Riadený súhlas

recenzorDominik TatarkaDémon SúhlasuBibiána Švecová

Text Dominika Tatarku sa po dlhých rokoch konečne objavil na javisku slovenského divadla, presnejšie na pôde Vysokej školy múzických umení, v divadle Lab. Adaptácia jeho novely Démon súhlasu nadobudla aj v dnešných časoch výraznú aktuálnosť a apelatívnosť na diváka, nútila ho premýšľať a prehodnocovať – minulosť, prítomnosť i budúcnosť.

    Pre tvorivý tandem Jána Janču a Tomáša Hájeka je Démon súhlasu už treťou spoluprácou. (Predtým D. Mamet – Sexuálna perverzita v Chicagu, L. Noren – O láske.) Výber Tatarkovho textu však nebol ich prvotným zámerom inscenovania, zvažovali diela svetových dramatikov ako Ibsena či Strindberga. Tatarkovu novelu Démon súhlasu Tomáš Hájek spracovával a dramatizoval už vo svojej bakalárskej práci Z papiera na papier. Text bol pre Jána Janču do značnej miery zaujímavý, aktuálny svojou ideou a apelatívny na dnešnú politickú a spoločenskú situáciu (politické machinácie, smrť novinára a pod.). Obaja text výrazne zdynamizovali a väčšmi aktualizovali, respektíve poukázali na jeho nadčasovosť a silnú výpovednú hodnotu. Ich predpríprava pred samotnou úpravou textu spočívala v sledovaní webových stránok s dezinformáciami a hoaxami, ktoré hýbu spoločnosťou, z rozhovorov s redaktormi investigatívnej tlače, či z pozornejšieho sledovanie spoločenskej a politickej situácie na Slovensku a v Čechách. Ako režisér uvádza v bulletine, príbeh sa odohráva v nekonkrétnom čase a priestore, ale „náznakově však zobrazujeme dobu komunistického režimu v Československu, o které Tatarka psal.“. Príbeh dynamicky napreduje skrz historické udalosti od 50. rokov až po súčasnosť (udalosti z februára 2018 v oblasti masmédií na Slovensku, politická situácia z leta 2018 v Čechách a pod.) Gradácii príbehu napomáha premietanie autentických dobových videozáznamov a nahraté hlasové správy, ktoré akciu na javisku dopĺňajú, dej posúvajú vpred, dodávajú inscenácii na pravdivosti a autenticite. Práve autentické mediálne záznamy, dopodrobna preštudované fungovanie dezinformácií a ich pretavenie na javisko, vytvárajú z inscenácie pomyslenú „dokudrámu“. Prípravu na  skúšobný proces inscenácie Súhlas sprevádzali konzultácie s redaktormi investigatívnej tlače, rovnako aj rozhovory so staršími pedagógmi, ktorí zažili obdobie komunizmu. Niekoľko skúšok počas skúšobného procesu inscenačný tím a herci absolvovali v priestoroch pôsobenia investigatívnej tlače. 

Oživovanie textu

    Novela Dominika Tatarku Démon súhlasu bola publikovaná v časopise Kultúrny život v roku 1956, knižne až v roku 1963. Pojednáva o manipulácii vo všeobecnosti – od politiky cez malé podniky, od predstaviteľov moci až po bežných ľudí. Najdôležitejšou časťou a súčasťou spoločnosti, cez ktorú sa ovládali masy ľudí, tvorila kultúra. 

    V novele vystupuje dvojica výrazných postáv – Bartolomej Boleráz a Valizlosť Mataj. Obaja sú členmi a zamestnancami v oblasti kultúry, Mataj je nadriadeným Boleráza, ale ich vzťah funguje v rovine pracovnej aj osobnej. Väčšinu času trávili na zasadnutiach a služobných cestách, a práve jedna z takýchto ciest sa stala pre nich osudnou, konkrétne u Boleráza osudným precitnutím. Havária, ktorá sa im udiala, zapríčinila zdravotné úrazy a transplantáciu niektorých orgánov, predovšetkým častí mozgu. Od tej chvíle Boleráz začínal uvažovať nad zmysluplnosťou ich pracovnej náplne, polemizoval a kládol otázky, znehodnocoval ich prácu a prácu celého orgánu, pre ktorý pracovali. 

