Na Slnku má sídlo Boh

externýŠtúdio 12Bytie 2Dominika Dudášová

Štúdio 12 zaradilo do svojho repertoáru inscenáciu hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Bytie 2. Réžie sa ujala Petra Fornayová a dramaturgicky inscenáciu spracoval Ján Šimko. V úlohe Boha – psychiatra a Ivana Vyrypajeva sa predstavil Vlado Zboroň, pani Lótovú – Antoninu Velikánovú hrala Heidi Šinková. 

V úvode inscenácie sa stretávame s Ivanom Vyrypajevom (Vlado Zboroň) a s psychiatrickou pacientkou Antoninou Velikánovou (Heidi Šinková). Antonina je autorkou textu, ktorý sa bude v nasledujúcich chvíľach odohrávať pred zrakmi divákov. Hru poslala dramatikovi prostredníctvom svojho psychiatra s dodatkom, že jej nezáleží na tom, ako hru upraví – či už ju skráti alebo doplní. Je predsa obyčajná učiteľka matematiky a s písaním divadelných hier nemá nič spoločné. Dôležitá je aj informácia, že Velikánová trpí akútnou schizofréniou. Dramatik sa rozhodol text doplniť o kuplety a listy, ktoré si s Velikánovou vymenil.  A ona súhlasila. 

 Dôvod, prečo dramatik hru nezavrhne, je ich spoločná téma – hľadanie. Boha, zmyslu života, či pevného bodu. Jeho postoj osciluje medzi dôležitosťou tejto témy a cynizmom. V úvode to vnímame najmä pri dramatikovej zmienke, že v hre sa Velikánová odvoláva na proroka Jána, ktorý v skutočnosti neexistoval. Táto tenká hranica medzi vážnosťou a cynizmom sa vinie celou inscenáciou a núti diváka premýšľať. 

V samotnej Velikánovej hre vystupujú dve postavy – pani Lótová z biblického príbehu o Sodome a Gomore, ktorú autorka pripodobňuje k sebe a Boh, ktorý je zároveň Velikánovej psychiatrom. Postavy sú v konflikte. Boh – psychiater spochybňuje svoju pacientku. Snaží sa jej vysvetliť, že pomocou pomyselnej „mokrej handry“ vymaže z jej života všetko, čo nedáva zmysel. Všetko, čomu normálny človek neverí. Veď kto z nás má v hlave predstavu zeleno-žltých škvŕn, ktorej sa nechce za žiadnu cenu vzdať? Vymazáva všetko – smrť otca, matematické teórie, existenciu Boha, žlto-zelené škvrny. Skrátka všetko, na čom jeho pacientka lipne a všetko, čo ju podľa jeho slov robí hlúpou ako ryba Velikánová sa všemožne bráni, vymýšľa nové existujúce skutočnosti, háda sa so svojím psychiatrom – Bohom, čím hľadá pevný bod, ktorý jej má pomôcť v boji s ochorením. 

Vyrypajev/Boh – psychiater pracuje s pojmom prostitúcia. Tento pojem si môžeme interpretovať rôznymi spôsobmi. Na jednej strane súvisí s najstarším remeslom a nahotou. Tá v inscenácii rezonuje vďaka premietaným videám a fotografiám. Ďalšia rovina prostitúcie, s ktorou sa v inscenácii pracuje, je prostota myslenia Antoniny. V psychiatrových očiach sa táto prostota prejavuje v už spomínanom lipnutí na všetkom, čo považuje Antonina za dôležité. 

Zároveň je hra o oslobodzovaní sa od iracionality. Inscenácia končí opisom miesta, kde býva Boh – na Slnku. Antonina i Vyrypajev sa preto vydávajú na kozmickú cestu vo vlastných raketách na Slnko, ktoré ich môže spáliť a zničiť. Napriek tomu sa na túto výpravu podujmú, pretože ich vpred ženie túžba po nájdení pevného bodu v živote. 

Inscenáciu predeľuje alternatívny rock – kuplety, počas ktorých sa premietajú fotografie oboch predstaviteľov, ktoré odkazujú na situácie spomínané v hre spolu s bežiacim textom. Scénu tvoria dva neúplne štvorce, ktoré sa dajú rozdeľovať aj pretvárať. Podľa potrieb sa menia na trojuholníkové bariéry, mantinely, v ktorých herci začínajú svoje prehovory, či rakety, v ktorých spoločne letia na Slnko za Bohom. Práca so svetlom delí scény, v ktorých vystupuje Vyrypajev s pacientkou, ktorá mu poslala hru, od tých, v ktorých sa predstavujú Boh a pani Lótová. V prvých spomínaných prípadoch je osvetlená celá miestnosť a divák sa cíti ako na prezentácii, či prednáške o dramatickom texte. V momentoch, keď je hra sústredená na Boha a pani Lótovú, je svetlo upriamené len na dvoch predstaviteľov týchto postáv. 

Vlado Zboroň vo svojej „trojrole“ dokázal autenticky vyjadriť hranicu medzi pátosom a iróniou, vážnosťou a cynizmom. Heidi Šinková ukázala, že disponuje prehľadom v problematike psychického ochorenia, keď sa prostredníctvom svojich gest dokázala vyjadriť ako utiahnutá pacientka, ale aj exhibicionistka v kupletových partoch. Herci komunikovali aj s hľadiskom, od ktorého dostávali pozitívnu spätnú väzbu v humornejších pasážach. 

Inscenácia Bytie 2 ponúka divákovi priestor, v ktorom si môže položiť otázky, očistiť sa od vlastnej iracionality, nájsť pevný bod, či sa vydať na kozmickú cestu za Bohom na Slnko. Je to inscenácia, ktorá neponúka prvoplánové odpovede, ale skôr vyvoláva otázky. Na tie si však musí odpovedať každý z nás sám. 

Bytie 2 

Preklad: Eva Maliti Fraňová

Réžia: Petra Fornayová 

Dramaturgia: Ján Šimko

Scéna: Matej Gavula 

Videoprojekcia: Boris Vitázek

Účinkujú: Vlado Zboroň, Heidi Šinková  

 

Dominika Dudášová 1. bc, KDŠ

iniciátor
August - 2020
  01 02
03 04 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com