Neuchopiteľný tiger za priehľadnou fóliou

Michal Walczak: Amazónia

Po minulosezónnej konzervatívne spracovanej hre Zachráň si svojho Afričana, ktorá riešila témy falošnej charity, čo slúži iba na vlastné zviditeľnenie a napĺňanie vreciek  (nakoniec sa inscenácia pretavila do skutočnej zbierky na africkú školu), prezentuje režisér Roman Maroš v Labe svoju odvrátenú tvár. Bujaré divadelné efekty, vulgarizmy, tráva aj nahota môžu niekomu spôsobiť malý šok. Šťastlivci, ktorí však videli jeho „predvádzačkové“ spracovanie Na šírom mori, určite prekvapení nie sú. Snaha o „iné“ spracovanie síce nie je tak zjavná ako v Mrożkovej absurdite, ale pre Marošovo režijné vybúrenie je Amazónia Michala Walczaka ako stvorená.

A zároveň, pre inscenovanie tejto poľskej šialenosti neexistuje lepší priestor, ako divadlo LAB. Jadro príbehu totiž opisuje patálie mladého páru čerstvo doštudovaných umelcov – herca Eda (Šimon Ferstl) a herečky Anety (Dominika Zeleníková), ktorí po škole hľadajú nové zázemie. A tak ako sa ich predstava budúcnosti od seba vzďaľuje (Edo si rád pohúli a zahrá počítačového Zaklínača, kým Aneta túži po usporiadanej domácnosti), rozpadá sa aj ich vzťah. Ona nachádza šťastie v seriály režiséra Maja (Tomáš Grega), po boku hereckého partnera Kryštofa (Tomáš Pokorný) a márne sa snaží udržať Eda aj prácu, zatiaľ čo on sa naplno odovzdáva záhaľke a ozajstnému umeniu. Orgiám, ktoré majú viesť k hľadaniu vyššej divadelnej pravdy a nastoliť (slovami postavy alternatívneho režiséra Jura, ktorého stvárnil Tomáš Turek) teror veľkej kultúry.

Druhú líniu textu teda tvorí súboj medzi nízkym a vysokým umením. Víťaz však ostáva neurčený, pretože odvrátené strany majú k sebe nakoniec bližšie než sa zdá. Porazení ostávajú len dvaja hlavní protagonisti – Edo a Aneta, ktorí samozrejme vytúženú spokojnosť nenachádzajú

Téma aj zápletka blízka realite absolventov VŠMU (aj v inscenácii sa objavujú narážky na náš lokálny študentský život), robí v našom kontexte z Amazónie aktuálny a atraktívny titul. Maroš si to uvedomuje a napriek tomu, že nijako nenarúša obvyklý princíp réžie, ktorá si nezakladá na dôkladnej koncepcii, ale skôr stavia na silných hereckých etudách, darí sa mu atraktivitu textu preniesť aj do inscenovanej podoby. Nebráni sa púšťať uzdu svojej a hereckej fantázii naplno a výsledný tvar koreniť priehrštím efektov.

A nejaká tá koncepcia sa tu dokonca črtá – inscenáciu rámcuje opakovaný motív tigra (Šimon Ferstl, Jaro Kyseľ). Marošov tiger sa sem tam zjaví, raz voľne pozoruje dianie na scéne, inokedy čudne tancuje či prechádza cez javisko úplne nahý. To hlavné, teda odpoveď, čo onen tajomný tiger predstavuje, inscenácia prezrádza len čiastočne. V záverečnej scéne si všetky postavy (tie zo sveta seriálov, ale aj „veľkého“ umenia) nasadzujú tigrie masky a objavujú sa vedľa zdecimovanej Anety. Umenie (to veľké aj seriálové) je zrejme džungľa. Herečky dostávajú angažmán za orálny sex, najväčšie diela sa rodia na drogách a ten, kto sa nechá týmto svetom pohltiť, toho tiger skrátka zožerie.

