Je domov skutočným symbolom bezpečia?

recenzorautorský projektDOMOV.yŠtúdio 1Dominika Dudášová
(foto: Roberta Krmášková)

Kolektívny autorský projekt DOMOV.y sa snaží nájsť odpoveď na viaceré otázky. Čo je domov? Čo domov nie je? Aký bol? Aký je? A či vôbec niekedy existoval? Tak ako to už pri abstraktných otázkach býva, konkrétne odpovede nedostaneme. DOMOV.y však o to väčšmi ponúkajú divákovi priestor pre jeho vlastnú interpretáciu.

Bzukot včiel je prvým zvukom, ktorý počujem. Evokuje mi hierarchiu, ale aj súdržnosť. Motív včiel sa v priebehu performance rozvíja pomocou premietania včiel, ale aj vďaka prítomnosti úľov na scéne. Tento motív predstavuje túžbu po dokonalom domove. Séria jednotlivých autorských príbehov však búra mýtus o tejto túžbe. Tak ako sú zraniteľné a krehké včely, tak je zraniteľný a krehký človek, ktorého domov nepredstavuje vždy len bezpečný priestor, útočisko a milujúcu rodinu. 

Každú časť projektu vytvoril jeden študent ročníka. Časti sú fragmentarizované, kým sa jeden príbeh dostane k svojmu záveru, sledujeme kúsky ďalších. Medzi jednotlivými príbehmi sa dozvedáme informácie týkajúce sa otcov a otcovstva. 

Prvým z autorských projektov je projekt Moniky Dávidekovej. Úvodná situácia vychádza z hľadania fyzickej rovnováhy v okamihu, keď má dievča plné ruky. Snaží sa vyzliecť z bundy a dať si dole čapicu bez toho, aby veci, ktoré drží, položila. To sa jej darí, hoci pritom vyzerá trochu nemotorne. Vzápätí kladie prepravku s troma vajíčkami na stôl. Vajíčka predstavujú rodičov. Presúva ich po prepravke a občas zmení poradie. Divák vytuší, že je to predzvesť neskorších hádok. Uprostred týchto presunov je dieťa – ja. Hádky sú reprezentované zvukmi vajíčok. Dcéra sa počas nich snaží získať pozornosť rodičov. Keď sa jej to nedarí, schúli sa do klbka. Týmto spôsobom sa uzatvára pred svetom plným rodičovských hádok a pred vlastnými úzkosťami. Pri ďalšom výstupe si Dávideková umýva ruky. Robí to tak precízne, až som mala pocit, že týmto procesom zobrazuje obsedantno kompulzívnu poruchu. Avšak zrazu začne z mydlovej vody vytvárať bubliny. Bublina v jej podaní predstavuje jednak krehkosť vzťahu ich rodičov – obom sa podarí podávanú bublinu prasknúť. Na druhej strane je zobrazením jej vlastnej bubliny, ktorá je síce krehká, ale patrí jej a vďaka nej si vytvára svoj vlastný svet, do ktorého uniká. 

Dávidekovej projekt je jasne interpretovateľný. Divák sa v ňom nestráca, ale zároveň dostáva dostatočný priestor na vlastné vysvetlenia symbolov a metafor.

Druhý projekt patrí Roberte Krmáškovej. Venuje sa v ňom tvorbe webovej stránky na základe genetických informácií. Web je jej vlastnou iniciatívou, ktorú predstavuje mame. Vďaka modernej technológii spojenej s genetikou zisťuje o svojej rodine spočiatku vtipné informácie: babička – vychýrená kuchárka vraj v skutočnosti vôbec nevedela variť, otec, o ktorom si myslela, že svojim športovým záľubám obetoval len minimum financií, v skutočnosti minul viac, pes je v skutočnosti vegetarián, ktorý ničí záhony zeleniny v záhrade, ale azda najzávažnejšiu informáciu sa dozvedáme o matke, ktorá pred svojimi dcérami zatajila, že mali mať ešte jedného súrodenca. Krmášková sa svojim projektom dotýka témy bolestivých rodinných tajomstiev. Čiastočne sa k nim vraciame neskôr, keď matka otvára zamknutú truhlicu plnú akýchsi balvanov, ktoré neskôr zúfalo skladá. Keď sa jej podarí dať balvanom správny tvar, evokujú nám dieťa v náručí matky. Jednotlivé kusy balvanov interpretujem ako končatiny plodu pri interrupcii. Krmášková musela vo svojom projekte pomerne rýchlo prejsť od energickej a nadšenej mladej ženy do polohy prekvapenej dcéry. 

