Na adventnom venci horí tretia sviečka a svet sa chystá oslavovať narodenie Ježiša Krista. Ja tak trochu paradoxne pozastavujem svoj vianočný playlist a za melódie piesne zo svetoznámeho muzikálu, ktorý zobrazuje posledných sedem dní Ježiša, píšem tieto riadky. Tento rok však prináša množstvo zvláštnych situácii a vyzerá to tak, že ani Vianoce nebudú tak úplne „klasické“. 

Svetový muzikál Jesus Christ Superstar sa na Slovensku dočkal svojej ďalšej premiéry. Tá najnovšia je z prešovského Divadla Jonáša Záborského. Ako človek, ktorý mal možnosť vidieť bratislavskú premiéru v réžii Jána Ďurovčíka z roku 2015, som si melódie a texty pospevoval už týždeň pred tou prešovskou. Texty Jána Štrassera mám v hlave po celé tie roky, a preto som sa veľmi potešil, že prešovské divadlo tiež zvolilo práve toto libreto. Niekoľkokrát môj spev cez rúško „vyrušili“ malé úpravy, tie však boli naozaj minimálne a vôbec neboli na škodu. Ide o muzikál, ktorého licencia tvorcom neumožňuje veľké zmeny, no aj napriek tomu každý z nich (logicky) do svojej interpretácie vkladá svoj pohľad na svet. Jedným z najväčších mínusov Ďurovčíkovej inscenácie bol podľa mňa malý priestor s jednoduchou scénografiou, ktorej súčasťou bol obrovský kríž tvorený mohutnou kovovou konštrukciou. Scéna Anity Szökeovej bola omnoho nápaditejšia a priestoru ponúkala na rozdávanie. Dominantu javiska tvorili veľkolepo maľované časti zrúteného chrámu. V jeho interiéri sa nachádzal aj balkón určený pre výstupy Kaifáša a Annáša a náznak Božieho hrobu s nápisom „God is not dead“. V kontraste s týmto objektom bolo však arogantné konanie niektorých postáv, napríklad prostitútky, ktoré polonahé obsadili hrob, aby mohli robiť spoločnosť Pilátovi. Podlaha vo farbách cieľovej rovinky, pneumatiky a nápis „revolution“ na stenách chrámu poukazovali na to, že ukrižovanie a odmietanie Krista bolo pre ľudstvo revolúciou, zbavením sa poučujúceho moralistu. Akt ukrižovania možno na začiatku pre ľudí znamenal akési víťazstvo a slobodu, no zároveň to bolo „zabitie lásky”. Prostitúcia, arogancia či sebectvo sú totiž stále prítomné aj v dnešnej dobe. Otázkou preto zostáva, či nás táto revolúcia od pomyselného cieľa skôr nevzdialila a nemali by sme sa vrátiť k prvotnému odkazu lásky, ktorý sa zdá byť v menšine. 

Kým v bratislavskej inscenácii tvorcovia využili hudobný sprievod kapely IMT Smile, v Prešove stavili na hudbu živého orchestra. Hudobnému naštudovaniu Júliusa Selčana nie je čo vyčítať. To sa, bohužiaľ, nedá povedať o niektorých speváckych výkonoch. Za plus považujem rozumné prispôsobenie náročných opusov schopnostiam interpretov. Základné melódie zbavené najnáročnejších pasáži, bez akýchkoľvek osobných vkladov, však pôsobili niekedy trochu nudne. Napríklad Ježišova ária Gethsemane aj napriek krásnej farbe hlasu Filipa Lenártha stráca na svojej veľkoleposti. Ako som však už spomenul, išlo o dobrý a pochopiteľný krok. Napriek tomu sú v inscenácii momenty, keď je na hercoch vidieť a hlavne počuť, že narazili na strop svojich speváckych možností a trápia sa vo vyšších polohách. Z hľadiska interpretácie je pre mňa najproblematickejšou Ľudmila Dutková v postave Márie Magdalény. Na herečkiných výkonoch je vyslovene vidieť snahu o kvalitnú interpretáciu piesní, no táto snaha ju zamestnáva na toľko, že skoro úplne zabúda hrať. Uznať sa však musí, že piesne sú technicky odspievané správne, no zároveň sú zbavené akýchkoľvek emócií. Aj napriek vyššie spomínanému problému, ktorý súvisí s náročnosťou skladieb, pri iných hercoch som bol veľmi príjemne prekvapený, ako sa s naozaj náročnými úlohami popasovali. 

Kostýmy z dielne Lenky Kadlečíkovej dokonale kopírujú súčasnú módu. V inscenácii vidíme Máriu Magdalénu v maskáčových teplákoch či kurtizány v dlhých kožuchoch. Drogy, znásilnenia a prostitúcia sú ďalším odkazom režiséra Michala Náhlíka na dobu, ktorú práve žijeme. Tieto prepojenia však patria k tým, ktoré sme mali možnosť už viackrát vidieť aj v iných verziách. Zaujímavý bol však moment poslednej večere, pri ktorom sa na chvíľu apoštoli premenili na robotické postavy. Po vykonaní presných pohybov každý z nich zastane v pózach, ktoré sa ponášajú na pózy z obrazu Leonarda da Vinciho. Judáš Iškariotský, ktorého postava v prešovskej inscenácii patrí Petrovi Krivému, skončí svoj život výstrelom zo zbrane. Postava Herodesa, naopak, patrí už tradične k tým, ktoré majú situáciu a vážnosť diela svojím výstupom trochu odľahčiť. Herodes v podaní Martina Juríčka na scénu prichádza v minuloročnom hite sezóny -  krikľavo ružovom nafukovacom plameniakovi, a v sprievode havajských tanečníc. Inscenácia tak poukazuje na ďalší problém, a teda, že ľudia, ktorí sú spravodliví a snažia sa pomáhať, sú v moci ľudí, ktorí si užívajú rozprávkový život na vysokých pozíciách. 

Choreografie Viliama Mikulu sú dynamické a veľmi pôsobivé. V niektorých momentoch však dochádzalo k menším nepresnostiam. To sa týkalo najmä skupinových výstupov, pri ktorých je logicky náročnejší koordinovaný pohyb väčšej skupiny. Choreografie však obsahovali aj náročné akrobatické prvky, ktoré tanečná crew a aj herci zvládli.  

Je super, že na slovenskom javisku sa uviedla ďalšia verzia Jesus Christ Superstar. Trochu mi je však ľúto, že v porovnaní napríklad s Ďurovčíkovou inscenáciou o tú prešovskú média neprejavili vyšší záujem (veľmi slabá účasť na novinárskej premiére).  

Bolo veľmi nezvyčajné sledovať udalosti súvisiace s obradmi Veľkej noci pár dní pred Vianocami, no možno o to viac som si uvedomil, o čom Vianoce naozaj sú. Nikdy som nebol dieťa, ktoré sa najviac teší na darčeky. Vždy mi stačilo, že Ježiško k nám doniesol stromček a spolu s ním atmosféru či ľudí, ktorých sme počas roka nevideli tak často. A preto pevne dúfam, že nie revolúcia, ale odkaz lásky nám pomôže úspešne pretrhnúť pásku v cieľovej rovinke a spoločne privítame nový, lepší rok. 

Šimon Frolo, 2bc

* recenzia je písaná z novinárskej premiéry, ktorá sa konala dňa 09. 12. 2020