Hádam za posledné roky (ak nie desaťročia) nie je ročník hercov, režisérov, divadelných vedcov..., ktorí by sa pri výučbe na DF VŠMU nestretli s Čechovovými Tromi sestrami. A to nielen na seminári z dejín ruského divadla. Tri sestry skutočne patria medzi „povinné jazdy“ na všetkých katedrách. A preto sa netreba čudovať, že sa opäť nasťahovali aj na javisko Labu.
Nie je tomu tak dávno čo naposledy Oľga, Máša a Irina z toho javiska vzdychali po odchode do Moskvy. V roku 2010 hru ako pedagogickú réžiu naštudoval Martin Huba a bola to vôbec prvá premiéra v novootvorenom Divadle Lab. Inscenácia však vyznela viac ako tzv. semestrálne predvádzačky než hotový javiskový tvar s uceleným interpretačným kľúčom. O to horšie bolo, že z herectva (až na pár svetlých výnimiek) sa rinul len kŕč a prepiata vo výsledku nepresvedčivá psychika. Informácia o tom, že rodina Prozorovovcov sa opäť objaví na školskom javisku teda neprekvapila. Dokonca podobne ako Huba aj mladí tvorcovia škrtli postavu doktora Čebutykina.
Nie je jasné, či bol titul výberom z rady študentov alebo pedagógov. Každopádne súčasný bakalársky ročník hercov už mal k úspešnému tlmočeniu Čechova blízko. V letnom semestri prvého ročníka v rámci predmetu hereckej tvorby totiž solídne zvládli mnohovrstevnaté dialógy z autorovej Čajky, Platonova a logicky aj Troch sestier. Na svoj mladý vek a ešte mladšie skúsenosti sa s náročnou látkou popasovali už vtedy na solídnej úrovni.
Preto bolo pravdepodobné, že inscenácia Troch sestier, ako už komplexný scénický tvar a nie len kompozícia separátnych výstupov, bude disponovať ešte vyzretejšími polohami. No tvorivý tím narazil na zásadný problém. Réžii Jakuba Mudráka (1. roč. Mgr.) totiž chýba základný kameň – téma. O čom inscenuje Tri sestry dnes? O čom chce práve on vypovedať hrou, ktorú pozná každý divadelník? Jeho inscenácia sa totiž skladá z mnohých dobre nastavených či aspoň naznačených mizanscén a výkladov vzťahov, ale absentuje v nej niečo, čo by situácie imaginatívne prepojilo. Inscenácia aj preto, až na „opileckú“ scénu v druhom dejstve, pôsobí príliš tlmene a hlavne nejednotne. Herci najmä v posledných dvoch dejstvách iba stoja či sedia v centre javiska a stacionárne si vymieňajú informácie. Chýba navyše precíznejšia práca s hereckým výrazom, jeho obmenou a gradáciou. To, čo obstálo na predvádzačkách – po stránke režijnej, hereckej i výtvarnej, už v komplexnej inscenácii nestačí.
