,,Neznášam ťa - korona!“ v Mestskom divadle Žilina

extrernýMichala TomasyNeznášam ťa!Mestské divadlo ŽilinaLaura Barancová
(foto: FB MD Žilina)

Žilinské Mestské divadlo otvorilo svoje divadelné brány verejnosti po prvýkrát v piatok 19. 6. Stalo sa tak po dlhej prestávke, ktorú spôsobila pandémia korona vírusu. Nadšenie kultúrneho nadšenca Žiliny, bolo preto o to viac cítiť. Až som si miestami povedala, ako je vlastne dobré, že táto dlhšia odmlka nastala. 

Často sa hovorí, že človek si začne vážiť bežné, možno rutinné záležitosti, až keď mu sú odoprené. Medzi také nepochybne patrí aj možnosť ísť napríklad slobodne na divadelné predstavenie, pokojne aj každý deň, ak má človek chuť. Taktiež to bolo cítiť aj pri každodennejších momentoch zo života, ktoré nám boli zrazu zakázané ako napríklad zážitky zo stretnutí s priateľmi niekde pri káve, či spontánnom obede. Náhle sme sa nevedeli spamätať z toho, ako samozrejmé nám všetky takéto udalosti doteraz pripadali. A zrazu sme po pár-mesiacoch karantény mohli opäť sedieť pri stole, ale iba v dvojici. Ďalej už sedíme skupinovo v divadle na premiére Neznášam ťa! no s rúškom, ktoré niekomu prekáža viac, niekomu menej. Dnes už je situácia opäť iná a je v nedohľadne kedy budeme môcť ísť do divadla opäť. Zaujímavé však je, ako je ľudská samozrejmá ,,realita“ vlastne strašne nesamozrejmá a asi rýchlejšia ako si skutočne myslíme. Presvedčila som sa o tom aj na premiére v Žiline.

Neznášam ťa! je slovenská komédia člena hereckého súboru žilinského divadla Michala Tomasyho, ktorý hru napísal, režíroval a taktiež si v nej zahral postavu hippie-šamana Mareka. Išlo tak aj o prvé uvedenie tejto hry vôbec. Dej komédie sa odohráva počas silvestrovského večera, čo bolo kvôli príchodu leta pre diváka celkom paradoxné a svojím spôsobom aj zaujímavé sledovať. Prvé dojmy z úvodu inscenácie nasvedčovali, že sa bude jednať o predstavenie, pri ktorom sa pravdepodobne diváci neprestanú smiať a takýto komediálny nádych si predstavenie aj zachovalo. Na javisku bola scéna obývačky, ktorá bola vianočne vyzdobená. V strede miestnosti dominovala pohovka, ktorá mohla v istých momentoch evokovať televízne relácie ako je slovenská známa klasika Susedia či americký sitcom z deväťdesiatich rokov Friends. Spojitosti medzi práve spomínanými reláciami evokoval aj humor inscenácie, ktorý sa väčšinou vychádzal z náhodných situácií. Ako to už  býva, často si predstavujeme, že sa večer bude vyvíjať rôzne, no málokedy očakávame, že nebude podľa našich predstáv. Komickosti taktiež dopomáhali vzťahy medzi postavami, ktoré boli medzi sebou poprepájané tými najvtipnejšími spôsobmi. Relácie, aké som spomenula, môžu byť insitným príkladom, no insitným bolo v istej miere aj predstavenie, čo je pravdepodobne dôvodom prečo mi pri sledovaní napadli.

