Hra anglického autora Joea Ortona Kľúčovou dierkou je situačná komédia plná zámen, travestií a dejových zvratov, v ktorej na konci prichádza vtipné a nečakané rozuzlenie. Text Ortonovej hry je dlhý a zložitý, preto je rozhodnutie tvorcov rovnomennej inscenácie skrátiť ho pochopiteľné. Inscenácia Kľúčovou dierkou uvedená v Divadle Lab bola síce rovnako plná zvratov, ale pôsobila skôr ako klbko chaosu a omylov, ktoré nezachránil ani spomínaný efektný koniec hry (ktorý bol takisto skrátený). Vďaka redukcii textu sa stratili niektoré (dôležité) motivácie a symboly, ktoré mohli dopomôcť k lepšej interpretácii textu a i samotnému hereckému prevedeniu.

Názov hry i inscenácie Kľúčovou dierkou naznačuje, že zrejme pôjde o čosi škandalózne a tajné, čo sa deje za zavretými dverami. Niečo zakázané, čo je možné sledovať len „kľúčovou dierkou“. Podobnými interpretáciami a symbolmi sa však inscenátori akoby vôbec nezaoberali. Ich lajtmotívom od začiatku až dokonca zostáva (len) bláznovstvo. To tvorí zjednocujúcu líniu všetkých postáv, scénografie, kostýmov a zrejme je to i hlavným bodom režijného zámeru. Čo tým však tvorcovia chceli povedať? Všetci sme napokon blázni? Či práve tí najnormálnejší z nás, ktorí chcú uviesť veci na pravú mieru, sú spoločnosťou označovaní za šialených? Alebo použili motív bláznovstva „len“ ako zdroj komediálnosti? Motívy, ciele a interpretačný kľúč inscenácie sú ťažko čitateľné a prinášajú viac otázok a nezrovnalostí. Samotní tvorcovia inscenáciu Kľúčovou dierkou nazývajú nie komédiou šialencov, ale tragédiou vzťahov, čo naznačuje snahu o výklad textu, ich zámer však z inscenácie čitateľný nie je.

Úprava textu (Vojtech Koleják, Dušan Poliščák) možno dopomohla k istej dynamike inscenácie, ale zapríčinila niekoľko nejasností a nedopovedaných motivácií. Napríklad Strážnik Match (Jozef Jurčišin-Kukľa) prichádza, aby od Geraldine (Marta Maťová/ Veronika Strapková) získal nejaké predmety- ďalej sa však ich charakter nerozvíja, napriek tomu, že o nich strážnik v niekoľkých replikách hovorí. Daná motivácia zostáva neukončená a nedopovedaná. V inscenácii sa podobných chýb nachádza niekoľko. Zdanlivo pôsobia banálne, avšak spôsobujú narušenie výstavby deja, stratu spomínaných motivácií a ďalších významov. Takisto spôsobujú absenciu tempa a rytmu v inscenácii. Nastáva chaos a kolobeh divných, nesúvislých akcií, ktoré nič nespája, napokon ani herci svojím herectvom.

