Režisér Lukáš Brutovský je už známy svojim príklonom k ruskej dráme, pri čom po Suchovov-Kobylinovej Smrti Tarelkina a minulosezónnom Výnosnom mieste od Ostrovského sú Gorkého Letní hostia ďalšou inscenáciou, na ktorej spolupracoval s dramaturgom Mirom Dachom a tým istým hereckým kolektívom (v súčasnosti piaty ročník Katedry herectva). Tvorivý tím sa Gorkého hru nesnažil nasilu aktualizovať či prispôsobovať súčasnosti, skôr sa pokúsil o tvorivý dialóg medzi textom o životom sklamaných postavách a mladým hereckým kolektívom – ako povedal samotný režisér, je to „pokus o dialóg našich súčasníkov s hrou z prelomu storočí“. Letní hostia boli teda ambíciou vytvoriť „hereckú inscenáciu“, čomu sa podriadili aj ostatné divadelné zložky. Herecký ročník v absolventskej inscenácii dokázal, že je schopný ustáť tak veľkú úlohu a to nielen ako kolektív, ale aj každý z hercov sám. Až na pár výnimiek vytvorili herci v Letných hosťoch kompaktné postavy, ktoré budovali počas celej inscenácie. Brutovský zároveň opätovne preukázal svoj svojský režijný inštinkt a zmysel nielen pre prácu s klasickým textom, ale i hereckým súborom.

Maxim Gorkij napísal Letných hostí v predvečer prvej ruskej revolúcie v roku 1905. Samotná hra je touto situáciou silne ovplyvnená, pri čom zobrazuje nielen ruské reálie, ale obsahuje aj silnú kritiku meštiactva a úpadku inteligencie. Formálne sú Letní hostia skôr hrou príchodov a odchodov postáv – ktoré sú takmer všetky nespokojné so svojím terajším životom. Chcú niečo viac, prahnú po niečom inom, no napriek tomu sú neschopní čokoľvek s tým urobiť – imobilita ľudí zaváňajúca Čechovom. Na rozdiel od Čechova však Gorkého hre chýba príznačná atmosféra, životná trpkosť a nadhľad. Letní hostia sú tak skôr melodramatickou hrou o kríze vtedajšieho ruského človeka, ktorý sa vo svojom živote cíti ako hosť v letnom sídle.

Režisér s dramaturgom použili na inscenovanie preklad Jána Ferenčíka (aj s využitím úpravy Ľubomíra Vajdičku a Jána Sládečka z r. 1987), ktorý si upravili podľa vlastných vízií. Popri nevyhnutnom zosúčasnení textu bolo asi najväčšou zmenou škrtnutie niekoľkých menších postáv: strážcov vily, slúžky, ochotníkov a postavy študenta Zimina ako aj zmena vzťahu matky Márie Ľvovny a dcéry Sone na vzťah sesterský. Brutovský potvrdil svoj rešpekt k dramatikom a ich dielam a zároveň svoj zvyk nezasahovať do textu markantne – ale použiť iba nutné úpravy v rámci svojej koncepcie. Tvorcovia síce vyškrtli postavy ochotníkov (resp. Milovníkov divadla, ako ich označuje Gorkij) a takisto scény s divadlom (ktoré pôsobia už v samotnom texte zmätočne a zbytočne), no napriek tomu sú ich Letní hostia priznaným divadlom, kde jedna scéna strieda druhú. Čím sú myslené nielen neustále scény príchodov a odchodov postáv ale doslova emocionálne teatrálne scény, ktoré „vyrába“ či predvádza jedna postava druhej. Aj samotná hra má podtitul „Scény“ pri čom v inscenácii toto pomenovanie dostáva nové dimenzie – scéna je tu teda nielen vo význame divadelného aktu, či emocionálnych scén postáv, ale aj samotná hra je výjavom scén z nudného života hostí letných sídiel. Každý každému niečo dokazuje – najskôr svoje spoločenské, či skôr intelektuálske postavenie, neskôr svoje sklamania a bolesti. Nielen herci hrajú, ale aj postavy hrajú – jedna pred druhou, i sami pred sebou, čo napokon vedie k finálnej divadelnej katastrofe, po ktorej by teoreticky mala prísť katarzia. Avšak, žiadna očista, žiaden katarzný účinok sa nekoná – a postavy zostávajú napokon stále rovnako osamelé a bezradné. Tvorcovia doslova „divadelný“ (od slova divadlo, nie divadelnosť) charakter inscenácie priznávajú už v úvode predstavenia, keď na scénu prichádzajú všetci herci už v postavách a prinášajú si svoje rekvizity, ktoré rozmiestňujú ich po javisku. Výkričník za priznaným „divadlom“ dáva aj Oto Culka v postave Semiona Semionoviča svojím pohľadom s groteskným úškľabkom do hľadiska. Svetlá zhasnú a predstavenie či skôr scény sa začínajú.