Celkové uchopenie textu neveľmi poukazuje, na ktorú stranu svoje sympatie prikláňa samotný režisér. Len s dávkou nadhľadu načrtáva dva samostatné svety, ktoré poodkryjú svoju podobnosť, rozomelú vzťah, ale aj bytie dvojice hlavných postáv a zlejú sa do jedného. Princíp inscenovania je pritom jednoduchý. Pred minimalistickou abstraktnou scénografiou v podobe steny meniacej farbu (žeby narážka na Craiga?), ktorá raz predstavuje byt, inokedy modré seriálové plátno, sa rozohrávajú etudy s minimom rekvizít. Počítačová hra je znázornená prostredníctvom efektnej tieňohry, videoprojekcia ukazuje zábery z kúpeľne Anety a Eda, inscenovaná apokalypsa sa odohráva za plastovou ochrannou fóliou na pokrývanie zeme, a seriálový režisér dramaticky prezentuje svoje dielo tak, že pri tom až vzlietne. Všetko je bombastické, vizuálne nasýtené, svetelným dizajnom (Ema Teren) podfarbené, ale žiaľ významovo povrchné. Súkromná tragédia dvojice postáv, ale aj spolužitie dvoch odvrátených tvárí kultúry, často mizne vo víre expresívnych obrazov. Deje sa tak aj vo chvíli, kedy režisér Majo žiada po jednom zo svojich výlevov Anetu, aby ho orálne obšťastnila. Už po chvíli ilustrácie aktu, doplní obraz jej priateľ Edo, ktorý šibrinkuje mečom so staniolom na hlave. Tempo scény sa rýchlo mení, na lane prilieta režijný guru Juro, ktorý hlása spomínaný teror vysokého umenia. Do toho sa navyše pripletú Franka, cvičiaci Kryštof a nakoniec samotný Tiger. Všetci uviaznu v rytmizovanej slučke, stroboskop bliká naplno a vzniká zábavný, šialený, jemne vulgárny obraz. Miesto toho, aby nám však významy podával, ešte viac ich rozbíja. Nie je jasné, prečo sa to všetko deje. Stávame sa iba súčasťou absurdnej reality, či skôr spektakulárneho režijného nápadu.

Podobné je to aj s Jurajovým otváraním pečatí, kedy za pokrývačskou fóliou vidíme telá hercov (hádam boli aj nahé). Bizarné pocity, aké asi museli mať ľudia pri sledovaní symbolistického partu v Čechovovej Čajke sa tu síce dostavia naplno (veď už len to napätie, či nás herci náhodou nezakryjú igelitom), ale nie je vôbec jasné, či ide o priamočiary výsmech veľkému umeniu, alebo len o snahu situáciu ozvláštniť. Deje sa tu mnoho absurdného, ale viazne výpoveď. Napriek tomu, že sa je neustále na čo pozerať, povrchný rozpad vzťahu dvojice mladých zaľúbencov, za ktorý čiastočne môže Edo, čiastočne odlišná predstava života a tiež nejasný symbol tigra akosi nestačia.

To, čo škrípe v koncepcii, nahrádzajú herecké výkony. Vďaka za to patrí aj obsadeniu, ktoré necháva vyniknúť silné stránky herectva. Tomáš Turek divadelného guru Jura výborne štylizuje. Znázorňuje ho ako samozvaného mesiáša divadelného umenia (paródia Grotowského), ktorý pozná iba dokonalý pokoj, alebo nekonečnú vášeň. Tá ním bičuje už pri prvom stretnutí s jeho novým hercom Edom, kedy rozohráva zverskú etudu. Na kolenách odrieka poľský text a po rýchlom strihu ho očucháva v transcendentálnych pohyboch. Vrcholom komiky je potom silno štylizovaný tanec, ktorý predvádza pri vstupoch do tvorivosti v drogovom opare.

Turek je aj súčasťou najlepšieho obrazu celej inscenácie. Paradoxne, je to takmer strnulá debata o jeho divadelnej apokalypse, ktorú vedie so seriálovým režisérom Majom (Tomáš Grega). Starí známi zo školy takmer nepohnute sedia, popíjajú, vedú až civilný dialóg o predstavení. Majo sa spočiatku tvári nadšene, Juro však nalieha a chce počuť ozajstný názor. Majo s permanentným falošným úsmevom postupne priznáva negatívne drobnosti. Provokovanie od Jura narastá, a to až do chvíle, kým Maja nevybičuje k salve expresívnej kritiky. Juro však ostáva pokojný. Kritiku odmieta s konštatovaním, že žiadny obyčajný seriálový režisér mu radiť nebude.