Základným nedostatkom hereckej zložky inscenácie boli nejasne vykreslené postavy, tzv. bláznov-nebláznov. Divákom  (a zrejme ani hercom) nebolo od začiatku do konca jasné, kto je vlastne skutočný blázon, kto ho len hrá, koho za blázna len považujú. Hercom chýbali motivácie, pôsobili neisto a rozpačito. Svetlou výnimkou bol Matúš Kvietik, ktorý vytvoril grotesknú postavičku šialeného Doktora Rancea. Popri erudovanej reči a dôstojnom vystupovaní bol inteligentným doktorom- psychiatrom na vysokom poste a jeho intonácia bola pokojná a dôsledná.  V kontraste k tomu miestami plynule prechádzal do hysterického smiechu a šialeného kŕču. Veľmi dôsledne osciloval na hranici normálnosti a šialenosti až psychopatizmu. Jeho herectvo, práca s textom, intonácia a najmä mimika, boli zdrojom humoru, dynamiky a vtipu inscenácie. Kamila Cvekušová stvárnila v postave pani Prenticeovej energickú, emancipovanú, ale vnútorne frustrovanú ženu. Jej herectvo bolo rovnako energické, miestami však prechádzalo do prehrávania a prílišného afektu. V konečnom dôsledku však pôsobila v inscenácii oproti svojim kolegyniam pozitívnejšie a herecky zdatnejšie. Najviac nejasnou a takmer vôbec charakterovo nevybudovanou bola postava doktora Prenticea, ktorého stvárnil Lukáš Pelč. Napriek tomu, že jeho snaha bola na oboch premiérach evidentná, nemohla zakryť fakt, že jeho výkonu chýbali akékoľvek motivácie. Napokon jeho úsilie zapríčinilo skôr opačný efekt. Kvantum textu ovládal dostatočne, pôsobil však akoby sa v postave celkom strácal, nevedel čoho sa „zachytiť“. Svoju „neschopnosť“ sa snažil vynahradiť pohybom, resp. pobehovaním sem a tam po javisku. Čo neuhral, to ubehal. Pôsobil dojmom akoby nevedel čo a prečo hovorí. V tom mu sekundovali aj jeho niektorí ďalší kolegovia. Herecké výkony boli napokon paradoxne najpresvedčivejšie v rámci projekcie na plátne. Inscenácii sa však (chvalabohu či bohužiaľ?) nedá vyčítať statickosť. Práve naopak, javisková akcia pôsobila energicky, živo a bola plná pohybu. Herci sa neustále mihali sem a tam po scéne i za scénu a väčšinou bolo toto „pobehovanie“ aj zmysluplné a významové. Pre niekoho sa však postupne stalo jedinou možnosťou ako sa vysporiadať s postavou.

Použitie videoprojekcie bolo možno nápadité a vizuálne atraktívne, po čase však pôsobilo samoúčelne. Divákom predostieralo to, čo si postavy myslia a predstavujú, napriek tomu, že hovoria a konajú celkom inak. Akoby pomocou videoprojekcie tvorcovia dokresľovali motivácie postáv. Dovysvetľovávali to, čo herci nezahrali, čo režisér nezrežíroval. Každopádne sa však videoprojekcii nedá uprieť, že patrí medzi zaujímavé a príťažlivé zložky inscenácie (a tých nie je mnoho). Dej dokresľuje, spestruje a svojim spôsobom i graduje. A napokon, čo je v rámci divadelného umenia paradoxné, má v inscenácii i posledné slovo. Posledný záber je na celkom šialeného doktora Prenticea, resp. dvoch, pri čom jeden druhému starostlivo oblieka zvieraciu kazajku. Biele premietacie plátno zavesené v zadnej časti javiska bolo síce súčasťou scénografie, a však bolo využité iba na spomínanú projekciu. Žiadne ďalšie roviny a funkcie, resp. iné využitie tvorcovia neponúkli, aj keď by mohli.

Scénografia celkovo vytvárala dojem chladnej psychiatrickej ordinácie. V porovnaní s opisom ordinácie v Ortonovom texte bola jednoduchšia a jednoznačnejšia. V ľavej časti javiska z pohľadu diváka bolo umiestnené vyšetrovacie lôžko, ktoré malo niekoľko možností využitia a bolo súčasťou väčšiny mizanscén. Kreslo bolo aj pre herca zrejme jedinou pomôckou na scéne. V pravej časti stálo nemocničné bodové svetlo, ktoré však až na pár akcií, nemalo vôbec žiadne využitie a opodstatnenie. Bolo len akýmsi dojmovým a asociačným doplnkom, dokresľujúcim prostredie ordinácie. Centrum javiska bolo prázdne, čo bolo ďalšou z príčin rozpačitého herectva. Efektným a premysleným prvkom scénografie sa javil záves (a priestor za ním), ktorý predstavoval miestnosť, kde sa pacienti vyzliekajú. V konečnom dôsledku pôsobila scénografia možno až príliš sterilne, a až na multifunkčné kreslo bola nedostatočne využitá a napokon aj hercom nie veľmi pomáhala.

