Add friend

Screens Up!LabNikol GažováTatiana Kubáňová

Inscenácia vznikla na motívy talianskeho filmu Paola Genoveseho Perfetti sconosciuti. Demaskuje jednotlivé medziľudské vzťahy, na oko fungujúcich priateľstiev, ktoré sa postupne rozpadajú.

N/T.: Eva, prvá žena, s ktorou prichádza divák do kontaktu, navrhuje svojím priateľom hrať hru #Screens up. Tá sa však priamo integruje do ich vzťahov, či už kamarátskych alebo manželských. Zisťujú, že o sebe nič nevedia a násilne sa odhaľuje ich tajný život.

T: Začala by som tým, čo ma zaujalo aj mimo línie príbehu, a to je značný posun v herectve. Veľkú mieru zásluh má na tom určite profesionálny režisér, Matúš Bachynec. Dobre odhadol študentov a obsadil ich do jednotlivých postáv. Herci pôsobili autenticky, napriek výraznému vekovému rozdielu oproti hre. Ten dostatočne zakrývali vyhrotenými emočnými situáciami, ktoré boli pre diváka omnoho pútavejšie. Zaujímavé bolo pre mňa pozorovať „kombinované sedenie“. Chvíľu sa mi to zdalo ako „stoličkový tanec“, no vo finálnom výsledku to fungovalo. Neustále presadávanie hercov umocnilo nervóznu atmosféru, ktorá medzi priateľmi/manželmi nastala. 

N: Veľmi príjemným prekvapením v inscenácii bolo pre mňa využitie masky. Jedna z prvých asociácií, ktorá mi napadla pri stretnutí s týmto prvkom v inscenácii, bola pretvárka, faloš, dvojitý život... Avšak, v inscenácii masky nezohrávali úlohu rekvizity, ale boli súčasťou kostýmu. Spočiatku som sa pohrávala s myšlienkou inšpirácie balijským divadlom a jeho interpretáciou. Prílišné hľadanie významu  ma prinútilo zamyslieť sa nad iným významom tohto prvku. Maska rovná sa virtuálny svet. A v tomto prípade mala jednoduchú úlohu, a to zvýrazniť alebo podčiarknuť intímne rozhovory rôznych predstaviteľov v inscenácii a zároveň zvyšných kamarátov, členov spraviť neprítomnými v danom priestore a čase. Po nasadení masiek protagonisti vzali do rúk telefóny a nastavili sa do svojich špecifických štylizovaných polôh.  Napríklad postava Leleho, ktorú stvárnil Matúš Beniak, mala veľmi expresívne pózy/polohy, ktoré, hoci sa striedali, vždy vychádzali z charakteru postavy. Anna, ktorú stvárnila Anežka Petrová, zase veľmi dynamickým a kŕčovitým spôsobom mykala nohou, čo umožnilo divákovi jasne uchopiť zase jej charakter večne nespokojnej a nervóznej ženy. Jediným nejasným bodom zostáva pre mňa postava Eda v podaní Petra Ondrejičku, ktorý rovnako ako jeho kolegovia mal svoj špecifický pohyb – tanec. Pri nasadení masky na tvár Edo zaujal pózu podobne ako ostatní kamaráti a začal veľmi prudko a výrazne tancovať. Po zložení masiek sa všetci prítomní na javisku vrátili do „civilu“ svojich postáv, len postava Eda, ako jediná tancovala až do stíšenia hudby. 

T: Inscenácia ma zaujala najmä príbehom ako takým. Keď som sa chcela nad ňou hlbšie zamyslieť, nenapadlo mi nič určité, čo by sa v nej dalo analyzovať dopodrobna. Možno tak vzťahy. Alebo témy, ktoré sú silne aktuálne – neúprimnosť, netolerancia, klamstvo, pokrytectvo, nekomunikácia... 

N: Sila tém, ktoré spomínaš, vyvrcholila v závere inscenácie. V priestore obývačky opäť zostávajú Eva a Roco, ako v úvode. Tvorcovia veľmi jednoduchým a čistým spôsobom  zobrazili „zacyklenie“ životov jednotlivých postáv. Eva po vyvrcholení, po silných emočných a vypätých situáciách, kedy sme sa dozvedeli o tajných životoch všetkých postáv v inscenácií, sedí na gauči s úsmevom na tvári a opätovne telefonuje so svojím milencom. V tomto momente prichádza uvedomenie si, že divák je jediným „skutočným priateľom“ postáv,  pretože je jediný, ktorý pozná všetky tri životy každej z nich. Po odchode kamarátov sa dozvedáme, že žiadna hra Screens up sa nekonala. Eva si naspäť nasadí náušnice, ktoré boli darom od milenca, a tým umocňuje záver a celú myšlienku zacyklenia.

T: Čo zľahčovalo jednotlivé ťaživé situácie, bol ich interný humor. Na ten sa však rýchlo napojil aj divák. Taktiež to tzv. žensko-mužské hašterenie. 

