „blbnúť“. Chodením po stoličkách napodobňuje Spidermana, zatiaľ čo jeho partnerka rozoberá problém komunikácie, ktorý medzi nimi nastal. Herec zobrazuje širokú škálu emócií svojej postavy. Je hravý, vľúdny ale aj agresívny a v závere nešťastný. Partnerku miestami obmedzuje. Zamyká dvere, aby nemohla odísť, vyjednáva, že jej otvorí, len ak si zotrie z perí rúž. Žena, ktorá nedokáže viac zniesť stagnáciu vzťahu a partnerovu neochotu zaoberať sa konfliktom, rieši svoj vnútorný problém neverou. Obaja protagonisti disponujú výraznou, ostrou gestikuláciou a silný hlasom, ktorými prirodzene dopĺňajú prudký a búrlivý temperament svojich postáv. Rovnako však dokážu ľahko prechádzať do polôh intímnych a nežných.
Pár číslo tri, ktorý predstavujú Jana Labajová a Dávid Uzsák, je rovnako už vo vzťahu dlhšiu dobu. Aj medzi nimi je základným problémom kríza komunikácie. Dookola opakujú otázku “A ty mňa?“, vedú hádku o strate schopnosti navzájom komunikovať. Tá je však pre partnera len diskusiou bez akéhokoľvek zmyslu. Síce sa zo začiatku snažia svoj vzťah „osladiť“, postupne však všetko čaro zmizne a partnerka odchádza. Labajová predstavuje ženu, ktorá sa snaží svoj vzťah zachrániť. Je vo vzťahu tá komunikatívnejšia, racionálnejšia. Snaží sa partnera donútiť k debate a vzájomnému počúvaniu, ale postupne si začína uvedomovať, že si už nemajú čo povedať. Uzsák zosobňuje typ introvertného muža. Pôsobí, akoby celý čas lietal niekde v oblakoch, akoby si ani neuvedomoval problémy ich partnerského vzťahu. V závere sa ho síce snaží zachrániť, ale už je neskoro. Uzsák charakterizuje pasivitu svojej postavy „znudeným“ postojom spojeným s miernym zhrbením tela a rukami umiestnenými vo vreckách. Labajová má tak prirodzene napriek svojmu nevinnému vzhľadu a jemnému hlasu možnosť vyniknúť ako aktívnejší a dynamickejší prvok vo vzťahu.
Kostýmy Gabriely Timoranszkej sú civilné. Postavy majú na sebe typ oblečenia, ktoré by sme mohli nájsť na každom z nás a práve tým je podporená aj univerzálnosť celej inscenácie, príbehu a témy. Jediným navonok výraznejším kostýmovým prvkom sú modré papuče a modrá zástera, ktoré má na sebe oblečené Barbora Andrešičová ako Žena, ktorá sa už dostala do istého zaužívaného domáckeho stereotypu.
Inscenácia Talk to me prináša témy, ktoré sa blízko dotýkajú každého z nás. Nenapáda nás ponurou atmosférou končiacich sa vzťahov, ale ani sa nesnaží diváka omámiť prvoplánovými vtipmi. S ľahkosťou, hravosťou aj s vážnosťou zobrazuje príbehy ľudí, ktorí sa stretli, spoznali, zamilovali, pohádali, ubíjali, rozišli... Príbehy, ktoré môžu byť hocikoho z nás. Inscenáciu možno pokojne označiť za jednu z najzaujímavejších a najvydarenejších v tejto sezóne. A preto toto „jablko“ vďaka talentu a schopnostiam tvorcov spadlo presne tam, kam malo.
Lucia Šmatláková (Teória a kritika divadelného umenia, 2. ročník Bc.)
James Saunders: Talk to me
Preklad: Oliver Méres
Réžia: Jana Smokoňová
Dramaturgia: Katarína Cvečková
Úprava: Jana Smokoňová, Katarína Cvečková
Scéna: Ema Teren
Kostýmy: Gabriela Timoranszká
Produkcia: Dominika Zelinková, Patrícia Kovaľová
Hudba: Richard Autner
Obsadenie: Barbora Andrešičová, Richard Autner, Martin Durkáč, Jana Labajová, Viktória Predanociová, Dávid Uzsák
Premiéra: 10. februára 2014 v Burkovni
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com