(Ne)tradičný Dostojevskij

Dostojevskij tripLabBurkovňaTatiana Kubáňová

,,Koľko ľudí, toľko chutí. Dáte si Sartra, alebo radšej Faulknera? Hm… A čo tak Dostojevskij? To je novinka, parádny úlet!‘‘

Študenti 3. ročníka DF uviedli inscenáciu Dostojevskij trip v réžii Jakuba Jánskeho. Nejde tu však o žiadne tradičné spracovanie Dostojevského románov, na ktoré sme v našich končinách zvyknutí. Tvorcovia pracovali s textom Vladimíra Sorokina, ktorý sa snaží priblížiť klasiku súčasníkom, rovnako ako naši mladí tvorcovia. Čo je súčasné umenie? Čo upúta súčasného diváka? Ťažko hľadať odpoveď na tieto otázky, pretože ,,koľko ľudí, toľko chutí...‘‘

Predstavenie sa odohrávalo v priestoroch Burkovne, kde dejisko získalo nános akéhosi ponurého miesta. Vládla tam osirelosť, drsnosť a labilnosť vzťahov. Úvod inscenácie pôsobil ako výjav z psychiatrického oddelenia nemocnice. Všetci herci boli už od začiatku na scéne a ako postavy mali „absťák“. Čakali na príchod dílerky, ktorá im mala priniesť ďalšiu dávku. Jednotlivo začali menovať rôznych autorov: Sartra, Beauvoir, Nabokova,... Chvíľami ostával človek na pochybách, či ide skutočne o nejakú drogu, ktorá je pomenovaná po bardoch svetovej literatúry, no tým by sa optika výrazne zmenila. V tomto prípade je drogou literatúra. Umenie ako také je pre človeka závislosťou. Je ťažké žiť s ním, ale ťažšie bez neho. To môže byť riešením alebo aspoň hypotézou pre predošlé otázky.

Divák vyhľadáva situácie, ktoré v ňom vzbudzujú strach a adrenalín, ale aj šťastie a pokoj. Je to, ako keď človek ide po prvýkrát na kolotoč. Na začiatku sa len prizerá a pýta sa tých, ktorí to už skúsili, na ich pocity. Napokon sa premôže a potom sa chce ,,kolotočovať‘‘ donekonečna. Podobnú spleť emócií zažívajú aj postavy inscenácie Dostojevskij trip. Dílerka im prinesie nového autora – Dostojevského. Pri otváraní kufra, kde má uskladnené jeho romány, osvetľuje priestor modrá žiara a do toho hrá organová, chórová hudba. Vyvolávalo to pocit niečoho dlho očakávaného, čo konečne prišlo. Ich rozloženie v tejto situácii pôsobilo ako obraz Poslednej večere. V strede dílerka ako Kristus, ktorý má pre nich nebeský pokrm a ostatní ako apoštoli bažiaci po tejto slasti. Získali pokrm pre svoju umeleckú dušu a to ich voviedlo do extázy. Dokonca akoby do nejakého transcendentného priestoru. 

Z obyčajných ľudí sa stávajú postavy z Dostojevského románu Idiot. Pracujú so situáciou z románu, v ktorej sa pýta Nastasia Filippovna kniežaťa Myškina, či si má vziať Gaňu. Po jednotlivých dialógoch začnú postavy naplno prejavovať svoje besy. Kde jedna túži všetko páliť, druhý je nadržaný, tretia je fanaticky milujúcou sestrou,... V tomto šialenstve a vyhrotených emóciách hrá hudba – Beethovenova Pre Elišku. Vzniklo tak zaujímavé prepojenie dvoch klasík, Dostojevského románu Idiot a hudobnej klasiky. 

Každá dávka má len obmedzené trvanie. Následne vyprchá a nastáva vytriezvenie. Rovnako sa postavy v inscenácii vracajú späť do divadelnej ,,reality‘‘. Sú pokojnejšie a rad radom chcú prerozprávať svoje príbehy. Ako v románe, kde na oslave menín Nastasie Filippovny Ferdyščenko navrhol spoločenskú hru. Tá spočívala v tom, že každý mal povedať o svojom najhanebnejšom skutku. Každý si prešiel tragédiou a amorálnosťou, ktorá ho poznačila, a s ktorou bojuje. 

V inscenácii došlo k spojeniu Dostojevského a Sorokinových postáv. Herecké výkony ale zaostávali. Postavy majú silné povahokresby, ktoré sa dali zaujímavejšie kreovať. Niektorí z nich často príliš tlačili na danú emóciu v situácii, a tým celé javiskové dianie pôsobilo veľmi umelo. Neustále kričanie, navyše v malom priestore Burkovne, tiež veľmi rýchlo stratilo na význame. Menej je niekedy viac. Oceňujem však výkony Ladislava Bédiho a Lászlá Istvána Béhra. Tí, pôsobili na javisku prirodzene, a to najmä vďaka práci s hlasom, výrazom, či gestom.

Dostojevskij a Sorokin v jednom. Príbehy v príbehu. Nechávajú rozprávať svoje postavy,  ktoré trpia a hľadajú vyslobodenie. Nezažívame podobné situácie aj my? Necítime neraz, že nám postavy hovoria z duše? A v tomto sú Dostojevskij i Sorokin (ne)tradiční. Očakávaný realistický príbeh sa odrazu mení na spleť emócii, ale aj času, priestoru, myšlienok a filozofií. Tvorcovia inscenácie dobre spracovali podstatu hry. Pracovali s nosnými témami, ktoré sa nás neustále dotýkajú, či už je to závislosť vo všeobecnosti, vzťahy, samota, túžba, vášeň, alebo netolerancia....    

                                                                                                      

Réžia: Jakub Jánsky

Dramaturgia: Barbora Mináriková

Scénografa: Daniela Uhrinová

Kostýmy: Ivana Pekárová

Produkcia: Belinda Tršťanská

Obsadenie: D. Ambróš, L. Bédi, L. István Béhr, S. Lasoková, A. Lukáčová, T. Rošková, J. Švec, E. Žibek

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11
12
13 14 15 16 17
18
19
20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com