    V novele je veľa vnútorných monológov a myšlienkových pochodov. Je  trúfalé si myslieť, že postava Bartolomeja Boleráza bola zastúpená samotným autorom – i keď paralely nachádzame nielen v živote autora, ale aj v získaných informáciách o jeho súkromnom či pracovnom živote. Cez pohľad Boleráza boli vyrozprávané praktiky vyššej moci, ktorá všetko v spoločnosti ovládala – chod spoločnosti, vyjadrovanie sa, súhlas so všetkým, čo navrhla a schválila. Literárna predloha opisuje priam až do detailov situáciu v období komunizmu. Práve momentom havárie a uvedomovania si svojej vlastnej hodnoty a zmyslu práce, začína inscenácia. Hneď na začiatku sa načrtol problém, okolo ktorého všetko kulminovalo. 

Inscenačný tím literárnu predlohu výrazne upravil, zdynamizoval a siahodlhé vnútorné prehovory nahradil konkrétnou akciou. Dôležitosť a prítomnosť Bartolomeja Boleráza a jeho priateľa Valizlosťa Mataja ponechal, pridal k nim ďalšie postavy (doktora, šéfku ministerstva kultúry, postavu cisára v podobe bábky) a „chór“ – zamestnancov kultúrneho oddelenia, spolutrpiteľov, „bábky“ praktík spoločnosti. „Chór“ zamestnancov bol rovnocenným partnerom Bolerázovi a Matajovi. Myšlienkou „chóru“ tvorcovia zvýraznili manipuláciu davov, súdržnosť jednotlivcov v chóre, nemožnosť vyjadriť sa a vymaniť z uzavretého kruhu danej spoločnosti, bezvládnosť vyjadrenia svojho názoru. Znaky nemohúcnosti a obmedzenia boli viditeľné v hromadných scénach, keď Boleráz vystupoval expresívne, snažil sa k podobným pohnútkam vyburcovať ostatných, ale tí nereagovali. Aj chceli (mali nutkanie vysloviť pravdu, fyzicky boli nepokojní, stále v mikro pohybe), ale nesmeli. Neustále boli pod drobnohľadom najvyššej moci.

    Prínosom inscenácie oproti literárnej predlohe boli momenty vzťahu Boleráza s Doubravou, jeho priateľkou/partnerkou/milenkou. V novele aj v inscenácii bola hneď v úvode spomenutá rodina Bartolomeja Boleráza. V literárnej predlohe sa detailnejšie dozvedáme, ako ho rodina opustila a vyhlásila za zradcu.  Podobne aj fakt, že mal rád ženy a viacero známostí vo svojom živote. Vzťah s Doubravou bol vykreslený len matne, čitateľ zachytil, že sa stretávali častejšie a zrejme mali bližší vzťah, ale viac konkretizovaný nebol. Inscenátori naopak vyťažili z tejto informácie čo najviac. Ich vzťah spracovali reálnejšie, intenzívnejšie, živočíšnejšie, po fyzickej i psychickej stránke. Vzťah s Doubravou, ako podstatnú časť Boleráza, využili v momente citového vydierania, pri „poslednom súde“ pred cisárom. Pre väčší pocit zahanbenia a poukázania na slabiny mužského ega použili ukážku tajného videozáznamu z ich intímneho zblíženia. 

Príťažlivosť prirodzenosti

    Dvojica hlavných predstaviteľov Bartolomeja Boleráza a Valizlosťa Mataja mala v inscenácii dve alternácie. Boleráza stvárnili Michal Spielmann a Peter Martinček, Mataja Matúš Beniak a Peter Ondrejička. (Stála by za zmienku porovnanie jednotlivých hereckých dvojíc a predstaviteľov totožných postáv, žiaľ kvôli časovej tiesni som si nepozrela inscenáciu s druhou alternáciou).

Možno ale porovnať herecké výkony Michala Spielmanna a Matúša Beniaka, pričom obaja postavili svoje postavy na prirodzenosti, upustili od akejkoľvek štylizácie a typizácie oblekových manekýnov. Jedinou miernou štylizáciou boli viditeľné, miestami strojené a úslužné gestá, späté s prejavom permanentného „súhlasu“ a podriadenia sa vyššej moci. Zo zdanlivého stereotypu sa postupným plynutím a gradáciou deja Spielmannov Boleráz z úslužných gest a zaužívaných konvencií vymykal, bol čoraz viac otvorenejší, úprimnejší, v gestách uvoľnenejší a živelnejší. Do značnej miery konvenciám vzdoroval aj Mataj Matúša Beniaka, pričom stále myslel na podstatu bytia svojej postavy a snažil sa udržiavať isté dekórum. Absolútna prirodzenosť a splynutie nastala v závere – spoločným „bojom“ a skokom do prázdna, za spravodlivosť.