Majo je skutočne „iba“ seriálový režisér, ktorý sa občas zasníva o veľkom umení. Jeho zámerom je vytvoriť nový, celkom iný seriál, ktorý velebí aj vo svojom chválospevnom monológu. Majov charakteristicky úlisný tón hlasu tu Grega rozozvučí dramatickosťou a divákov presviedča, že tento seriál je už naozaj úplne iný. Vďaka neobratnej konštrukcii vzlietne do vzduchu a v polohe mediálneho guru so skrčenou nohou a roztvorenými rukami, ukončí svoj prejav. Následne sa vracia ku svojej postavičke ľahko neurotického cholerika, ktorý rýchlym hereckým strihom neustále osciluje medzi jemnosťou a agresiou. Tak je tomu aj v situácii, kedy hovorí, že seriál potrebuje lásku. Následne zvýšeným hlasom dodá, „a tu láska kurva bude“.

Jemu odovzdaný, veľmi jednoduchý herec Kryštof (Tomáš Pokorný) a herečka Aneta (Dominika Zeleníková), ktorá si len postupne zvyká na seriálové prostredie, najlepšie fungujú v spoločných, parodických, seriálových obrazoch. Oddeliť postavu Kryštofa a seriálového milovníka Huberta sa darí najmä Pokornému. Ako Hubert vyniká v sošných polohách, pomalých štylizovaných gestách (pred telom si drží zaťaté päste) a mimickom výraze plnom hranej zmyselnosti. Patetickým šeptom vyznáva Anete (seriálovej Klaudii) lásku, alebo dáva okázalo na známosť svoju zákernú chorobu. Takéto herectvo strieda v polohách neseriálového Kryštofa za civilnejšie. Ostáva v ňom však pevne zakorenená kvintesencia Huberta. Odstraňuje afekt, využíva menej výraznú gestiku, snaží sa pôsobiť citlivejšie, no istej smiešnosti sa už nezbaví. Keď sa snaží Anetu pozvať na kávu, nervózne si žmolí sako, a po jej odchode sa za ňou díva plný jemného, ale neuveriteľného sklamania.

Aneta sa ponáhľa za Edom (Šimon Ferstl/ Jaroslav Kyseľ). Ten predstavuje typického povaľača, ktorý sa tvári, že nepodľahne vábeniu poklesnutého umenia. Všetko však robí len preto, aby nemusel prijímať žiadnu zodpovednosť. Jeho jedinými aktivitami sú počítač, tráva a robiť naprieky snaživej Anete. Dvojica alternujúcich sa hercov stvárňuje Eda civilne, v kontraste k dvojici Františka (Jana Kovalčíková) a Juro. S civilom sa lepšie identifikuje Ferstl. V postave naplno priznáva svoje ja. Jednoduché, naoko až náhodne nepresné gestá, ktoré zväčša nesmerujú vyššie ako po brucho, ale aj voľný štýl chôdze a civilná intonácia tak v jeho prípade pôsobí prirodzenejšie. Na javisku je však rozdiel medzi alternujúcimi citeľný aj v reakciách. Keď Edo uviazne v zvláštnom hadovi z tiel medzi Jurom a Františkou, dá sa z Ferstlovej mimiky pochopiť, že zatiaľ čo dvojica si situáciu užíva, Edo ostáva zmätený. V Kyseľovej interpretácii je v tomto momente nečitateľný. V situácii, kedy si Edo s Františkou užívajú stavy „beztiaže“, vraví Edo monológ o školskej krčme a živote na škole. Ferstl ho buduje plynulo s nadhľadom, zapája charakteristické gestá otvorených rúk a rozvoľnený monológ pointuje pľuvnutím. Kyseľ je strnulejší a ťažkopádnejší. Má dostatok energie, no len ťažšie si hľadá cestu k prirodzenému civilu. Kyseľov Edo sa s detailom vyhráva tam, kde je to potrebné menej. Keď pri hre Zaklínača vrcholí jeho sústredenie, díva sa do divákov s mierne vyplazeným jazykom. Následne, hneď na to ako oznámi, že už nebude fajčiť trávu, v chvate vypije celé Anetino šampanské. Chýbajúcim detailom v kľúčových scénach však Kyseľ postave uberá na čitateľnosti.

