Nie každý upír musí vycicať život zo svojich hostí

Friedrich MurnauUpír NosferatuKBTKlára Madunická
Upír Nosferatu (ilustračné foto)

Študenti tretieho ročníka katedry bábkarskej tvorby si pre svojich divákov pripravili špeciálny projekt. Zadaním bolo spracovanie nemého hraného filmu ako bábkového predstavenia. Bábkari stavili na klasiku a siahli po hororovom fantasy filme od Friedricha Wilhelma Murnau Upír Nosferatu.

Pod vedením Marice Mikulovej a kolektívu vznikol projekt, ktorý si predsavzal transformovať nemý film na divadelné dielo. Tretí ročník katedry bábkarskej tvorby sa preto rozdelil na dva tímy, pričom každá z týchto skupín inscenovala jeden titul. Prvou premiérou v rámci projektu bol Upír Nosferatu na námet nemeckého čiernobieleho filmu z roku 1922. Klasický horor nemej éry vychádza zo slávneho Stokerovho románu Dracula, ale kvôli problémom s autorskými právami musel F. W. Murnau zmeniť názov i mená postáv. A tak Hutter – mladý úradník realitnej kancelárie – prichádza do Transylvánie na hrad bohatého kupca, grófa Orloka, kvôli obchodnému kontraktu. Táto snaha sa však postupne mení na zápas o holý život. Gróf je totiž v skutočnosti hrôzostrašná bytosť túžiaca po čerstvej krvi. Po dramatickom návrate Huttera (a zároveň s ním i Nosferata) späť do civilizácie už nič nie je ako predtým. Upír v podobe desivého prízraku a morovej epidémie rozvracia chod pokojného malomesta. O všetkých týchto udalostiach sa pritom dozvedáme z úst niekoho iného. Možno je to poučený Hutter, alebo jeden z lekárov, ktorí prežili, alebo možno len náhodný svedok rozvratu v meste...

Ako písala dobová kritika, nikdy predtým nebol dej filmu uchopený tak suverénne a pritom ľahko a jednoducho. Táto ľahkosť prechodu medzi snom a realitou, typická pre Murnauovu tvorbu, inšpirovala k vytvoreniu pojmu „Murnau´s touch“ – umenia stvoriť atmosféru za pomoci svetla, tieňa a pohybu.

Práve toto bol hlavný inscenačný princíp, s ktorým sa režisérka Dominika Kováčová pohrávala. Výrazná štylizácia bola vhodne zvoleným prvkom vzhľadom na absenciu dramatického textu (využívali sa len občasné nemecké frázy pri vodení drevených marionet, ako odkaz na pôvodný film). Priame čerpanie z commedie del´arte vyvolávalo komický efekt, čo zjemňovalo celkové vyznenie -svojou témou pochmúrnej- inscenácie. Taktiež scénografia (Viktória Csányiová, Radka Baňacká) sa inšpirovala pôvodným filmom. Maketa malého hradu (na diaľku možno len ťažko rozpoznať, či išlo o konkrétnu stavbu, ale dá sa predpokladať, že mohlo ísť o alúziu na Oravský hrad, na ktorom sa film natáčal) sa využívala nielen ako rekvizita zabalená v kufríku, ale zároveň pomocou nasvietenia a tieňohry na plátne dotvárala celkovú ilúziu hradu, na ktorom sa obchodník (Šimon Peter Králik) ocitol. Využívanie šálov visiacich z hornej rampy bolo jednoduchým, no efektným prvkom na vytvorenie celkovej atmosféry. Slúžili ako oblok, tvorili sa prostredníctvom nich rôzne mizanscény, rozlišoval sa hrací priestor, využívali sa pri tieňohre a v neposlednom rade veľmi efektívne slúžili hercom na príchody a odchody z javiska. Výrazným scénickým prvkom bola práca so svetlom. Využívanie reflektorov, farebného svetla i malých bateriek prinášalo dynamizáciu celého deja. Svetelné efekty boli pôsobivé, hoci často nedotiahnuté. Využívanie bateriek neraz spôsobovalo chaos pri tieňohre. Nasvietené tak boli časti, ktoré mali ostať skryté (najmä pri nasvecovaní drevených marionet boli často viac ako marionety nasvietení vodiči bábok). Tieto nedostatky sú však zanedbateľné a pravdepodobne spôsobené faktom, že išlo o premiéru.

Kostýmy ladené do čierno-bielo-fialovej farby dopĺňajú celkovú pochmúrnu atmosféru scény. Čierny základ a sieťovinový materiál, z ktorého sú dokončené jednotlivé prvky charakterizujúce postavy, pôsobia homogénne, no zároveň sú dostatočne ozvláštňujúcim, oživujúcim scénickým elementom.

Najvýraznejším prvkom sú však samotné herecké výkony. Inscenátori pridali do príbehu romantickú líniu, a tak sa mladý obchodník (Šimon Peter Králik) tesne pred svojím odchodom na hrad zaľúbi do mladého dievčaťa (Alžbeta Kamenská). Ich vzťahu bráni direktívna matka (Veronika Karolína Peštová), lekárka (Marcela Stanková) a starostka (Simoneta Hladká), ktorá vysiela mladého obchodníka do ďalekej Transylvánie uzavrieť kontrakt.