Po informáciách o otcovstve sa dostávame k tretiemu autorskému projektu, ktorého autorom je Dávid Selecký. Venuje sa v ňom otázke dedičnosti zo strany otca. Z pozadia prenikajú informácie o tom, aké fyziologické črty môže dieťa po otcovi zdediť. Tieto fakty sú doplnené gestami, ktoré vyjadrujú napr. porovnávanie výšky s lyžami či cerenie zubov. Zo všetkých autorských projektov je najľahšie čitateľný (vďaka zvukovej nahrávke doplnenej o gestá), ale zároveň ponúka najmenej priestoru pre vlastnú interpretáciu. 

Paradoxom po tomto autorskom projekte prichádza najkomplikovanejšia performance v podaní Frederiky Kašiarovej. Po prvom zhliadnutí Kašiarovej autorského projektu má divák problém dekódovať znaky, ktoré sú v ňom zakomponované. Autorka pracuje so stolom, ktorého doska sa dá otáčať. Jedna strana predstavuje detskú izbu, či spoločný domov, ale keď sa doska obráti, nadobúda podobu lesa či hviezdnej oblohy. Kašiarovej performance začína práve pozorovaním a snahou pomenovať súhvezdia. Kladie tým dôraz na pozitívny vzťah otca a dcéry. Počas pozorovania berie jeden z ihličnatých stromov a odkazuje na jeho pichľavosť. Ihličnatý strom predstavuje otca, ktorý nie je oholený. Scéna sa mení, otec sa stretáva v lese so svojimi kamarátmi. V tomto okamihu som si les vykladala ako tradičné stretnutie mužov v krčme pri pive. Keď Kašiarová prevráti stôl, otec sa stretáva s matkou. Symbolom ženy je lampa. Lampa, ktorá je štíhla, elegantná, nemenná a žiarivá. Otcovmu ihličnatému stromu v tomto prípade prislúchajú skôr vlastnosti viažuce sa na voľnosť, divokosť, pichľavosť, či drsnosť. Tvorí tak k matke protiklad. Tieto protiklady do seba narážajú menej konfrontačne ako v prípade projektu Moniky Dávidekovej. Matka sa pokojne pýta otca, kde bol. Zachováva si tým svoju hrdosť a dôstojnosť, ktoré jej zabraňujú vyvolávať konflikty. 

Problémom Kašiarovej projektu je jeho nejednoznačnosť. Za ňou stojí prílišné prekombinovanie metafor, ktoré ale nie sú zlé alebo nevhodné. Je ich len priveľa a nasledujú rýchlo za sebou. Kým divák niektorej z nich priradí význam, performerka je na konci inej, ktorú už nemusel zachytiť. Ilustráciou takejto metafory je Lenka. Symbolizuje ju akási umelá končatina s kopytom, ktorú prinesie domov otec. Jej význam neviem jednoznačne interpretovať. Na elementárnej úrovni môže ísť o zvieratko, po ktorom deti zvyknú túžiť a jeden z rodičov nakoniec privolí. Na hlbšej úrovni môže autorka otvárať problematiku nevlastných súrodencov. Frederika sa na záver vracia k motívu pozorovania hviezd zo začiatku projektu. Toto pozorovanie je už nostalgické. Chýba pri ňom otec, ktorý zahynul a „stal sa hviezdou a nebi“. Napriek určitým nedostatkom performance, je dôležité poznamenať, že Kašiarová pracuje na vysokej úrovni so svojím hlasom, vďaka čomu dodáva svojej performance po formálnej stránke veľmi zaujímavý ráz. 

