Pointa skrytá v kufríku…

externýŠtúdio 12MarsRomana Srncová
Mars

Je Mars naozaj na dosah? Aj keď sú od roku 1972 na Mars vysielané sondy rôznych svetových veľmocí, mnoho ľudí ani len netuší o projekte Mars One, ktorý má za cieľ založiť trvalé ľudské osídlenie na Marse. Inšpirácia touto misiou, alebo vidinou toho, čo bude, keď bude, sa odzrkadľuje v inscenácii Samuela Chovanca. Prostredníctvom nových technológii odhaľuje svoj Mars. Ale aj to, ako to na ňom (ne)funguje.

Dramatický text Samuela Chovanca Mars inšpirovaný projektom Mars One sa prioritne zameriava na štyroch vybraných kandidátov, ktorých po „náročnom“ školení vyšlú na Mars. Hneď v úvode Chovancovej inscenácie vystupuje aj postava G-mana, známa z počítačovej hry Half-Life, ktorá nie je pre diváka zreteľne čitateľná. Jeho funkcia v hre taktiež nie je úplne zrejmá. Pre G-mana je typický čierny oblek, čierny kufrík, má tajomnú povahu, identitu a nevysvetliteľné motivácie. Vystupuje ako supervízor, má zvláštne správanie a schopnosti nad rámec normálnych ľudí. Mala by postava G-mana, ktorá spúšťa (príchodom na scénu a zhasnutím svetla) a v závere aj uzatvára (príchodom na scénu, zažatím svetla a následným potleskom) predstavenie, zobrazovať toho, kto vtiahne diváka do „pomyselného“ sveta Marsu? G-man vytvára jeden z mnohých otáznikov, ktoré Chovanec nastolil vo svojej autorskej inscenácii.  

Po tomto úvode diváci vidia premietanie a predstavenie spomínaného projektu. Konkrétne sa na plátne objavuje muž – Bas (taktiež v čiernom obleku s čiernym kufríkom), ktorý víta zúčastnených divákov. Prostredníctvom svojho monológu vysvetlí bližšie plán misie na Mars.

„V roku 2016 bol na Mars vyslaný komunikačný satelit a v roku 2020 bude vyslaný planetárny rover, aby našiel najlepšie podmienky na budúce osídlenie. V roku 2020 budú vyslané zásoby vody, kyslíka a materiál na stavbu obytných modulov, ktoré rovery ihneď začnú budovať. V apríli roku 2024 na Marse pristanú prví štyria ľudia. Hlavným cieľom bude teraformovanie Marsu, teda pokus o vytvorenie podmienok, aké sú na Zemi.“

V tejto časti nie je jasné, či Bas hovorí o svojom skutočne pripravovanom projekte. Ide o súkromný projekt, ktorý má za cieľ vytvoriť reality show na Marse. Diváci budú mať možnosť sledovať týchto polobohov on-line a prispievať finančnými prostriedkami na „kolonizovanie“ Marsu.

Ďalšia otázka znie, čo je podstatné na tejto reality show? Aj napriek podmienkam, ktoré musia kandidáti spĺňať, nejde o reálnych astronautov. Aj keď majú stanovené vyššie ciele, je jasné, že koncept reality show v divákovi vzbudzuje otázku, čo všetko sa môže stať medzi adeptmi, ktorí sú odkázaní jeden na druhého. Chovanec zároveň diváka zavádza spomínanou postavou G-mana, ktorý akoby spustil pomyselný svet. Núti ho pýtať sa, či sa dej odohráva naozaj, alebo sme len vtiahnutí do niečoho imaginárneho.

Scénu tvoria veľké plátna v nepravidelných tvaroch, ktoré vytvárajú dva hracie priestory. V zadnej časti sa za touto pomyselnou stenou nachádzajú po pravej a ľavej strane dve kamery, ktoré snímajú herecký prejav. Divák ho sleduje prostredníctvom live projekcie na plátne. Toto riešenie scény však využívajú iba v prvej štvrtine predstavenia. Predný hrací priestor je pre diváka odhalený. Cielene tu vznikol menší hrací priestor, v ktorom herci „konajú“ pred očami divákov. Zároveň ho aktéri využívajú po zvyšok predstavenia, no až v poslednej časti významovo odzrkadľuje ich vzájomnú stiesnenosť, ktorá vzniká, aj keď majú “k dispozícii” celú planétu.

