Írsky dramatik Oscar Wilde vo svojej divadelnej hre Je dôležité mať Filipa parodicky komentuje rozdiely medzi verejným a súkromným vystupovaním členov dobovej smotánky. Zobrazuje mravné obmedzenia vládnuce vo vtedajšej spoločnosti, upriamuje pozornosť na povrchné moralizovanie a zároveň pokrytectvo jej členov. Prostredníctvom správania sa jednotlivých postáv poukazuje Wilde na pretvárku zakorenenú vo viktoriánskej societe, ktorej členovia hrdo hlásali pravidlá o mravnosti, cti či bezúhonnosti, ale na druhej strane ich sami málokedy dodržiavali. Hlavní predstavitelia Jack Worthing a Algernon Moncrieff sú tak nútení vytvoriť pre seba alter egá, aby si mohli potajme užívať svetské radovánky a nepoškodiť pritom svoju povesť poctivých a vážených občanov.

 Režisér Štefan Bielik však spoločensko-kritický potenciál textu nevyužil a svoju režijnú poetiku postavil výhradne na formálnej štylizácii. Tá sa v mnohých momentoch javila len ako snaha o prekrytie chýbajúcej režijnej koncepcie, prebíjala humornosť replík a vo výslednom dojme pôsobila neprirodzene, miestami až trápne. Bielik k textu pristupoval bez akejkoľvek snahy o aktualizáciu a príbeh na javisko preniesol v jeho dobovej podobe. Neinvečná práca s textom spoločne so zbytočne prehnanou štylizáciou tak spôsobili, že vo výslednom dojme inscenácia pôsobila na diváka jedine svojou povrchnou humornosťou a postrádala akýkoľvek významovo hlbší spoločenský apel. Snaha o formálne dodržanie historickej presnosti sa premietla najmä do výtvarneho konceptu. Kristína Veselá a Lukáš Vasil podporili dobové ladenie inscenácie scénografiou, ktorá pozostávala z čisto deskriptívnych kulís luxusného bytu, ako aj kostýmami, ktoré dotvárali ilúziu bohatej vrstvy viktoriánskej spoločnosti. Tvorcovia v tomto prípade stavili na istotu, ktorou vo výslednom dojme síce nič nepokazili, no zároveň ani výrazne nezarezonovali či nepriniesli možnosti pre inú a zaujímavejšiu interpretáciu textu. 

Práca so štylizáciou sa najviac prejavila na hereckých výkonoch, pri väčšine ktorých presahovala mieru akceptovateľnosti a pôsobila rušivo až neprirodzene. Aj zriedkavé svetlé momenty sa tak strácali v nadmernom množstve štylizovaného prejavu, s ktorým sa očividne väčšina hereckých protagonistov nedokázala vyrovnať. To sa prejavilo opakovaním hereckých výrazových prostriedkov, nadmerným afektom či rozpačitými mizanscénami. Ku herecky solídnejšej skupine patrili najmä hlavní mužskí protagonisti (Marek Lupták a Matej Babej), u ktorých prevládala snaha o prirodzenejší prejav. Najvýraznejším bol predstaviteľ sluhu Michal Kiník, ktorý svojim chladným a ironickým komentovaním vytváral kontrast k prehnanému afektu dobovej smotánky. Rovnako pôsobila aj Katarína Macková, ktorá stvárnila postavu slúžky. Práve ich spôsob hereckej interpretácie môžeme vnímať ako jedinú snahu o tvorivú prácu s textom a kritiku dobovej spoločenskej elity, nakoľko reprezentanti nižšej vrstvy society pôsobili vo výslednom dojme najrozumnejšie a ako jediní navodzovali zdanie kontroly nad prebiehajúcou situáciou. Lady Bracknellová v podaní Natálie Germániovej bola jedinou, pri ktorej nadmierne množstvo hereckej štylizácie zapadalo do charakterového konceptu postavy. Herečka využívala najmä roztrasený pohyb a neprirodzene vysokú moduláciu hlasu, ktorými efektne a účinne navodila dojem postaršej dámy. Základnou otázkou, ktorá vyvstáva pri analýze inscenácie, je však dôvod výberu konkrétneho textu a jeho následné spojenie s minimálne kreatívnou režijnou prácou. Argument postavený na tvrdení, že sa tvorcovia zameriavajú najmä na  pobavenie diváka či na aspekt jeho „rozumového oddychu“, nepovažujem za adekvátny najmä z tvorivého hľadiska. Veď aj komédie sa predsa dokážu postaviť na duchaplnejšom humore, premyslenej koncepcii a na aktuálnych problematikách. Alebo to u nás už inak robiť nevieme?

 Lucia Šmatláková