Pozitívnym faktorom inscenácie bola práca so svetlom, ktorá umocňovala dramatickosť rôznych situácií a dokresľovala atmosféru scén. Avšak ani to nebolo dostatočné. Napríklad v scéne Ranceovho monológu sa objavil tzv. „boďák“ na herca, ktorý danú mizanscénu zdramatizoval. Avšak pri ďalších monológoch ostatných postáv sa už nič podobné neopakovalo. Svetelný dizajn teda pôsobil nedomyslene, resp. zanedbane.

Samotný výber textu prináša rôzne pochybnosti a otázky. Tak ako aj zákulisné a interné reči okolo inscenácie, ktoré by mohli ospravedlniť výsledný inscenačný tvar. To však diváka nemusí a ani nemá zaujímať. Divák (i recenzent), či už zaujatý alebo nezaujatý, je svedkom výsledného tvaru inscenačného procesu. Nie je súčasťou skúšobného a tvorivého procesu, ale prichádza až vo fáze poslednej, vo fáze inscenácie. Preto sú, bohužiaľ, akékoľvek iné dôvody nepodstatné a rozhodujúci je práve výsledný tvar inscenácie.

Joe Orton bol netypickým autorom, ktorého tvorba začala získavať úspechy až po jeho odsúdení a roku strávenom vo väzení. Aj samotná hra Kľúčovou dierkou má veľa spoločného s osobou a životom autora. Nielen neustálou hrozbou väzenia (i väznenia) niekoľkých postáv, ale aj istými homosexuálnymi (možno až pederastnými) prejavmi – samotný Orton mal milenecký vzťah so starším spisovateľom Kennethom Halliwellom. Sám spisovateľ o svojej tvorbe povedal: „Strašne veľa faktov a udalostí, o ktorých píšem je pravdivých.“
Komédia Kľúčovou dierkou nie je len banálnou zámenou postáv a spŕškou nepredvídateľných udalostí, ktoré spustí jediné klamstvo. Pod Ortonovým šialeným, satirickým a ironickým humorom sa nachádza skutočná osamelosť postáv, rozklad manželstva, neschopnosť ľudí  komunikovať medzi sebou, vyjadrovať svoje skutočné pocity a názory. Klamstvo je jednoduchšie ako pravda, rovnako ako vyhlásenie niekoho za blázna je jednoduchšie ako pátranie po skutočných dôvodoch problému. Orton sa prostredníctvom chaosu a smiechu snažil vykresliť neporiadok a krutosť v dnešnom svete. Tvorcom inscenácie sa bohužiaľ podarilo interpretovať len ten chaos, a neporiadok vznikol iba na javisku. Inscenácia priniesla skutočne „len“ banálnu zábavu prostredníctvom viacvrstvových zámen, vtipných omylov a prekvapivého záveru (aj to vďaka originalite samotnej hry). Druhý plán inscenátorom však akosi unikol a nebolo to len vinou úpravy textu. Nestačí teda vsadiť na samotnú kľúčovú dierku, ale treba si premyslieť, čo vlastne chceme, aby bolo za ňou vidieť…

Katarína Cvečková (Teória a kritika divadelného umenia, 2. roč. Bc.)

réžia: Vojtech Koleják
dramaturgia: Dušan Poliščák
scéna a kostýmy: Monika Dlugošová, Tatiana Holienková
hudobná dramaturgia: Vlado Šarišský
svetelný dizajn: Ondrej Kaprálik
projekcia: Martin Kiš
kamera: Jana Žjak
produkcia: Simona Babjaková, Adam Válek

hrajú:
Prentice: Lukáš Pelč, Prenticeová: Kamila Cvekušová, Rance: Matúš Kvietik, Geraldine Barclayová: Marta Maťová / Veronika Strapková, Nicholas Beckett: Dominik Gajdoš / Cyril Žolnír, Seržant Match: Jozef Jurčišin-Kukľa

Premiéry: 16. a 17. januára 2012 v Labe