Pre súčasnú severskú drámu sú charakteristické rôzne druhy foriem – od dramatizovanej eseje Volám svojim bratom švédskeho dramatika Jonasa Hassena Khemiriho, experimentálnu drámu Strácam sa nórskeho dramatika Arne Lygreho, v ktorých tvoria didaskálie opis konania postáv, až po minimalizmus a hudobnosť textov nórskeho dramatika Jona Fosseho.
V hrách severských dramatikov sú prítomné symboly, ktoré sa pôsobivo dopĺňajú s vnútorným vyprázdnením postáv (uveďme napríklad faerského dramatika Joanesa Nielsena a jeho hru Jestvuje krajina menom víkend?, v ktorej autor využíva symbolickú postavu Sedliaka ako dôsledok nelogického konania psychicky labilnej Jóhanny). Nie sú to len symboly, ktoré reprezentujú tvorbu dramatikov zo severnej Európy. Zo všetkých zmieňovaných patrí k najvýraznejším autorom Jon Fosse, ktorý zasadzuje postavy do neurčitého priestoru (niekde medzi životom a smrťou), vďaka čomu sa mu darí pôsobivo rozohrávať filozofické otázky o existencii bytia a samote, s ktorou sa každá z jeho postáv vyrovnáva iným spôsobom. Inscenovať Fosseho texty patrí nepochybne k náročným interpretačným orieškom, keďže inscenačný tím si musí definovať hranice priestoru, pohyb postáv a prácu s textom, založenú na rytmizácii, opakovaní, odmlkách a pod. Pre aký interpretačný kľúč Fosseho hry Som vietor v preklade Anny Fosse sa rozhodli študenti štvrtého ročníka v divadle Lab?
Už samotný dramatický text Som vietor poskytuje čitateľovi možnosť výberu priestoru: ,,Som vietor sa odohráva v myslenom člne, respektíve jeho napodobenine, a všetky deje sú tiež iba myslené...“ (Fosse, 2016, s. 74) Scéna Alžbety Kutliakovej pozostáva z veľkej bielej plachty natiahnutej po šírke javiska, na ktorej sa premietajú čiernobiele vlny (Juraj Mydla). V priestore pred plachtou sa nachádza trojuholníkový výsek rovnakej farby, vďaka čomu pripomína takéto scénické riešenie plachetnicu. Scénografia pracuje aj s priestorom publika – postavy Prvého a Druhého pri replikách odkazujúcich na skalné výbežky, ostrovčeky, výčnelky či fjordy pozerajú smerom k divákom. Zvuková a svetelná stránka inscenácie (Michal Čamaj, Denis Ürge) dopĺňa minimalisticky ladenú scénu, hoci v niektorých mizanscénach by sa dalo pracovať efektnejšie s používaním farieb (tlmenie, zosilňovanie a pod.).
Minimalistická je práca s farbami, základný inventár tvoria biela a čierna – dva protipóly, ktoré sa vzájomne priťahujú a odpudzujú. Biely priestor plachetnice a inventáru člna tvorí kontrast s civilnými odevmi v tmavých farbách, ktoré vytvorili Alžbeta Kutliaková a Ľudmila Valná (čierne pršiplášte, nohavice).
Režisér Samuel Chovanec obsadil do postáv Prvého a Druhého Michala Nogu a Mareka Luptáka. Zatiaľ, čo v dramatickom texte môžeme nadobudnúť dojem, že ide o rozhovor jedného muža so svojím alter egom, režisér sa rozhodol vystavať filozofické rozhovory na základe vonkajšieho kontrastu. Zatiaľ čo Druhý v hereckej kreácii Mareka Luptáka pracuje s výraznou mimikou a gestikou, tak Michal Noga v úlohe Prvého využíva hĺbavý pohľad, v ktorom sa odzrkadľuje vnútorná rozorvanosť – tú však nijakým spôsobom nedáva navonok. Aj vďaka tomu nadobúda jeho postava tajomnejšie kontúry. Takéto režijno-dramaturgické riešenie však oslabuje interpretačnú hru, ktorú Fosse predkladá čitateľom: Je to, alebo nie je to rozhovor medzi dvoma postavami? Čo ak je to len súvislý monológ odohrávajúci sa v pomyselnom člne, ktorý nemá žiadne pevné ohraničenie? Čo ak sa stávame súčasťou rozhovoru medzi mužom a jeho alter egom? Dramatický text ponúka viacero východísk – od osamelosti človeka, hľadania jeho existencie a premýšľania nad tým, prečo Prvý nedokáže byť sám, ale ani v prítomnosti ľudí. Pozeráme sa na dvoch ľudí, alebo len na jedného? Stávame sa súčasťou zrkadlenia? Napriek tomu je inscenácia Som vietor režiséra Samuela Chovancom a dramaturgičky Magdalény Žiakovej solídnym pokusom, ktorý prináša závan poetiky Jona Fosseho. A takýto vetrík na začiatok vôbec nemusí byť zlý.
Miroslava Košťálová, 2. bc KDŠ
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com