Vzhľadom na režijný zámer pokúsiť sa vytvoriť hereckú inscenáciu, dostal každý z hercov naozaj dostatočný priestor, pri čom najmä na ich hereckom umení stála celá inscenácia. Väčšina z hercov potvrdila vysokú úroveň absolventského ročníka – niektorí obhájili svoj herecký talent, iní sa ukázali v novom (pozitívnejšom) svetle. Herci na scéne však fungovali nielen ako silné individuality ovládajúce herecké umenie, ale aj ako kolektív hercov, ktorí na seba reagujú, čím vytvárajú kompaktnú inscenáciu s vybudovanými a jasne čitateľnými vzťahmi. V inscenácii je tak zrejmá aj režisérova práca s hercami – viedol ich nielen k rozvíjaniu samostatnej postavy ako takej, ale aj k vnímaniu inscenácie ako celku (príbehu, ktorého sú súčasťou) a k reagovaniu na svojich hereckých kolegov.

Kamila Antalová pôsobila v úlohe Varvary ako skúsená herečka – jej herectvo bolo prirodzené a civilné, bez prehnanej psychologizácie. Prostredníctvom Varvary vybudovala herečka postavu životom sklamanej ženy, ktorá chce zmenu, ale nevie presne akú, resp. nevie ako sa k nej dopracovať. Zároveň vidí okolo seba nielen úpadok spoločnosti, ale i pokrytectvo, pretvárku a zbabelosť ľudí. („Mne sa chce niekam ujsť, niekam, kde žijú obyčajní a zdraví ľudia. Takí, čo robia niečo, čo má zmysel.“) Herečka nezostáva len v jednej polohe, k postave pristupuje citlivo a zároveň rázne – s dôrazom v hlase a razantne sa rozpráva so svojim manželom Basovom, zároveň sa citlivo správa ku svojmu bratovi Vlasovi i k Márii Ľvovne. Nebojí sa zakričať, avšak nepoužíva krik samoúčelne, ale na miestach s najviac emocionálne vypätou atmosférou – čím ju zároveň umocňuje a svojim slovám dodáva dôraz. Antalovej Varvara sa počas deja vyvíja, pri čom prechádza niekoľkými zlomovými situáciami. Prvou je príchod spisovateľa Šalimova, do ktorého vkladala veľké nádeje (verila, že sa tým pre ňu niečo zmení) – postupne však zisťuje, že je rovnako plytký a pohodlný ako ostatní. Druhým zlomom sa stáva scéna s opitým Basovom, ktorý sa ju pokúsi znásilniť a následne rozhovor so Šalimovom, ktorý sa snaží využiť jej citové rozpoloženie. Antalovej Varvara zostáva nielen sklamaná, ale aj nahnevaná a znechutená všetkými okolo. Spočiatku sa búri len vnútorne, skryto, postupne sa však napätie a emócie stupňujú a celkom vyvrcholia v jednej zo záverečných scén, keď Antalová emocionálne „vybuchne“ a prednesie monológ o tom, ako sa všetci len pretvarujú a ako sa boja skutočne žiť. Monológ však nie je v podaní herečky patetickým moralizačným apelom, či hysterickým výstupom, ale posledným zúfalým výstupom vnútorne sklamanej a už na život rezignovanej ženy. Antalovej sa podarilo nájsť nepatetickú civilnú polohu a predstavuje tak Varvaru ako zložitý charakter, ženu, ktorá chce od života viac, búri sa, ale nevie ako sa vzoprieť súčasnosti.

