Politika v Burkovni

Milan KunderaŽartKlára Madunická
Žart

Študenti tretieho ročníka si pre absolventskú inscenáciu zvolili netradičný text. Dosiaľ sa totiž na Slovensku od Milana Kunderu hrali Jakub fatalista, Vtákovina a Majitelia kľúčov. Teraz však svetlo sveta v priestore Burkovne uzrela dramatizácia jeho románu Žart. Autormi nápadu sú Patrik Samohýl (réžia) a Brian Brestovanský (dramatugia).

V zmysle absolventského zadania – vytvoriť a zinscenovať dramatizáciu epického textu z povojnového obdobia – vzniklo počas tejto sezóny niekoľko zaujímavých projektov. Jedným z nich je aj inscenácia Kunderovho Žartu. Román je písaný ich-formou, čo do veľkej miery predznačovalo celkový štýl javiskovej realizácie. Hlavný hrdina rozpráva o tom, ako mu jedna pohľadnica spôsobila množstvo trápenia a stala sa príčinou jeho budúceho nešťastia.

Inscenácia sa nesie celý čas v trpko-sladkej atmosfére. Vtip sa prelína s vážnosťou, pričom obe línie sú tu prítomné vo vyváženej miere. Nechýba ani primeraná dávka expresivity. Ide skôr o satirické pousmiatie sa nad banálnou situáciou, ktorá priniesla do života človeka nedozerné následky, než o drámu s komickými pasážami. Už od začiatku divák veľmi jasne cíti postoj a príklon tvorcov na jednu – tú ľudskú – stranu. Režisér (Patrik Samohýl) parodizoval postavy so silným zápalom a vierou v komunistický režim a reálnym, ba priam humanitným spôsobom vykreslil postavy neutrálne a odporujúce ideológii. Výsledkom je výrazne polarizujúca koncepcia. Inscenácii to však neuberá na tajomnosti, dramatickosti ani vtipe. Stále tu pre diváka existuje istá možnosť osobnej preferencie a názoru, nehovoriac o množstve otázok vynárajúcich sa ohľadom jednotlivých charakterov.

Výraznou stavebnou zložkou inscenácie je herectvo. Hoci kvantitatívny i kvalitatívny zástoj v deji je veľmi rozdielny, aktéri dostávajú pomerne veľké príležitosti. Každá z postáv má svoju prehistóriu, ktorá viac alebo menej ovplyvňuje a predznamenáva jej správanie na javisku. Najväčší priestor tvorcovia ponechali súdruhovi Ludvikovi, ktorý rozpráva o svojom zbabranom živote. V podaní Petra Kissa sa z hlavnej postavy stáva zatrpknutý človek, ktorý stratil o ľuďoch i o živote všetky ideály a vysmieva sa z tých, čo ešte žijú v sladkej bubline nevedomosti. Kissov prejav je expresívny, vie naplniť javisko a s využitím minimalistických prostriedkov navodiť atmosféru či zdynamizovať inak statickú mizanscénu. Disponuje mimoriadne zaujímavou farbou hlasu, s ktorým vie pôsobivo pracovať. Škoda len nedôslednej techniky javiskovej reči, ktorá zapríčinila občasnú slabú zrozumiteľnosť hovoreného slova (či už vďaka zlej artikulácii alebo vysokému tempu reči). Kiss svojím dynamickým prejavom, významovými pauzami a zreteľnou interpretáciou textu veľmi dobre pracuje s divákovou pozornosťou. Pri monologických prehovoroch, kedy rozpráva o svojom živote, sa sústredí na psychológiu postavy, snaží sa podať osobnú výpoveď a sprevádza diváka naprieč celým dejom. Čo však nefunguje, sú prechody medzi jednotlivými časťami. Režisér použil ako leitmotív Ostravskú častušku. Tá znela dovtedy, kým ju súdruh Ludvik „nevypol“ zdvihnutím ruky. Toto gesto je veľmi expresívne a mimo koncepciu samotnej postavy. Zároveň bolo nečitateľné (- prečo práve zdvihnutie ruky?) a nefungovalo univerzálne. Počas deja sa opakovalo viackrát, no vtedy už hudba nezaznela. Rovnako tak nie vždy sa hudba vypla na zdvihnutie ruky (v prípade že gesto bolo intuitívne alebo vychádzalo zo situácie – napr. pozdrav). Často išlo o nezmyselný pohybový prejav v kontexte aktuálnej mizanscény. Hudba funguje mimoriadne atmosférotvorne, no „vypínacie“ gesto nie je vhodne zvolené.
Priateľkou súdruha Ludvika je súdružka Markéta. V podaní Karin Tužinskej sa z nej stáva preafektovaná prosocialistická naivka, ktorej zápal je ľuďom na smiech. Režisér túto postavu nijako nenadinterpretoval, parodizoval ju do takej miery, že z jej charakteru nezostalo nič. To, že je s Ludvikom vo vzťahu sa dozvedáme až z bulletinu, na javisku pôsobí skôr ako jeho naivná spolužiačka. Kostýmom, účesom, správaním, názormi, prehnanými reakciami, mimikou a expresívnymi gestami Tužinská kreuje skôr pojašenú fanatickú prváčku z gymnázia než študentku vysokej školy, ktorá má trvalý vzťah a angažuje sa v politickej činnosti na fakulte. Treba však pochváliť Tužinskej artikuláciu a javiskovú reč. Práca s hlasom je síce občas neprimerane afektovaná, no artikulácii a práci s tempom sa nedá nič vyčítať.
To sa však nedá povedať o Fanni Hostomskej. Jej redaktorka Helena síce na rozdiel od Markéty má určitý charakter a javiskový pohyb je dotiahnutý do detailov, no artikulácia a prízvuk sa vytratili kamsi do neznáma (a nie zásluhou hlasovej indispozície v čase premiéry). Fanni veľmi milo prekvapila na režijných záverečných skúškach v letnom semestri, kedy sa predstavila v hlavnej úlohe hry Gerhardta Hauptmana Potkany. Hostomskej psychologický prístup k postave sa snúbil s vycibrenou technikou javiskového pohybu a reči. Preto je jej postava Heleny v Žarte v tomto ohľade sklamaním. Zároveň však herečkin nadhľad, kritický prístup a emočný dištanc umožnili priviesť na javisko nie zlomenú, podvádzanú, neistú manželku, ale ženu, ktorá je zmierená so svojím osudom a chce si aspoň na chvíľu užiť. Počiatočná neistota sa veľmi rýchlo mení na prejav najnižších zvieracích pudov oklieštených vo zveráku etikety a pazbytkov ľudskej dôstojnosti. Postava Heleny sa tak stáva jedným z výrazných tragikomických prvkov celej inscenácie, okoreňuje celkový dej a vrhá nové svetlo na hlavnú postavu. Hostomskej elán a radosť z hrania je esenciou, ktorá bola do javiskového elixíru pridaná v pravý čas. Škoda len tej artikulácie a maďarského prízvuku.
Veľkým prekvapením boli kreácie Martina Zachara (Jaroslav) a Krištofa Melecského (Kostka). Postavy hádam najvýraznejšie odzrkadľujúce svoju dobu v ich podaní vyzneli až prekvapivo ľudsky. Napriek parodizácii, zachovali si svoju tvár a základné charakterové črty. Z týchto menších postáv sa tak stali bytosti plastické, živé a oživujúce celú inscenáciu. Obaja aktéri si pritom v rolách vyskúšali „tvrdú“ i „mäkkú“ polohu. S istou dávkou humoru, nadhľadu a citu pre detail kreovali režimom poznačených ľudí, ktorí majú jedinú radosť v živote (ktorú im vždy nejakým spôsobom súdruh Ludvik kazí – či už ide o ľudovú hudbu alebo o snúbenicu, s ktorou mal kedysi Ludvik milostné pletky). Škoda len, že nedochádza medzi jednotlivými „podobami“ týchto postáv k akejsi syntéze. Z inscenácie nie je celkom zrejmé, či herci hrajú stále tú istú postavu alebo bol obsadený jeden herec do viacerých úloh. Rozdiely medzi tvrdou, komunistickou a mäkšou, ľudskou (chvíľami až filantropickou) tvárou sú príliš veľké a nepôsobia ako dve strany tej istej mince.
Suverénny, ucelený výkon podala Ráchel Šoltésová v postave Lucie – súdružky, ktorá má traumu zo znásilnenia, keď bola ešte mladé dievča. Šoltésová kreuje svoju postavu na psychologickom základe s využitím najmä mimojazykových prostriedkov. Na podobné typy postáv sme už u Šoltésovej zvyknutí z hereckých a režijných záverečných skúšok  Zdá sa, že psychicky labilné, traumatizované, životom neisté postavy jej typologicky veľmi sedia a dokáže v nich nachádzať určitú nadstavbu. Postava Lucie preto nepriniesla žiadne veľké prekvapenia ani sklamania, bol to výkon vycibrený po pohybovej, ako aj po rečovej i hereckej stránke.