Režisér využíva v inscenácii najmä nové technológie a to v podobe kinectu, k spolupráci na tvorbe vizuálneho konceptu oslovil Juraja Mydlu. Ten využíval rôzne programy ako napríklad Processing a Blender, prostredníctvom ktorých vytvoril štyri počítačové postavy/kópie hercov v pomyselnom prostredí Marsu, ktorý sa premietal na plátne. Je obdivuhodné, akým spôsobom sa S. Chovancovi a J. Mydlovi podarilo vytvoriť prostredie počítačového Marsu s obytnými modulmi a štyrmi postavami predstavujúcimi vybraných spasiteľov, snažiacich sa o teraformovanie Marsu. Diváci majú možnosť vidieť nový divadelný princíp, ktorý je v slovenskom divadle skôr neznámy. Nie vždy ale technológia pracuje tak, ako má, preto občas vznikli menšie nedostatky práve v častiach, kde inscenačný tím využíval prácu s kinectom a zvoleným softvérovým programom. Problém je v tom, že si takéto technológie vyžadujú dostatočne kvalitné prostriedky, s ktorými inscenátori pracujú, je preto už len na divákovi, či dokáže tieto nedostatky prijať v ich konečnej forme.  

Autorský text spočiatku idealizuje týchto hrdinov ako vhodných kandidátov pre splnenie vytýčeného cieľa projektu, no postupom deja odhaľuje ich ľudské charaktery, na ktorých celá misia zlyháva. Nakoniec sa poddávajú svojim základným pudom, ktoré sú silnejšie ako ich heroické vidiny. Dramaturgia (Magdaléna Žiaková) mohla  presnejšie zadefinovať skutočnosť plánovanej misie Mars One. Podporilo by to porozumenie funkcii reality show.

Najviac priestoru dostala postava Briana, ktorého charakter bol zo všetkých postáv najzaujímavejší a zároveň najkomplikovanejší. Možno ho prirovnať už k populárnej postave Sheldona Coopera. Vzhľadom na jeho takmer do detailu vystavaný charakter postavy sa vďaka presnému hereckému prejavu Mateja Babeja stáva táto postavička paradoxne najkomickejšia, možno i najsympatickejšia. V mnohých scénach sa herci dostávali do polôh, kde divák nemal možnosť vidieť zreteľne ich tvár, preto boli postavy odsúdené na dôležitosť slova. Práve Matej Babej dokázal uchopiť a vystavať svoju postavu tak, aby zaujal divákovu pozornosť od začiatku do konca predstavenia. Jeho civilnosť bola uveriteľná, čím sa mu podarilo poukázať na fakt, že aj človek nadpriemerne inteligentný a striktne racionálny môže podľahnúť svojím pudom. Práve prerod, kedy bojoval sám so sebou a to doslova v schizofrenických stavoch, vyvolával mnoho komicko-tragických situácií, ktoré podporili dramatickú situáciu a podčiarkli absurdnosť tejto misie. Jeho dramatická postava zobrazovala toho, kto sa odovzdal vidine niečoho „vyššieho“, no vďaka jeho kolegom sa ocitne v prostredí, ktoré mu neumožní spolupracovať a realizovať jeho ideu. Stáva sa tak paradoxne jedinou časťou puzzle, ktorá nezapadá do celku.               

Herci predvádzajú opakovane fyzicky náročné cvičenia, striedajú priestor pred a za plátnami, čím sa snažia priblížiť vysokým nárokom, ktorým mladí spasitelia musia čeliť. Ich vyčerpanie sa prejavuje v krátkom intervale zvládnutia nacvičených technických cvikov, rýchlom tempe pohybu a hudby. To na prvý pohľad neevokovalo nič „nadľudské“, na druhej strane však herci podali obdivuhodný výkon v rámci pravidelného striedania javiskovej reči a neustálej fyzickej aktivity. Mohli by sme tak hľadať analógiu medzi „symbolickým“ tréningom a technicky náročnými požiadavkami na herca.

