Nezvyčajná poetika odkryla herecké mantinely

Jean-Luc LagarceLen koniec svetaLabKatarína Krokošová
Len koniec sveta

Na Slovensku sa hry Jeana-Luca Lagarca zatiaľ inscenovali len dvakrát. Hru Som doma a čakám, že príde dážď uviedlo Mestské divadlo Žilina v réžii Tomáša Procházku v roku 2012 a hru Len koniec sveta uviedol v slovenskej premiére v študentskom Divadle Lab študent divadelnej réžie Maximilián Alexander Sobek. Lagarce je francúzsky autor, ktorého hry sa vyznačujú osciláciou medzi epikou a drámou. Takýto typ dramatiky si vyžaduje koncentrovaného herca, schopného upriamiť pozornosť na kvalitu textu. A práve to mohlo byť pre študentov herectva tvrdým orieškom.

Hry Len koniec sveta a Som doma a čakám, že príde dážď majú niekoľko spoločných prvkov. V oboch sa po dlhom čase vracia domov syn, ktorý však prichádza preto, lebo umiera. Motív smrti, ktorý je v týchto hrách prítomný, súvisí s faktom, že samotný Lagarce bol HIV pozitívny. V obidvoch hrách sa prelína dráma s epikou a čitateľ sa v istej chvíli nevie rozhodnúť, ku ktorému literárnemu druhu sa má prikloniť. V hrách prevažujú monológy postáv, v ktorých sa autor pohráva s východiskom a jadrom výpovede, ale taktiež využíva viaceré gramatické časy. Pracuje s amplifikáciou. Ide o množenie základnej informácie na niekoľko ďalších. Čitateľ tak má stále pocit neistoty a výpovediam postáv nedokáže plnohodnotne veriť. Text na prvý pohľad vyzerá, akoby bol štylistickým cvičením, v ktorom sa autor pohráva s rôznymi syntaktickými konštrukciami, no v skutočnosti ide o koncentrovanú výpoveď dramatika, ktorá síce neponúka jasný záver, no práve tým sa čitateľ opäť dostáva na začiatok hry a umocňuje sa tak cyklickosť modernej drámy.

Scénu (Katarína Nedelská, Dorota Volfová) nezapratáva nadbytočný mobiliár. V centre javiska je umiestnená drevená kocka, v ktorej sa po jej otvorení objaví Louisov domov, kam sa po rokoch vracia. Priamo v kocke sa nachádza obývačka. Po bokoch sú ešte dve izby, ktoré však nie sú architektonicky presne vymedzené. Jedna izba je útočiskom Louisovej sestry Suzanne, druhá zas priestorom, v ktorom sa môže upokojiť aj výbušný Antoine. Avšak práve absencia  presnejšieho určenia týchto dvoch priestorov je občas pre hercov prekážkou. V istých chvíľach akoby nevedeli presne odhadnúť pôdorys jednotlivých izieb, čím sa prekračujú imaginárne hranice a kazí sa dojem celkovej divadelnej ilúzie.

Výraznou zložkou je hudba (Lenka Novosedlíková). Dominuje Stromaeova skladba Papaoutai, ktorá je veľmi dobrou voľbou. Nielen preto, že inscenáciu zosúčasňuje, ale aj pre vhodný text, ktorý hovorí o stratenom otcovi. Novosedlíková tak výberom tejto skladby umocňuje tému rodiny, prítomnú v Lagarcovom diele.

Režisér Sobek si uvedomuje kvalitu textu a necháva ho vyznieť aj vo svojej interpretácii. Hercov vedie k subtílnemu prejavu, v ktorom si majú vedieť vychutnať každé slovo. Necháva ich vytrápiť sa v dlhých monológoch, ktorých adresát je veľakrát neznámy. Núti ich pracovať s pauzami, ktoré však zaúčinkujú len v presne dodržanej dĺžke. Sobek celkovo prináša do Divadla Lab nový režijný prístup, netypický pre aktuálne inscenácie z repertoáru.

Hoci sa Petra Gavláková (v alternácii s Katarínou Mackovou, ktorej interpretáciu som však nevidela) v postave Suzanne snaží napojiť na Lagarcovu poetiku, jej prejav pôsobí nesmelo. Avšak v diapazóne jej doterajších postáv (napr. Loby v Návšteve, či Takami Szekeres v Deťoch démona) je toto špecifická postava,  ktorá nie je pre jej herecký naturel typická. V spomínaných výkonoch jej mohla pomôcť štylizácia. Avšak v prípade inscenácie Len koniec sveta musí využiť prirodzené herectvo. V monológoch sa snaží vytvoriť potrebné napätie, no akoby sa bála dodržať potrebnú dĺžku páuz, ktorá je určujúca pre tempo celej inscenácie a plnohodnotné vyznenie Lagarcovho textu.

Z výkonu Mateja Babeja cítiť pokoj a životnú rovnováhu potrebnú pre stvárnenie postavy Louisa. Práve Louis je syn, ktorý sa vracia po rokoch domov umrieť. Babej svojím kultivovaným prejavom kreuje Louisa ako človeka zmiereného so svojím osudom, uvedomujúceho si svoje chyby, no zároveň aj nemožnosť ich zmeny. Babej sa dokázal stotožniť s Lagarcovou poetikou. Pohráva sa s gramatickými časmi a vkusne pracuje s pauzami, tempom a rytmom reči.

Aj u ostatnej trojice hercov (Alexander Vais, Viktória Petrášová, Natália Germani) je snaha zvládnuť náročný text Jeana-Luca Lagarca viditeľná. Viktória Petrášová si udržuje svoju líniu štandardne dobrých hereckých výkonov. Alexander Vais zas do inscenácie, ktorej výsadou je monotónne a pomalé tempo, prináša prvky gradácie citeľné najmä v jeho práci s hlasom. Natálii Germani sa podarilo vytvoriť hodnovernú postavu matky.

Inscenácia Len koniec sveta prináša na Slovensko preklad (Elena Flašková) doposiaľ do slovenčiny nepreloženej hry Jeana-Luca Lagarca. Do Divadla Lab sa Maximilián Alexander Sobek pokúsil svojou interpretáciou priniesť nový typ poetiky, ktorý nie je pre toto študentské divadlo typický. Hercom tak ponúkol priestor pre iný typ herectva. Napriek všetkým pozitívam však môže byť táto inscenácia prijatá nejednoznačne. Diváci totiž nemusia byť natoľko koncentrovaní, aby zachytili všetky potrebné nuansy ukotvené v Lagarcovom texte.

Katarína Krokošová, 2. bc KDŠ

Jean-Luc Lagarce: Len koniec sveta

preklad Elena Flašková

réžia Maximilián Alexander Sobek

dramaturgia Renata Jurčová

úprava Renata Jurčová, Maximilián Alexander Sobek

scéna a svetelný dizajn Katarína Nedelská, Dorota Volfová

kostýmy Lucia Gamanová

hudba Lenka Novosedlíková

produkcia Jakub Uríček, Lucia Kupcová

účinkujú Matej Babej, Petra Gavláková/Katarína Macková, Alexander Vais, Viktória Petrášová, Natália Germani

premiéra: 16. - 17. 4. 2018, Divadlo Lab

iniciátor
August - 2020
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com