Basov (Daniel Fischer) je úplným opakom svojej ženy Varvary – vyžíva sa v pragmatickom a jednoduchom spôsobe života – čo v inscenácii ilustruje aj jeho neustále popíjanie piva, či rozgajdaná košeľa, pri čom jeho najväčšou náplňou života je sledovať životy iných („No a čo, rád si poklebetím.“). Vo Fischerovom podaní je Basov až detsky hravý, teší sa z každej klebety a intrigy (čo sprevádza aj jeho infantilný a miestami až zvrátený chechot). Fischer však nehrá postavu Basova plocho, nezameriava sa len na jeho infantilnú stránku, postupne odkrýva aj jeho plytkosť a bezcharakternosť (to sa prejaví najmä v opileckej scéne, kde sa pokúsi znásilniť svoju ženu). Prechádza postupne z civilného herectva do komickej grotesknej polohy opilca a napokon vo vypätých scénach až do expresívneho prejavu. Fischerov Basov je tragikomickou postavou, ktorá zrkadlí dnešných „najnižších“ ľudí ovládaných pudmi.

Daniel Žulčák ako Vlas trpí rovnakou nenávisťou voči spoločnosti, ktorá ho obklopuje ako jeho sestra Varvara – nebúri sa však vnútorne, ale celkom nahlas. A to nielen prostredníctvom neustáleho sarkazmu a cynizmu, ale aj pomocou malého megafónu, ktorý nosí stále so sebou – čo len hyperbolizuje jeho sarkastickú povahu a neustálu snahu sa znevažovaním všetkého niečo dokazovať. Ostatné postavy ho pri tom vnímajú ako komedianta – radšej jeho slová považujú za vtipné glosy, akoby si jeho výčitky mali priznať (Basov: „Všetci vedia, že si v podstate komediant.“). Žulčákov Vlas tak dostáva charakter akéhosi shakespearovakého šaša, ktorý je celkom úprimný, a otvorene každému do očí hovorí pravdu. („Všetci títo ľudia sú mi odporní. Niekedy mám chuť robiť zo seba pajáca, ale nie tak ako oni, ale otvorene.“) Jeho vzdor vyvrcholí podobne ako u Varvary záverečným monológom, ktorý smeruje všetkým letným hosťom. Najskôr ako poet recituje verše v ruštine, ktorým všetci bujaro tlieskajú (akoby bolo jedno, čo hovorí a či tomu všetci rozumejú – veď je to poézia). Následne však prednesie ostrú ironickú báseň, ktorou mieri práve na skazené povahy zúčastnených – pri čom Žulčák smeruje svoj pohľad vždy na postavu, o ktorej hovorí. Herec v inscenácii pracuje skôr s expresívnou polohou (kričí pri čom často využíva megafón, energicky sa pohybuje, výrazne gestikuluje), pri čom neprehráva a neskĺzava do afektu, ale svojej postave dodáva patričný dôraz a buduje charakter. Jeho Vlas je tak vzbúreným mladým intelektuálom, ktorí neguje všetko okolo seba a s nikým nemá zľutovanie.