    Pozornosť pritiahla aj postava doktora v podaní Jakuba Jablonského, v pomyselnom blázinci, ktorý ako jediný bol pozitívnou alebo skôr neutrálnou postavou od začiatku do konca. Nastoľoval pokoj a harmóniu, až neprirodzenú po udalostiach, ktoré sa odohrali. Po jeho výstupe v nemocnici s „chorobomyseľnými“ prekvapivo nastáva moment scudzenia a Jablonský sa ako doktor prihováral k divákom. Karta sa obrátila a divák sa ocitol v pozícii bláznov. Milým a vľúdnym prejavom Jablonského sa divák dostával do celkom nepríjemnej situácie, začínal pochybovať a vzrastala v ňom neistota. Vtipným „okorenením“ doktorovho výstupu bolo rozdávanie mandarínok divákom, ktoré podobne rozdával aj svojim pacientom v blázinci. 

Moment scudzenia bol v inscenácii osviežujúcou vsuvkou, jednak kvôli zapojeniu divákov do samotného diania inscenácie, rovnako pôsobil ako zdanlivé uvoľnenie pred veľkým vyvrcholením. 

Dôležitosť materiálu, uhol pohľadu

    Okrem aktuálnosti témy inscenácia upútala aj výberom scénografických prvkov a efektne sa pohrávala nielen so svetelným dizajnom, ale i s materiálmi. Okrem reálnej kabíny (zrejme) vrtuľníka sa na scéne pracovalo výlučne s papierom a červenou farbou. Po scéne porozkladané balíky zviazaného papiera a novín vytvárali pomyselný priestor vydavateľstva/redakcie/úradu. Primárne slúžili ako noviny, ale vytvárali aj imagináciu stoličiek či podstavcov, a zároveň slúžili ako „kontajner“ pri zoskoku Boleráza z balkónu domu. Na zábradliach balkónov divadla Lab boli primontované veľké baly papiera, ktoré vytvárali záclony na byte Doubravy a vzápätí tabule, kde chór maľoval a písal štetcami s krvavo červenou farbou (kardio krivku, prúd náhodných slov).

Hodnotovo a významovo silne spätou súčasťou k materiálu bol svetelný dizajn a videoprojekcia. Výber farieb svetelného dizajnu podporoval odohrávajúce sa výstupy a ideu, najmä pri konfliktných a dramatických situáciách s podtónmi výrazne červenej atakujúcej farby. Kontrastne k červenému koloritu pôsobilo silné biele svetlo, napríklad pri vzbure „malých ľudí“ v závere inscenácie proti cisárovi – vodcovi.

Už spomínaná videoprojekcia, vytvárajúca historické míľniky medzi jednotlivými obdobiami (od 50. rokov až po súčasnosť), farebnosťou stmeľovala jednotlivé obrazy. Prechádzalo sa z výraznej červenej, cez čierno-bielu až po sivú. Vytvorila sa pomyselná koloritná kardio krivka. Presne ako na papieri. 

A na záver?

    Ukázalo sa, že text Dominika Tatarku je stále hrozivo živý a aktuálny v každom období. Či už z pohľadu spoločenského, politického či kultúrneho. Paralely nájdeme ku všetkému. Je chvályhodné, že sa na školskej pôde našli ľudia, ktorí sa nebáli priamo a apelatívnejšie vyjadriť k súčasnému stavu našej spoločnosti. 

Inscenácia pôsobí pre niektorých zdanlivo jednoducho, pre iných je mätúce použitie vybraných videozáznamov a hlasových správ, niektoré momenty vyvolávajú otázniky a niektoré ostávajú nepochopené. Možno to chápať ako Jančov režijný rukopis, či záľubu v experimentovaní a skúšaní. Dúfajme, že spolupráca režijno-dramaturgickej dvojice Janča – Hájek bude pretrvávať naďalej, keďže je viditeľné, že ich práca prináša ovocie.

Bibiána Švecová, 1. Mgr. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com