Rozhovor na Nože

recenzordialógBurkovňaDavid HarrowerNože v sliepkachKlára MadunickáAndrea Boboková
(foto: marram photography)

KM: Videla si tú novú inscenáciu v Burkovni?

AB: Jasne, nebola som síce na premiére, ale videla som reprízu.

KM: A čo ty na to?

AB: No, pokiaľ sa bavíme o celkovom dojme, ktorý predstavenie vo mne zanechalo, tak ten bol veľmi neutrálny. Nebolo to niečo, na čo by sa nedalo pozerať, ale pravdupovediac, čakala som viac. 

KM: Nuž, ja mám zmiešané dojmy. Tento text naposledy na pôde školy inscenoval Silvester Lavrík. Bola to vtedy vraj veľká sláva, podľa niektorých najlepšia Lavríkova vec. Tretiaci sa preto mohli cítiť aj dosť pod tlakom. Ale oceňujem, ako dramaturgička Daniela Brezániová sama preložila text a jazyk prispôsobila hercom. Vďaka tomu všetko vyznievalo prirodzene. Nebolo to zbytočne ukecané, ponechala priestor pre etudy a nonverbálnu komunikáciu. Vyhla sa tiež nadávkam a pejoratívnym slovám, ktoré v pôvodnom preklade sú, a ktoré by v tomto prípade pôsobili veľmi nadbytočne. 

AB: Áno, s tým súhlasím. No okrem tohto sa mne veľmi páčila scéna Miroslavy Brňákovej. Bola jednoduchá a zároveň výpovedná. Veľmi sa mi páčil kruh vymedzený obilím, ktorý mi, okrem iného, symbolizoval aj akési vyhranenie sa voči okolitému svetu a ľuďom. A ako postupne plynul dej, tieto pomyselné hranice sa stierali. To bola pre mňa veľmi silná metafora.

KM: Áno, to je pravda. Scéna celkovo pôsobila veľmi významotvorne. Bola konkrétna, ale zároveň symbolická. Atmosféra Burkovne tomu nesmierne pomohla. Visiace klasy, múka, práca so zvukmi, intímne osvetlenie, ktoré dotváralo celkové vyznenie... Toto všetko pôsobilo harmonicky a zároveň kontrastne voči deju, ktorý je búrlivý, emočne vypätý. Myslím, že režisérka Barbora Nitschová veľmi dobre vie, ako pracovať s metaforou. Vie, ako gradovať, kedy niečo zatajiť a kedy treba ísť “na prvú”. Už samotný text je symbolický a scénografia túto symbolickosť výborne dopĺňala. Avšak v určitom momente sa mi už zažiadalo čosi konkrétne. A mám dojem, že som to nedostala. Vyšla som z Burkovne s pocitom, že neviem, čo sa mi inscenátori snažia povedať. Nerozumela som, o čom táto inscenácia mala byť, alebo o čom bola pre tvorcov... Zdalo sa mi, že ponúkli veľmi veľa, ale zároveň nič. A preto ani nedokážem pomenovať, o čom táto inscenácia bola pre mňa. Nie je to paradox? Inscenácia, v ktorej hlavná postava má potrebu všetko pomenovať a pochopiť, mi ponúkla len množstvo všeobecných symbolov, ale žiadnu možnosť vysvetlenia.

AB: Presne ako hovoríš. Veľmi mi chýbalo niečo konkrétne, čo by som si z predstavenia odniesla. Celková atmosféra bola síce veľmi príjemná, ale žiadny podnet k ďalšiemu uvažovaniu som nedokázala nájsť. Počas sledovania sa mi vynárali viaceré otázky, ktoré, žiaľ, ostali nezodpovedané. Myslím, že tu bol potenciál využitia množstva magických znakov, ba dokonca fantasy prvkov, ktoré by pri ich správnom využití ponúkli divákovi niečo „hmatateľné.“ Pôvodné dielo Davida Harrowera obsahuje istú fantasy líniu a magično, ktoré čitateľovi dokresľujú a pomáhajú lepšie pochopiť celý dej. Inscenátori, v snahe vyhnúť sa tejto „snovej“ interpretácii, ktorú využil Lavrík, sa tak ukrátili o, z môjho pohľadu podstatnú, zložku celého diela. 