Hlavní protagonisti by sa dali prirovnať k postavám z commedie del´arte Kolombíne a Pierrotovi. Ich nešťastnú lásku im ako prísľub opätovného stretnutia pripomínajú fotografia a náhrdelník, ktoré chránia zaľúbencov pred nástrahami, čo na nich číhajú počas ich odlúčenia.

Šimon Peter Králik interpretuje svojho mladíka ako jednoduchého muža s čistou dušou, schopného zaľúbiť sa na prvý pohľad. Pohybovo náročné kreácie zvláda s ľahkosťou, jednotlivé gestá sú dostatočne rázne, zreteľné a čitateľné. Herecký prejav je extrovertný, mimika plastická a obohatená o množstvo odtienkov emócií a pocitov. Králikov výkon bol koloratúrnym výbuchom plastického prepojenia fyzických predispozícií a hereckých vlôh aktéra, pričom si však dokázal udržať mieru.

Králikovou hereckou partnerkou bola Alžbeta Kamenská, ktorá svoju dievčinu interpretovala ako mierne vzdorovitú, zaľúbenú mladú dámu, ktorá síce miluje svoju matku, nezdieľa však jej náboženské presvedčenie (aspoň nie v takej prehnanej miere) a miesto na modlitbu myslí na svojho milého. Celý čas naňho spomína, pripomína si jeho prítomnosť a vidí ho všade okolo seba, keď sa jej za ním cnie. Kamenskej herecký prejav je subtílny, a hoci využíva i veľké gestá, jej ťažiskom je najmä široký mimický diapazón. Pohyb na javisku je koncentrovaný, jednotlivé akcie sú zreteľné a jasné.

Veronika Karolína Peštová ako matka bola výrazne štylizovanou postavou. Jej výrazný kostýmový prvok (kríž na krku) do značnej miery charakterizoval jej postavu. Javiskový pohyb, gestá i mimika boli čitateľné, jasné a výrazné, občas však už hraničili so stereotypnosťou. Nakoľko postava matky bola oklieštená len na to, aby dcéru držala v medziach „mravného správania“, väčšinu predstavenia tak bol aj herečkin pohyb obmedzený na minimum (prežehnávanie sa, krútenie hlavou, spínanie rúk a neustále pozorovanie dcéry, prípadne rozhorčené „komentovanie“ jej správania). Zároveň však herečka veľmi dobre pracovala s mimikou, pričom svojou štylizáciou najdôslednejšie dodržiavala princípy commedie del´arte.

V úlohách lekárky a starostky sa predstavili Marcela Stanková a Simoneta Hladká. Ich javiskový prejav bol homogénny, hoci menej výrazný ako u vyššie spomínaných kolegov. Miera ich štylizácie bola menšia než u zvyšku postáv. U Stankovej pritom bola dotváraná nápadným karikatúrnym líčením. Tieto postavy boli určujúce najmä pre ďalší chod deja a pre dotváranie celkovej atmosféry. Zároveň výrazne herecky prispeli najmä ako vodičky bábok (upíra a drevených marionet, a tiež pri animácii jednotlivých objektov ako rakva, netopiere a iné).

Inscenácia je kompaktným celkom, v ktorom všetky jeho zložky navzájom interagujú a dopĺňajú sa. Ako nedostatok možno vnímať len miestami nedotiahnutú prácu so svetlom a skutočnosť, ako vodia vodiči svoje bábky. Chýba tu totiž puto k týmto objektom. V danej chvíli je ťažké určiť, či sú vodiči bábok v nejakom konkrétnom vzťahu k zvyšku postáv a aký vzťah majú k animovanému objektu. Napokon zisťujeme, že všetky upírove obete sa menia na bábky, tento zvrat je však ťažko čitateľný. Bábky nesú len veľmi málo charakteristických čŕt postáv, ktoré predstavujú a samotný fakt, že ich vodia konkrétni herci, nie je dostačujúci na to, aby divák pochopil túto nuansu.

Výrazným prvkom je hudba, autorom ktorej je Filip Krišš. Hra na klavír (Filip Krišš), akordeón (Martina Jovičić) a violončelo (Marta Laurincová) celý čas veľmi vhodne sprevádzala predstavenie a bola prvkom dokresľujúcim celkovú atmosféru inscenácie.

Na záver predstavenia inscenátori trošku zmenili pointu – vo filmovom origináli sú všetky upírove obete zavraždené (tým sa Nosferatu líši od knižného Draculu a neskorších upírskych spracovaní). Avšak keď sa v inscenácii upír Nosferatu (manekýn animovaný kolektívom bábkohercov) dostane k dievčine a zahryzne jej do hrdla (tesne pred tým, než naňho dopadnú prvé lúče slnka a on je tak porazený), v závere dievčina neumiera, ale sama sa mení na upíra.. To potvrdzuje, že inscenátori však pracovali s viacerými verziami mýtu o upíroch. Celá inscenácia sa končí tým, že dievčina svojho záchrancu – milovaného mládenca – uhryzne do krku. Divák si môže už len domyslieť, čo sa následne stalo – či nastala premena mladíka na upíra alebo jeho smrť.

V inscenácii ide o spojenie bábkového divadla, tieňohry a pantomímy, pričom výrazne dominuje práve tieňohra a pantomíma. Divadlo objektov je mierne potlačené, čo je trochu škoda. Nič to však neuberá celkovej kvalite inscenácie, ktorá je komická a no zároveň netratí na svojom hororovom základe.

Klára Madunická, 2. bc. KDŠ

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com