N: Perfetti sconosciuti, film, ktorý sa stal predlohou profesionálnym tvorcom a študentom, som pred predstavením dobre poznala. Čo sa týka textu, príbehu či deja, inscenácia sa takmer stopercentne stotožňuje s filmom. Je zrejmé, že títo mladí talentovaní ľudia čerpali z filmového scenára. Obávala som sa, ako vytvoria priestor pre intímne rozhovory jednotlivých dvojíc. Jeden z hlavných prvkov, ktoré nám film ponúka, je montáž a strih. Rozhovory medzi postavami, ktoré sa vo filme odohrávali, sa diali v rôznych miestnostiach bytu, či iných priestoroch. Režisér postavil inscenáciu na hereckých výkonoch a najmä na slove. Kľúčom k inscenácii sa stavajú masky, ktoré veľmi jednoducho oddeľujú v daných situáciách ľudí prítomných v miestnosti a tých neprítomných. Bachynec ponecháva všetky postavy z príbehu celý čas na javisku. Tým zdynamizoval priebeh inscenácie, keďže divák nesleduje príchody a odchody hercov na javisko i do zákulisia.  

T: Z hereckých výkonov ma najviac zaujali Matúš Beniak (v postave Leleho), Michael Vrzala (v postave Pepeho) a Bronislava Kováčiková (v postave Bianky). Pepe je tragikomická postava. Michael Vrzala ju výborne obsiahol. Človek nevedel, či ho má skôr ľutovať, alebo sa na ňom smiať. Postave dodal citlivosť a jemnosť. Či už gestom, alebo milým úsmevom a pohľadom. Prirovnala by som ho k „smutnému klaunovi“. On dodáva šťavu tomu prítomnému kolektívu, napriek tomu, že ho niečo trápi. Všetko sa vzápätí otočí proti nemu a on zostane nepochopený a netolerovaný. Matúš Beniak ako predstaviteľ Leleho tiež prináša do inscenácie istú komiku. Lele je právnik a je dobre zabezpečený. Matúš Beniak pôsobí na javisku veľmi prirodzene a tým tiež dodáva inscenácii ešte silnejší nádych. Jeho pútavá práca so slovom a replikou ako takou nie je príliš štylizovaná a teatrálna, čím ešte viac poukazuje na jeho herecké kvality. 

N: Herecký výkon M. Beniaka vynikal spomedzi ostatných práve ľahkosťou, ktorú so sebou priniesol na javisko. Advokát v strednom veku sa momentálne vysporadúva s neľahkými životnými okolnosťami. Po zamenení telefónov s Pepem dostáva fotografiu od svojej milenky. Situáciu zachraňuje a najmä odľahčuje svojou etudou pripomínajúcu „Cvičme v rytme“, a tým poukazuje tak na vek postavy (cca 40 rokov), ako aj na to, že je duchom/mysľou stále mladý a zábavný človek. Postava Bianky, ktorú stvárnila B. Kováčiková sa divákovi spočiatku javí ako mladá naivná a zamilovaná žena. V celej inscenácii postava prechádza rôznymi situáciami, čo umožnilo herečke vybudovať pevný charakter a na záver nám predstavuje sebavedomú dospelú ženu. 

T: Kostýmy (Miroslava Brňáková) sú odlíšené na základe profesií postáv. Jednoduchšie oblečení sú Edo, Bianka a Pepe – ten má deduškovskú vestu, košeľu a čierne nohavice. Jeho výzor sa v tomto oblečení najviac zhodoval s vekom postavy (cca 40 rokov). 

N/T: Scéna pôsobila veľmi intímne. V priestore sa nachádzali dve sedačky, kreslo, konferenčný stôl a zopár dekorácií. Istým spôsobom sa tento priestor podobal miestam, kde prebiehajú talkshow. Na javisku sa nachádzali troje dvere. Jedny medzi sedačkami v strede, ako vchod do kuchyne. Ďalšie dvoje viseli na prvej i ľavej strane javiska vo vzduchu a  predstavovali iné miestnosti v domácnosti. Avšak ani jedny takmer neboli využité v inscenácii a môžeme tvrdiť, že mali len dekoratívnu funkciu. Mnohé postavy, ako napríklad Bianka, ktorá po zistení tajomstva svojho manžela odchádza do kuchyne, neprechádza cez dvere, ale poza ne do zákulisia. Sila a myšlienka inscenácie spočíva aj v priestore. A to najmä v tom, že javisko bolo menšie a intímnejšie a problémy, ktoré sa na ňom odohrali boli verejné a väčšie.

Nikol Gažová a Tánička Kubáňová, 2. bc. KDŠ

Réžia: Matúš Bachynec

Dramaturgia: Alexandra Rychtarčíková

Dramaturgická spolupráca: Miroslav Dacho

Scénografia a kostýmy: Miroslava Brňáková

Svetelný dizajn: Martin Puškár

Produkcia: Linda Durkáčová, Jana Štefančíková

Obsadenie: A. Petrová, B. Kováčiková, K. Kanátová, P. Ondrejička, M. Beniak, M. Vrzala, J. Janča.

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11
12
13 14 15 16 17
18
19
20 21 22 23 24
25 26 27 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com