Dramaturg Brian Brestovanský upravil text na najnutnejšie pasáže. Významová rovina zostala zachovaná, viaceré línie však nedosiahli dramatický oblúk a neboli uzavreté. Niektoré postavy len „vhupli“ rovnými nohami z východiskového bodu A do cieľového bodu B – bez psychologického vývinu. To, čo o charakteroch vyplýva z románu sa v mnohých prípadoch nedostalo do dramatického textu ani do réžie. Tvorcovia zostavili detailný bulletin, ktorý jasne charakterizuje postavy. Nápad to vo svojej podstate nie je zlý, no divákovi príliš direktívne určuje, čo si o jednotlivých postavách treba myslieť a ako ich vnímať (napr. súdruh Ludvik je tu charakterizovaný ako cynický individualista so zlým pomerom k ženám, no na javisku pôsobí skôr ako človek nešťastný, zatrpknutý, bez ideálov o strane, ľuďoch i živote). Režisér Patrik Samohýl oprostil inscenáciu od narácie a patetického balastu. Vyložil hru ako satirickú komédiu s príchuťou trpkého poznania skutočnosti. Zámer tvorcov je čitateľný a prehľadný, napriek nedostatkom v jeho realizácii.

Jedným z otáznikov je i scénografia. Javisko je zapratané prázdnymi škatuľami. Ústrednými prvkami sú starý zelený gauč, lampa, stôl a gramofón, ktorý je využívaný len v istej časti (pričom hudba znie raz z platne a inokedy z „éteru“), pôsobia chaoticky. Akoby boli jednou z významových rovín, ktorú ale nemožno jednoznačne odčítať. Snaha o náznak bytu z päťdesiatych rokov je zreteľná, no prázdne škatule sú príliš symbolickými prvkami na to, aby mohli byť len „výplňou prázdnej scény.“

Na inscenáciu študentov tretieho ročníka sa divák môže prísť pobaviť, poučiť či zaspomínať. Nemôže očakávať režijnú nadstavbu, posolstvo ani aktualizáciu, to očividne ani nebolo zámerom tvorcov. Môže sa však prísť pozrieť na plejádu solídnych hereckých výkonov, vtipný text a zručnú réžiu.

Klára Madunická, 3. Bc. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com