Pred takmer štvrťstoročím mala v divadle Teatro María Guerrero de Madrid premiéru hra Federica Garcíu Lorcu. V madridskom divadle uviedli hru pod názvom La casa de Bernarda Alba, ktorú v našom preklade poznáme ako Dom Bernardy Alby. Vďaka možnostiam karantény som sa k nej dostala v prvej polovici tohto mesiaca.

Premiéra sa uskutočnila v novembri 1998 a o necelý rok neskôr sa premiéra konala aj v barcelonskom divadle el Teatro Principal.

Hra rozpráva príbeh čerstvej vdovy Bernardy, ktorá sa drží tradícií, a tak prikazuje dodržiavanie osemročného smútku pre všetky svoje dcéry. Dcéry uväzní v dome a izoluje ich od okolitého sveta. Konflikt spočíva v tom, že jedna z dcér (najstaršia) sa má vydať za Pepeho, no ukáže sa, že s ním už udržuje vzťah najmladšia dcéra. Mladá dvojica sa pokúsi o útek, ale prichytí ich Bernarda a vystrelí na Pepeho. Najmladšia dcéra (Adela), v domnienke, že Pepe zomrel, spácha samovraždu.

Režisérom inscenácie je Calixto Bieito. Bieito využil celú plochu javiska - nielen horizontálnu plochu, ale aj tú vertikálnu. Jasne vystihol vzťahy medzi sestrami a matkin vzťah k dcéram. Nenechal postavy na javisku mlčať, a tak sa inscenácia stala pomerne dynamickou.

Hlavnou postavou je Bernarda Alba, teda matka spomenutých piatich dcér. Je to tyranka, ktorá sa k nim správa veľmi odmerane a prísne. Jej prístup pripomína skôr zlú macochu ako starostlivú matku. Herečka, ktorá stvárnila túto postavu, naozaj doviedla charakter Alby do dokonalosti. Bola precízna v každom jednom geste, v práci s hlasom, emóciami a aj s pohybom. Chvíľami z nej mohol mať strach aj divák, nielen postavy na javisku. V inscenácii sa za celý čas priamo neobjaví ani jedna mužská postava. Ženy majú všetko vo svojich rukách. Horšie ako hlavná predstaviteľka neboli ani jej mladšie kolegyne. Všetky mladé herečky si prácu splnili veľmi dobre a ich herecký prejav bol bez pochýb obdivuhodný.

Scénu pre inscenáciu vytvoril Alfons Flores. Nenašli by sme na nej žiadne obrovské kulisy, a ani rekvizít nebolo príliš veľa. Dominantnými boli v úvode biela podlaha a biela stena, vytvorené pravdepodobne z bieleho plátna, a lano, ktoré visí zo stropu. Ďalšími scénografickými prvkami boli už len stoličky, šijacie stroje a pod. Minimalizmus na scéne ale určite inscenácii neuberal na kvalite, práve naopak. Keďže divák nebol vyrušovaný veľkými kulisami a prerábkami, mohol sa plne sústrediť na herečky.

Kostýmy neboli príliš výrazné, všetky dcéry mali na sebe podobné alebo rovnaké šaty a celá inscenácia sa niesla v čiernej farbe, keďže postavy držia smútok za otca a manžela. Jedinou výnimkou, ktorá mala na sebe aj niečo iné ako obyčajné čierne šaty, bola najmladšia Adela, ktorá je ešte mladá a zaľúbená. Tak aj takýmto spôsobom sme ju mohli jednoducho odlíšiť od ostatných.

V samom úvode sa na javisku objavila nahá žena, ktorá sa šplhala po spomenutom lane, a nakoniec ju lano vynieslo „do neba.“ Aj týmto prostriedkom sa dalo do hry pridať niečo nové a ozvláštňujúce, čo zároveň vypovedalo aj o hlavnej myšlienke celej inscenácie.

Hudba bola použitá naozaj len minimálne a jediným okamihom, kedy sme si ju mohli viac všimnúť bolo, keď vo vygradovanej scéne ešte viac zvýrazňovala napätie. Inak hudba nehrala v inscenácii žiadnu úlohu, dokonca nás nesprevádzala ani pri zmene obrazov.

Z celej inscenácie by som najkladnejšie hodnotila výkon hlavnej predstaviteľky, ktorý bol pre mňa ohromujúco dobre zvládnutý. Dej a téma sú zaujímavé aj v dnešnej dobe, čo svedčí o Lorcovom talente. Inscenácia je, samozrejme, v španielčine a niekedy sú dialógy veľmi rýchle. Vďaka mimike, gestám a talentu herečiek sa dalo napriek tomu veľmi ľahko odhadnúť aj to, čo nám mohlo ujsť vo verbálnom prejave.

Veronika Chovancová, 1. bc. KDŠ