Prečo by sme mali ísť von?

Až bude pekne pôjdeme vonKBTKlára Madunická


Bábkarská dvojica, Šimon Peter Králik a Alžbeta Kamenská, si pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie pod vedením profesora Jána Uličianskeho a magistra Petra Čisárika pripravili hudobno-dramatickú inscenáciu podľa rozhlasovej hry Zuzany Uličianskej Ak bude pekne, pôjdeme von.

Ako dosiaľ všetky produkcie štvrtákov (Fimfárum, Nosferatu, Kid, Kačka, smrť a tulipána iné), aj táto inscenácia sa vyznačuje výtvarnou nápaditosťou, precíznou hereckou prácou a priam hmatateľnou radosťou z tvorby. Ak bude pekne, pôjdeme von, pôvodná rozhlasová hra  ocenená v roku 1993 prvým miestom na súťaži PRIX FUTURA Berlín, potvrdila pravidlo, že nie každý text, ktorý je napísaný v dialógu, je vhodný na divadelné javisko. Množstvo nevypovedaných vzťahov a nezachytená (alebo nezachytiteľná?) atmosféra Nežnej revolúcie sú toho jasným dôkazom. Avšak dvojica Králik - Kamenská z takéhoto textu dokázali vyťažiť veľa vtipných scén a dojemných momentov. 


Zazvoní budík. Slečna Katarína (Kamenská) sa zobudí a prvé, čo urobí je, že si zapne magnetofónovú pásku a počúva francúzštinu. Otvorí si starú francúzsku gramatiku, v ktorej na ňu čaká jej idol – pán Martin (Králik). Gentleman, vždy elegantne oblečený, s dokonalou výslovnosťou, ochotne opravujúci jej gramatické omyly. S ním sa rozpráva celý deň. Spočiatku je náročné dešifrovať tento vzťah. Pán Martin pôsobí ako reálna bytosť. Jeho kostým oblepený novinami a maska zahaľujúca polovicu tváre však napovedajú, že nejde o skutočného muža, ale o akýsi výplod Kataríninej fantázie. To neskôr potvrdzuje aj Katkin kamarát Peter (Králik), ktorý ju vysmeje za túto jej naivitu.

Priznám sa, že keď som videla plagát hudobno-dramatickej inscenácie s podtitulom „Venované 30. výročiu Nežnej revolúcie“, očakávala som politicky ladený kabaret. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď na javisku už na prvý pohľad prevládal optimizmus, ružová farba a všetky piesne (autormi sú Králik a Kamenská) majú veselú nôtu a sú zdrojom humoru. Po istej dobe však začína dochádzať k stereotypnosti. Hoci je hudba organickou súčasťou inscenácie, nerozumiem celkom, prečo si tvorcovia vybrali práve túto formu na vypovedanie a dokreslenie konkrétnych situácií. Hoci je Kamenskej spev veľmi príjemný a zvuk harmoniky pomáha navodiť francúzsku atmosféru, v mnohých prípadoch piesne len ilustrujú to, čo už bolo povedané, alebo čo je zreteľné z kontextu. Nebudujú konflikt, nie sú zdrojom napätia, neposúvajú dej ani nejako zásadne nenapomáhajú interpretácii jednotlivých postáv. Hudba takpovediac plní len sekundárnu úlohu. Oveľa funkčnejšie by mohlo byť, keby piesne fungovali ako kontrast, v rozpore s tým, čo sa na javisku deje, alebo keby mali naopak len čisto humorný charakter. Viacfunkčnosť, ktorú sa tvorcovia pokúsili dať hudobnej zložke, stroskotáva práve na jej nejednoznačnom ukotvení. V istých miestach je komická, inokedy sa snaží byť dramatická... Avšak v konečnom dôsledku takmer vždy len ilustruje vzťahy a postoj, o ktorých hovorí už samotná hra. Hudobný leitmotív (Surlepontd'Avignon) naopak mohol byť využitý častejšie, lepšie by prepájal jednotlivé výstupy a inscenáciu viac sceľoval.

Hneď na prvý pohľad zaujme scénografia (Radka Baňacká), ktorú tvorí paraván, stolček a dve stoličky. Katarína žije v maličkom byte obklopená všetkým, čo má rada a sníva o svojej budúcnosti v Paríži. Hoci sú hranice ešte zatvorené a ona nemôže odísť zo svojho domu, mestečka, krajiny. Malý bytík, v ktorom je všetko miniatúrne, evokuje pocit stiesnenosti, aký zažívali ľudia v období pred pádom bývalého politického režimu. Nemožnosť vyjsť „von“, pretože neustále „prší a je zamračené“, uzatvárala ľudí do ich vlastného sveta. Keď vypukne Revolúcia, aj Katarína štrngá kľúčmi a verí, že teraz už bude lepšie. Že sa jej splnia ideály a sny. Miesto toho však prichádza kamarát Peter s prosbou, aby mu po francúzsky vyplnila formulár na zahraničnú stáž. Záver je trochu rozpačitý. Hoci sú už hranice otvorené, Katarína nevycestuje. Vysmeje Petra aj jeho jazykové rýchlokurzy, sama však ostáva zatvorená v byte, s obohratou magnetofónovou páskou, postupne si uvedomujúc vlastnú absurditu.