Mária Ľvovna Alexandry Palatínusovej je nezávislá, samostatná žena, intelektuálka. Rada moralizuje, každého má prečítaného a s pokojom v hlase povie každému do očí, čo si myslí. Tvári sa, že nemá strach z ničoho, a že žije život po svojom, ako chce. Nielen Palatínusovej prejav je razantný a zároveň pokojný, aj jej pohyb po javisku naznačuje jej silu a prevahu nad viacerými postavami. Keď jej však Vlas vyzná lásku, napokon je rovnako maličká ako ostatní. Keď sa jej pri bežnom rozhovore náhodne dotkne, Palatínusová sa zháči a v jej pohľade sú jasne čitateľné rozpaky. Spočiatku je z náklonnosti Vlasa nadšená a vzrušená, no napokon ho odmietne. Ovládne ju neistota a strach zo sklamania, ktoré sú väčšie ako jej túžba po láske.

Suslov (Lukáš Dóza) je rovnako pragmatickým a priemerným človekom ako Basov („Ak človek filozofuje, prehráva“). Jeho žena Júlia ho podvádza s Basovovým zástupcom Zamyslovom a on to vie, ale nič s tým nedokáže urobiť, preto sa radšej pred ostatnými tvári, že nič netuší. Dóza to demonštruje stúpajúcou nervozitou a prudkými reakciami vždy, keď sa Zamyslov objaví na scéne. Napokon sa však zdá, že Suslov patrí medzi tých najúprimnejších – po Vlasovom poslednom ostrom výsmechu, vybuchne aj on, skritizuje všetkých intelektuálov a moralizátorov a sám o sebe vyhlási, že je šťastný ako priemerný človek ovládaný len základnými pudmi. („Chcem jesť, piť a mať ženu! Som priemer – a nič viac! To je môj životný program.“) Dóza sa vyznačuje civilným kontrolovaným herectvom, neskĺza do afektu – ani pri stúpajúcom napätí a emočne vypätých scénach a je ďalším z hercov absolventského ročníka, ktorý dokazuje nielen talent, ale i hereckú prípravu a prácu s postavou.

Júlia (Dominika Kavaschová) je príťažlivou ženou, ktorá si svoju krásu dobre uvedomuje a zdanlivo má pocit, že je to jej jediná výhoda, jediná zbraň („Moje šťastie je, že som pekná.“). V skutočnosti je vnútorne frustrovanou manželkou Suslova, ktorý ju neváha udrieť, či nazvať „kurvou“ – i keď ho k tomu sama vyprovokuje. Kavaschovej Júlia je nielen femme fatale, ktorá sa ladne a pri tom suverénne pohybuje po javisku, ale miestami je tiež rovnako úprimná a sarkastická ako Vlas, či zúfalá a rozorvaná ako Varvara. Kavaschová tak nie je naivnou unudenou paničkou, ale vzdorovitou ženou, ktorá sa bráni svojmu osudu – či už aférou s mladým Zamyslovom, alebo neustálymi hádkami so Suslovom. Rovnako ako Antalová, aj Kavaschová pristupuje k postave citlivo a poctivo a počas celej inscenácie odhaľuje niekoľko odtienkov jej charakteru. Napriek tomu, že Júlia suverénne dáva mužovi najavo, že ju nezaujíma a robí si čo chce, keď ju nazve „kurvou“, skutočne sa jej to dotkne a v Kavaschovej očiach vidieť nielen slzy, ale aj sklamanie a nenávisť. Napriek tomu, že sa Júlia rovnako ako Varvara búri (i keď celkom iným spôsobom a prostriedkami), nakoniec zostáva stáť pri svojom manželovi, zostáva rezignovane a zbabelo vo svojom živote, ktorý tak neznáša („A my poďme ďalej žiť tie svoje životy...“).

Kaléria (Anna Nováková) je intelektuálnou umelkyňou, mladou a miestami aj naivnou poetkou, ktorá napokon tiež chce žiť inak a inde...ale kde? Nováková ako Kaléria precítene takmer so slzami na krajíčku recitovala verše svojej najnovšej básne, na druhej strane s prehľadom a inteligentne odpisovala Vlasove sarkastické poznámky. Zároveň sa dokázala vášnivo zapáliť pred spisovateľom Šalimovom – nie však preňho samotného, ale pre vidinu básnika-intelektuála, ktorý si chcel vypočuť jej verše. Kaléria je možno naivná a infantilná, ale nestráca svoje morálne zásady. Keď zistí, že Šalimova zaujíma viac jej telo ako jej básne, je zhnusená a pobúrená.