Ďalším projektom sprevádza Monika Štolcová, ktorá spomína na detstvo. Svoj príbeh podporuje sluchovými, zrakovými i chuťovými zmyslami. Spomienky sa viažu na rybaciu nátierku s paradajkou, ktorú dostávala počas choroby. Keď sa snaží rozpovedať svoj príbeh, je neustále prerušovaná liatím vody do akvária. Ak dostane priestor (hlavne pri výmene čiaš), zrýchľuje tempo reči. Štolcová sa snaží povedať veľa. Snaží sa predať svoj nevinný pohľad na svet, avšak je pripútaná k akváriu, ktoré jej bráni pohnúť sa ďalej. Nakoniec si nasadí hlavu ryby a ponorí sa do vody. Mlčať ako ryba versus plávať proti prúdu. Herečka vo svojej performance zobrazuje tieto protipóly, ktoré sa viažu k rybe. Svoju mlčanlivosť – pretože keď človek ostáva nevypočutý, odrazí sa to v budúcnosti a radšej mlčí. Jej odhodlanosť plávať proti prúdu – v okamihu keď si strháva hadicu, ktorou je k akváriu pripútaná a rozpovie svoju spomienku na chlieb s rybacou nátierkou a paradajkou. Monika sa vo svojom projekte sústreďuje práve na nevinnosť a naivitu dieťaťa. Možno nie je taká úderná ako predchádzajúce účinkujúce, ale spojením odhodlania s najobyčajnejšími detskými spomienkami dodáva celému projektu pokoj. 

Posledný projekt Mária Houdeka je v niečom podobný. Tiež v ňom pomocou chute spomína na detstvo. Láme malé piškóty na polovicu a mieša ich v jogurte. Bolo to jedlo, ktoré si sám pripravoval. Jeho projekt sa odohráva za pracovným stolom. Kreslí za ním, používa bielidlo, čím občas narúša prebiehajúcu performance a hlavne je v úzadí. Na konci kreslí rodinu. Zaujímavé je, že počas celého projektu počúvame fakty o otcovstve. Vždy je to otec, ktorý odchádza, je ten zlý. Otec je ten, na ktorého sa akosi zabúda. V prípade Mária neexistuje matka. Vystriháva ju zo svojho obrázku. Nevolá ju, aj keď sa zdá, že mu chýba. Napriek tomu, v jeho živote pre ňu nie je miesto. 

Záver projektu patrí včelám, resp. úľom. Ako som na začiatku naznačila, úľ predstavuje domov. Každý z aktérov sa chce k jednému z úľov dostať. Každý potrebuje bezpečný, harmonický priestor. A nielen potrebuje, každý jeden po ňom túži. 

Autorský projekt DOMOV.y otvára azda najcitlivejšiu a najintímnejšiu tému, s ktorou má skúsenosť každý. Tradičný harmonický domov je v dnešnej dobe zriedkavosťou. Premietnutie chaosu, ktorý je dôsledkom disharmónie v rodinách, je pretavený aj v zmätočnom usporiadaní príbehov. Civilnosť účinkujúcich nám dovoľuje sústrediť sa na to, čo nám o sebe hovoria a akým spôsobom odkrývajú svoje zraniteľné miesta. Intimitu témy umocňuje aj práca so svetlom – všetky príbehy sa odohrávajú v prítmí. 

Ak divák od projektu očakáva bezpečie, bezbrehú lásku a nepodmienenú podporu, nájde ich len veľmi ťažko. Namiesto odpovedí na kladené otázky sa možno dostáva do ťažoby, ktorú vyvolávajú jeho vlastné skúsenosti s domovom, vďaka čomu sa mu ľahšie podarí stotožniť sa s aktérmi projektu.

Dominika Dudášová, 1. bc. KDŠ

Autorský projekt DOMOV.y

Scéna, kostýmy, bábky: Laura Černáková a Alena Hanusová

Réžia, dramaturgia, účinkujú: Monika Dávideková, Mário Houdek, Frederika Kašiarová, Róberta Krmášková, Dávid Selecký a Monika Štolcová 

Produkcia: Daniel Izrael 

Recenzia je písaná z predstavenia dňa 24. 2. 2020

iniciátor
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com