To, čo na javisku funguje najviac, je vzťah medzi aktérmi. Ten priam iskrí; vtipy, pohľady, dotyky, všetko do hľadiska vysiela mimoriadne silné impulzy, ktoré mi neraz vyvolali zimomriavky na tele. Treba poznamenať, že obaja –Králik i Kamenská – výrazne zlepšili svoju javiskovú reč. Oproti minulým inscenáciám je pokrok mimoriadne zreteľný. Oba herecké výkony boli koncentrované, maximálne prirodzené, bez afektu, dotiahnuté do najmenších detailov vo výraze i geste. Občas mi však chýbala gradácia (najmä v hudbe a v hereckom výkone hlavnej predstaviteľky). Inscenácia sa tak nesie vo veľmi príjemnej, hoci po čase mierne stagnujúcej atmosfére.

Oživujúcim aspektom bola interakcia s divákmi. Katarína, ktorá si rada vypije kvalitné víno, ochotne ulieva aj divákom sediacim v prvých radoch a viackrát sa na nich slovne obracia. Tieto výstupy sa stávajú častým zdrojom humoru a zároveň hlbšie vťahujú diváka do pomerne komplikovaného deja. Nevýhodou textu sú rôzne časové prestrihy. V rozhlase sa tento problém dá pomerne jednoducho zvukovo či hudobne vyriešiť. V divadle inscenátori použili zmenu kostýmu. Kamenská tak strieda jeden outfit za druhým, čo však chvíľami pôsobí mätúco.
Katarína síce túži dostať sa „von“, no z inscenácie jej znechutenie a nudu, ktorú prežíva vo vlastnom „tak trochu tesnom“ byte, necítiť. Práve naopak, hlavná postava pôsobí pomerne spokojne. Má svoje sny a tie jej stačia. Preto emblémové slová, ktoré tvorcovia použili aj na plagát – „Chcem ísť von. Ja zúfalo potrebujem ísť von. Na vzduch. Niečo zmeniť.“ – vyznievajú len ako chvíľkové nadšenie, vrtoch. Celá inscenácia sa nesie v atmosfére, ktorá nijakým spôsobom nenaznačuje toto záverečné zvolanie. Koniec sa tak stáva najslabším miestom. Keď Katarína pomocou fráz z francúzskej gramatiky „vypoklonkuje“ Petra zo svojho bytu, s pánom Martinom zas a znova rozoberajú stokrát pretrasené témy. Dojemný je najmä moment, kedy Katarína vyberá zo škatule stoličky, stolček a budík, ktoré sú ešte miniatúrnejšie, než jej súčasný byt, a predstavuje si, že to je jej nový bytík v Paríži. Na dobre známe otázky jej pán Martin opakuje dobre známe odpovede. Katarína si postupne uvedomuje, že pán Martin je skutočne len knižným panáčikom, čímsi nereálnym a neživým, a že vďaka nemu i v nej čosi z reálneho sveta umiera. Napokon plná odhodlania sníma Martinovi masku a ukladá ju do knižky, kam patrí.

Záver však pôsobí roztržito. Takmer celý dej má stagnujúcu atmosféru, ktorej chýba zreteľný konflikt. Koniec je však naopak mimoriadne svižný, obsahovo hutný a bohatý na symboly. Proti zvyšku inscenácie preto pôsobí nehomogénne. Vyvrcholenie vzťahu medzi Katarínou a pánom Martinom bohužiaľ nie je dostatočne vypointované, motivácie tu nie sú úplne jasné. Tvorcom akoby unikla pointa, ktorú v bulletine a na plagáte sľubovali. Revolúciu tu sprítomňuje len štrnganie kľúčov, v skutočnosti sa však nič nemení (aspoň nie v Katkinom živote). Snímanie masky z tváre pána Martina je veľmi silným momentom – dá sa povedať vrcholom – inscenácie, no kvôli absentujúcej gradácii (hereckej, no najmä textovej) zaniká.

Ostáva tak otázka – prečo si inscenátori zvolili práve rozhlasovú hru Zuzany Uličianskej? Aký bol ich interpretačný zámer? Je škoda, že sa tvorcovia uspokojili so síce veľmi vtipným a nápaditým spôsobom prerozprávania príbehu, no unikla im osobná výpoveď. 

Klára Madunická3.roč. KDŠ

iniciátor
September - 2022
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com