Šalimov (Richard Blumenfeld) je vyhoretým spisovateľom, ktorý sa len tvári ako intelektuál a neskôr už ani to. Aj preto neznáša Máriu Ľvovnu, ktorá mu len pripomína jeho zlyhanie a plytkosť jeho života („Čo by som mohol písať, keď ničomu nerozumiem.“) Blumenfeldov Šalimov pôsobí nenásilne a rozvláčne, akoby sa ho to celé, čo sa odohráva vôbec netýkalo. On nechce nič, so svojou situáciou je zmierený. („Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.“)

Ďalším „falošným“ spisovateľom a filozofom je Riumin (Lukáš Pavlásek), ktorý je zaľúbený do Varvary a nedokáže jej to povedať, len sa neustále oháňa prázdnymi frázami. Tvári sa ako veľký filozof, ale je v živote rovnako stratený ako ostatní. Pavlásek si vytvoril grotesknú polohu nemožného rojka – nielen vďaka kostýmu (biely roláčik a ružové nohavice) a nemožným okuliarom, ale aj prostredníctvom naivného tónu hlasu – akoby mu bolo neustále do plaču, doplnené hlasným afektovaným dýchaním a zaťatými pästičkami (ako keď decko trucuje). Ťuťmák, ktorý sa napokon ani nedokáže zabiť – najskôr predvedie nezmyselnú grotesknú etudu so zbraňou (akoby sa nevedel rozhodnúť do ktorej časti tela vystreliť) a napokon sa strelí do ramena („Vidíte...? V živote mal smolu a ani umrieť nedokázal...“).

Výrazne grotesknou postavičkou je Suslovov ujo Semion Semionovič v podaní Otta Culku. Nemotorný svojský postoj teľa (vypučený zadok a mierny predklon), šmatlavá chôdza, svojský starecký prízvuk, afektovaný smiech (a to najmä v neprístojných situáciách) a nemožné spôsoby (najradšej plieska ženy po zadku) – Culka predstavil Semiona Semioniča ako chlípneho mužíčka, pri tom však jediného zo všetkých s chuťou do života a schopného niečo aj spraviť.

Judit Bárdos dostala v inscenácii len malý priestor v úlohe Máriinej sestry Júlie, ktorú stvárnila s detskou hravosťou a nevinnosťou. Sama sa zaľúbi do Vlasa, ale keď spozoruje prebúdzajúcu sa lásku medzi ním a jej sestrou, so slzami v očiach dá sestre požehnanie a povie, že potom bude rovnako šťastná ako ona. Menší priestor mala aj Petra Molnárová v postave doktorovej manželky Oľgy, ktorú stvárnila ako upišťanú hysterickú ženskú, ktorá sa rovnako ako Basov vyžíva v aférach a životoch druhých – len aby nemusela myslieť na ten svoj. V záverečnej najemotívnejšej scéne, keď sa takmer všetci duševne a emocionálne obnažia, Oľga sa afektovane smere („To je ale krásny škandál!“) Jej muž Dudakov v hre predstavoval postavu doktora, muža, ktorý si nevie urobiť poriadok s vlastnou ženou – zároveň však nechce nikomu ublížiť. Navyše v oboch alternáciách (Pavol Gmuca/Michal Kalafut) pôsobil rovnako nevýrazne. Postavu Basovoho zástupcu Zamyslova stvárnil Jakub Lorencovič ako typizovanú postavu atraktívneho mladíka, ktorého nezaujíma nič iba jedlo, alkohol, peniaze a paničky. („Je mi ľahko na srdci, v peňaženke aj v hlave!“)