K vykresleniu postáv hercom dopomohli aj kostýmy. Nikola Balberčáková zvolila jednoduché čierne uniformy, ktoré z nich robili vyvolených hrdinov. Napriek tomu, že technika bola využitá naplno, niekedy až do takej miery, že pohltila, miestami ovládala scénu, bol herecký prejav veľmi civilný a fungoval v ňom určitý odstup od akéhokoľvek stotožnenia sa s rolou. Divadelný koncept sa zameral na využitie nových technológií, čím bolo herectvo postavené na skôr slove ako na akcii.

Sprostredkovanú informáciu dávkovali herci v texte, ktorý rieši mimozemský život. Štyria ľudia sa ocitnú na inej planéte, odkázaní sami na seba. Zarážajúce je však na tejto situácii to, že aj napriek daným okolnostiam si títo kandidáti až postupom času začnú uvedomovať nezvratnosť svojho osudu. Každý z nich dostal one way ticket a cesty späť už niet. Na prvý pohľad sa tento projekt javí ako spôsob hľadania nových, ideálnych podmienok pre život, každý sa chce zapísať do dejín. No napriek týmto spasiteľským, až božským vidinám v nich zvíťazí ich pudovosť.

Kto je preto vhodný kandidát pre získanie one way ticket? Sme len ľudia s jednoduchými potrebami neschopní dosiahnuť vyššie ciele? Práve tieto otázky vyvoláva posledná časť hry Mars, ktorá sa zameriava na základné ľudské potreby. Akoby Chovanec odsúdil každého jednotlivca ako nespôsobilého dokázať niečo viac. Uzamkol ich v primitívnych potrebách, ktoré sa pre nich stanú najdôležitejšie. Práve tu poukazuje na fakt, že je úplne jedno, kde sa títo kandidáti nachádzajú, podstatné je, že sa nechajú pohltiť sami sebou. V rámci reality show je zas podstatné, že sa ľudia pozerajú na štyroch odsúdených a len čakajú, ako sa situácia vyvinie.     

Najzaujímavejšie boli herecké prejavy v momente, keď v obytných moduloch zlyhala technika. Jednoduchý nápis No signal, ktorý sa zobrazoval na plátne, ich postavil do intímnej situácie. Každý z nich bol sám so sebou a zároveň boli odsúdení jeden na druhého. V tejto časti pracovali s mikroportami, kamerou a kinectom, pričom najzaujímavejšia bola forma, kde vždy jeden z hercov točil hereckú akciu ďalšieho herca. Divák mal možnosť sledovať obraz tejto akcie na plátne, kde sa premietali samostatné monológy hercov.

Celý divadelný koncept, ktorý je postavený na inšpirácii misiou Mars One poukazuje na ľudské malichernosti, na rúcajúci sa systém, ktorý je postavený na ľuďoch. Ponúka nám to, za čo sme ochotní zaplatiť. Nakoniec sú však z polobohov ľudia so všetkými chybami. Podľahnú prostrediu, vzťahom, pudom. Žiadni astronauti s pravidlami, dlhoročným výcvikom, školami, žiadna vážnosť, žiadne vysoké ciele. Zostáva len mnoho otáznikov a nejasných situácií, ktoré neodkrývajú jasnú pointu. Možno povedať, že zostala ukrytá niekde v G-manovom kufríku. Divák má možnosť klásť si mnoho otázok a hľadať ju sám. Koniec-koncov, G-man je ten, kto hru ukončí a nevysvetlí jej záver/zámer. Takže na čo má slúžiť táto „misia“?         

Romana Srncová, 1. mgr KDŠ

 

Samuel Chovanec: Mars

Réžia: Samuel Chovanec

vizuálna komunikácia: Juraj Mydla
kostýmy a dizajn: Nikola Balberčáková
scénografia: Lucia Gamanová
hudba: Erik Pánči

Účinkujú:

Matej Babej

Alexander Vais

Viktória Valúchová

Michal Kinik

Premiéra 11. 3. 2018, Štúdio 12, Bratislava

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com