Podstatu vtipných situácií tvoril príchod pozvaných, ale najmä nepozvaných hostí silvestrovského večierku Evy a Maťa, ktorí na seba neustále reagovali. Niektorí hostia boli badateľne navyše a niektorí si boli celkom cudzí, a to - napríklad susedia z paneláku, ktorí boli radi, že majú kde osláviť Silvester. V posledný deň roku rozhodne náladu organizátorov večera nevylepšia, no postarajú sa o následnú zábavu. Humor  inscenátorom pomerne vychádzal a najlepšie svoju postavu do komiky dotiahla pravdepodobne Iveta Pagáčová (Hejly). Veľmi presne pracovala so svojou mimikou, nevypadávala zo svojej roly opitej ženy  a zakaždým, keď povedala svoj text,  spustila smiech v hľadisku. Ak aj opakovala spôsob, ktorým uchopila svoju postavu, diváka smiech neomrzel. Veľmi vtipne ju neskôr dopĺňal herecký kolega Tomasy (Marek), ktorý predstavoval jej nie príliš spriazneného potencionálneho švagra. Ich stretnutie a následné rozvíjanie tejto situácie, ktoré neskôr vyústilo až do romantickej aférky, bolo  veľmi zábavné sledovať. Kristína Sihelská (Laura) a Braňo Bačo (Theo), svojím príchodom priniesli opäť úplne inú atmosféru. Exotický a excentrický príchod extravagantného páru, dynamiku inscenácie rozhodne oživil a posunul do vyššej roviny. Sihelská veľmi dobre uchopila typ ženy, ktorá má rada všetku pozornosť orientovanú na seba a Bačo hral typ muža, ktorý sa k nej svojím spôsobom hodí. Jeho správanie ju v centre pozornosti udržuje, pretože tiež nepatrí medzi submisívnejšie typy mužov. Najviac sme to mohli vidieť počas ich spoločného tanca. Ján Dobrík (Samo) príliš nevybočil z polohy, v akej sme ho pravdepodobne už videli. Príjemný hlas a výzor doplnenými istými hereckými grifmi, ktoré u neho už poznáme, tvorili gro jeho hereckého stvárnenia. Dobrík ich dokáže funkčne naplniť a tak aj zaujať. Najvtipnejšie momenty jeho prejavu boli v scéne, kedy stvárňoval akúsi typickú slovenskosť, ktorá sa prejaví najmä na spoločných návštevách či iných akciách, kde sa majú šancu ľudia odprezentovať. Zobrazil typ človeka, ktorý si ani na párty neodpustí byť ,,šetrným“ a takzvane si aj do kabelky naleje nejaké to šampanské z večierka. Zaujímavejšia však bola jeho herecká partnerka Tajna Peršič, ktorá stvárnila jeho priateľku Monču. Oproti ostatným herečkám vyznievala ako škaredé káčatko, ktoré ešte neobjavilo svoju ženskosť a navyše musí vyriešiť, či sa jej vzťah uberá správnym smerom. Jej prílišná snaha vyznela v závere však skôr smiešne, čo je pre takúto hru viac než žiadúce. 

Myslím, že voľba práve takejto hry, ako úvodného predstavenia po korona odmlke, nemohla veľa pokaziť. Diváci sa po odchode vďaka dávke smiechu ,,znovu zrodili“ a do divadla sa budú tešiť zas a znova. Taktiež sme potrebovali po takej dlhej dobe v divadle viac asi vypnúť, ako navštíviť hneď zložitý a rozsiahly kus, na ktorý by sme možno ani neboli celkom pripravení. Samozrejme, komédia môže byť vždy považovaná ako ľahký a menej hodnotný žáner, no spracovať a zahrať komédiu naozaj tak, aby fungovala je pravdepodobne ťažšie ako to pôsobí. Budem sa tešiť, tak ako som sa tešila aj po ceste autobusom do Žiliny (ktorý vtipne vystriedal bratislavskú mhd-čku, ktorá ma bežne do divadla dopravovala), na kultúrne vyžitie, prežitie, a na ďalšie takéto autorské počiny žilinského divadla. 

Osobne mi je žilinský súbor veľmi sympatický a páči sa mi, akú dramaturgiu sa snažia vytvárať – autorské texty slovenských dramatikov, ale aj menej ohrané kusy svetovej klasiky či svetovej moderny. Rozdiel medzi bratislavským výberom a tým v Žiline je, samozrejme, značne obmedzenejší. Nemáme tu možnosť si v jeden večer vybrať spomedzi desiatich divadiel, ktoré sa svojou dramaturgiou od seba markantne líšia, no korona nás, myslím, naučila vážiť si veci, ktoré sme predtým možno ignorovali. Pre mňa bol zážitok z Neznášam ťa! o to výnimočnejší.

Laura Barancová, 2. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com