Je nutné ostať ticho?

Juraj VáhTichoBibiána ŠvecováJakub Molnár
Juraj Váh: Ticho (réžia M. Sobek)
Juraj Váh: Ticho (réžia M. Sobek)
Juraj Váh: Ticho (réžia M. Sobek)

V minulej sezóne siahol Maximilián Sobek po staršom a zdanlivo takmer zabudnutom dramatickom texte a so študentmi Katedry herectva inscenoval Ticho Juraja Váha.

    Vojna, transporty Židov do koncentračných táborov, ľudská naivita či zaslepenosť sú v texte situačne zhutnené do domu rodiny nemeckého úradníka, ktorá v kontraste s okolitými hrôzami druhej svetovej vojny predstavuje zdanlivý pokoj a idylickosť. Mladý utečenec židovského pôvodu Spiegel príde do tohto domu a snaží sa svojho bývalého spolužiaka Adama presvedčiť o reálnosti plynových komôr, dennodennom spaľovaní mŕtvol, medzi ktoré sa dostali aj Spiegelovi rodičia.

Ambivalentný názor na jeho príbeh stelesňuje spočiatku Adam, no predovšetkým jeho otec, pre ktorého sú Spiegelove svedectvá skrátka nepochopiteľné a neprípustné. Inscenácia dáva do popredia práve stret týchto svetov, kedy príjemnú atmosféru preruší príchod utečenca z koncentračného tábora, ktorý hľadá útočisko. V pôvodnom dramatickom texte sa okrem rodiny nemeckého úradníka a mladého utečenca Spiegela objavujú známi rodiny (kolega z práce a jeho manželka). Inscenačný tím sa rozhodol text výrazne upraviť a upriamil pozornosť len na rodinných príslušníkov a problém, ktorý víri v ovzduší a pohýna ich vnútrajškom. Tým sa inscenácia viac zaoberala otázkou svedomia, ale aj rovinou odkrývajúcou rodinné konflikty a rozdielnosť názorov.

Úprava pridala textu na dynamike, rýchlom spáde a dramatickosti záveru, ktorého myšlienka však bola zbytočne explicitne jasná a uzavretá. Napriek sympatiám rodiny končí inscenácia núteným odchodom Spiegela, no rodičia nepredpokladali, že ho bude nasledovať aj Adam. Rodičia svojím rozhodnutím nielenže odsúdili utečenca na smrť, no rovnako prišli aj o svojho jediného syna.  

    Tvorcovia pracovali so stiesneným arénovitým priestorom, ktorý raz predstavoval obývaciu miestnosť a inokedy Adamovu izbu. Komornosť však nebránila tendencii vytvoriť verejný priestor pre spoločenský diskurz. Napriek intímnosti si herci divákov nevšímali, priam sa až potkýnali o ich nohy. V dekoráciách dominovala zelená farba, typická pre Maximiliána Sobeka, čo môžeme snáď považovať za jeho režijnú charakteristiku, no v prípade Ticha nemožno celkom potvrdiť skrytú sémantickosť a metaforickosť (napr. nádej, mladosť...).

Významovo problematické boli aj kostýmy, ktoré boli na rozhraní rôznych historických období a neharmonizovali. Zatiaľ čo otec (Michal Noga) a matka (Petra Gavláková) mali oblečené kostýmy príznačné pre 40. – 50.roky 20. storočia, kostýmy Adama (Marek Lupták) a Spiegla (Michal Kinik) boli skôr súčasné, respektíve viac príbuzné dnešnej dobe. Ak išlo o zámer vytvoriť pomyselný most medzi minulosťou a súčasnosťou, tak použitie piesní od Františka Krištofa Veselého z obdobia druhej sv. vojny podporovali viac historizovanú interpretáciu a ilustrovanie pôvodného dramatického textu bez väčšej aktualizácie. Hudba zároveň nespĺňala funkciu plnohodnotného inscenačného komponentu, ale využívala sa predovšetkým ako „barlička“ počas prestavby scén, odchodu a príchodu hercov.  

    Režisér staval predovšetkým na hereckých výkonoch. Všetci herci sa viac-menej snažili psychologicky zvnútorniť reakcie postáv a zároveň si ponechať civilnosť prejavu. Petra Gavláková, ako jemne naivná až jednoduchá, no rodine oddaná matka, vystavala svoju postavu na mimickom prejave, cez ktorý mohol divák vidieť prerod postavy. Od matky neznalej situácie cez jej vyplašenosť, strach, až po túžbu vykonať hrdinský čin.

Pragmatický otec, ktorého stvárnil Michal Noga, bol spočiatku pokojný a neskôr bezcitný. V snahe ochrániť svoju rodinu sa nebál rázneho a krutého rozhodnutia, no oproti textovej predlohe nebol Michalov otec taký prísny a diktátorský, a mohli sme v ňom vidieť aj vnútorný boj so svedomím a váhanie.

Marek Lupták stvárnil Adama, vzorného študenta s triezvym uvedomovaním si okolitého diania. Lupták svojho Adama štylizoval viac ako mamičkinho maznáčika, ktorý spočiatku nechápe vážnosť situácie a vníma Spiegelove svedectvá ako rozprávky. Vďaka tomu ponúkol jeho Adam pútavú rovinu svojho charakteru, a to v situácii, kedy so zvláštnym, takmer nepríčetným úsmevom počúva Spiegelove autentické zážitky. Postupne sa ale prikláňa na Spiegelovu stranu a stáva sa z neho neochvejná osoba brániaca jeho záujmy. Lupták však herecky nevytvoril dostatočne jasný naratívny oblúk svojho charakteru. Miestami si neustrážil nonverbálne výrazové prostriedky, ako napríklad naturalistickú gestikuláciu a občasné skĺznutie do klišé reakcií.

Najväčší priestor (logicky) dostal Michal Kinik ako utečenec Spiegel. Jeho expresívne herectvo a impulzívny prejav výstižne charakterizoval jednotlivca bojujúceho o vlastný život. Herecky výraznú polohu striedala kontrolovaná mimika, v ktorej bol zdržanlivý a oproti kolegom najvynaliezavejší. V jeho tvári sa priam odzrkadľovali ťažké životné peripetie, trauma zo smrti rodičov, svedectvo nacistických zverstiev a strach z dolapenia.

Tvorcovia vytiahli slovenského autora zo „záhrobia“ a napriek konverzačným tendenciám a faktu, že v inscenácii dominuje slovo a nie akcia, divák ocenil tému, ktorá v momentálnej spoločensko-politickej situácii výrazne rezonuje. Našiel by sa dnes priebojný jednotlivec brániaci ostatných ako Adam, alebo by sme ostali ticho?  

Bibiána Švecová, Jakub Molnár

3. bc, KDŠ

 

Réžia: Maximilián Sobek
Výprava: Inés Andučić
Produkcia: Natália Kuchtová

Účinkujú
Spiegel: Michal Kiník
Adam: Marek Lupták
Otec: Michal Noga
Matka: Petra Gavláková

Premiéra: 28. 3. 2017, Štúdio Kaplnka VŠMU

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com