Naopak jasne motivovaná je postava Františky. Jana Kovalčíková síce niekedy zbieha do prehnaného afektu, ale v jednoduchej postave, ktorej jedinou charakteristikou je fakt, že túži byť žiadaná, zbaliť Eda a pritom si neustále udržiavať otvorené dvere u Jura, robí čo sa dá. Roztržitý pohyb, časté rýchle strihy, výrazná práca s mimikou v každej situácii, dávajú Františke potrebnú energiu. Či už je to vtedy, keď vábi Jura, alebo keď sa snaží na seba strhnúť pozornosť detinskými výkrikmi a (trochu trápnou) riekankou. To vtedy, keď sa snaží zabrániť odhaleniu faktu, že Juro nie je skutočne smrteľne chorý. Dôkladná je aj jej práca s maskou. Ako veľká chodiaca Pizza má dozadu prehnutý chrbát a obmieňa výrazné gestá. Na chvíľu tak naplno ovládne priestor.

Po výbornej hereckej kreácii zo Zachráň si svojho Afričana sa Zeleníková v Amazónii akosi stráca. Rozdiely medzi seriálom a realitou sú herecky minimálne a jej Aneta je navyše niekedy takmer nečitateľná. Nie je jasné, aký je vlastne jej vzťah k seriálu, či po Kryštofovi ozaj túži, alebo je to len odraz rozpadajúceho sa vzťahu s Edom a vo výsledku nie je jasné ani to, či kachličky vyberá v Miláne s chuťou. Nedostatok reakcií a obmedzené množstvo hereckých prostriedkov dávajú len plochý obraz Anety, ktorá svoj dlhoročný vzťah pomerne ľahko vymení za sen o peknej kuchyni. Civil, ktorý funguje pri Ferstlovi, Zeleníkovej nestačí. Keď Edo odchádza skúšať veľké umenie, ona za ním kričí, že ho miluje. Všetko sa však dozvedáme iba z jej slov. Rovnako to platí aj vtedy, keď chváli Kryštofovu (naozaj výbornú) vaňovú monodrámu. Renomé si zlepšuje až v závere, keď v umelom pralese volá po skutočných zvieratách. Zeleníková sa dostáva do zvláštnej hystérie. Šialene neprítomný pohľad, kmitavé pohyby hlavou a prispôsobené hlasové zafarbenie pomerne presne vystihujú jej záverečné pocity.

Edo a Aneta sa rozchádzajú, zatiaľ čo seriál a veľké umenie takmer splývajú v jedno. Neúprimné, umelohmotné, zúfalo kričiace po úspechu sa stávajú predmetom výsmechu. Amazóniu takýto osud našťastie nečaká. Neašpiruje na veľký umelecký zážitok, ale rovnako sa vyhýba ceste seriálového „rýchlokvasu“. Ponúka mnoho javiskovo efektných obrazov, ktoré síce nie sú plné prekvapivých gagov, ale schopne čerpajú zo situácií blízkych školskej komunite. Nejasná koncepcia, absencia názoru a mnohé nevyužité komické príležitosti (ako v obraze stretnutia maskotov piva a pizze) sa však prehliadnuť jednoducho nedajú.

Milo Juráni (Teória a kritika divadelného umenia, 1.roč. Mgr)

Michal Walczak: Amazónia

Preklad: Totíková Adriana
Réžia: Roman Maroš
Dramaturgia: Lenka Garajová
Scéna: Pavol Pilař
Svetelný dizajn: Ema Teren
Kostýmy: Anežka Tkáčiková
Hudba: Radovan Kuštek

Produkcia: Iveta Konýčková, Peter Kováčik

Hrajú: Šimon Ferstl/Jaroslav Kyseľ, Tomáš Grega, Jana Kovalčíková, Tomáš Pokorný, Tomáš Turek, Dominika Zeleníková

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com