KM: A čo hovoríš na herecké výkony?

AB: Páčilo sa mi, ako herci pracovali práve v tých netextových pasážach – s výrazom tváre, gestikuláciou... Pri hovorenom slove som v niektorých častiach mala problém kvôli slabšej artikulácii zachytiť samotný text, čo uberalo na celkovom dojme. 

KM: Mňa najviac zaujal herecký výkon Filipa Šebestu. V úlohe mlynára pôsobil sebavedomo, mužne a zároveň nežne, aristokraticky. Chvíľu som mala pocit, že jeho výkon nijako negraduje, postava sa nevyvíja... Ale potom som zistila, že to vlastne v tomto prípade ani nebolo nutné. Šebesta vytvoril ucelený charakter, po javisku sa pohyboval solídne, prirodzene... Je pravda, že artikulácia by mohla byť lepšia, ale nebola to nijaká katastrofa. Skutočný problém bol vo Filipovom prípade pre mňa len v tom, že som si nebola istá, kým je mlynár pre neho. Čo je to za postavu? Mlynárov text je veľmi filozofický a pri tomto type textov treba mať jasne zadefinované podtexty, inak sa to zosype. A v mojich očiach sa to presne takto zrútilo - netuším, čo sa mi tými filozofickými frázami tvorcovia cez postavu mlynára snažili povedať. Neviem, či išlo o chybu hereckú alebo režijnú alebo som to ja jednoducho len nepostrehla… Ale vyšla som z Burkovne s pocitom, že mi tam čosi veľmi podstatné chýbalo. Že som dostala množstvo filozoficých téz na zlatom podnose, ale žiaden kľúč k ich odomknutiu.

AB: Mňa oslovil výkon Kristiána Kozmenka, ktorý sa svojimi ráznymi gestami, chôdzou, prácou s rekvizitami, ale aj komunikáciou s inými postavami snažil prejaviť rozorvaný vnútorný svet muža – oráča, ktorý tvrdosť a necitlivosť z práce na poli prenáša aj do vzťahu s manželkou. 

KM: Kristián je veľmi distingvovaný typ herca. Ale neviem si pomôcť, viac sa mi hodí do postavy kňaza v Honzlovej, než do úlohy krutého oráča alebo zlého vojaka v Kolíske. Jeho mužný zjav síce dovoľuje stvárniť aj postavy skôr negatívneho charakteru, jemný hlas a permanentný úsmev na tvári (aj vo vyhrotených situáciách) mu však uberajú na vierohodnosti. No je pravda, že Kozmenko má svoju postavu ujasnenú – z jeho prejavu je zreteľné, koho hrá. A to je v tejto inscenácii bohužiaľ skôr svetlou výnimkou.

AB: Jeho hereckou manželkou v repríze, ktorú som videla, bola Ráchel Šoltésová. Tej sa podarilo na jednej strane vykresliť jednoduchosť, detinskosť, chvíľami až naivitu svojej postavy, no na druhej strane mi v jej výkone chýbalo preniknutie do postavy, pochopenie a hlavne pretlmočenie jej vnútorného rozpoloženia divákovi. Mala som pocit, že hľadím viac na formu ako na obsah.

KM: Ja som Ráchel bohužiaľ nevidela. Ale Fanni Hostomská, s ktorou sa alternovala, do postavy prenikla veľmi pôsobivo. Jej spolupráca s ostatnými hercami bola priam ukážková. Jej reakcie na kolegov boli pohotové a primerané. Jediným nedostatkom bola zlá artikulácia. V prípade Nožov v sliepkach maďarský prízvuk nevadil, pretože poskytol istú možnosť interpretácie – že žena má nutkavú potrebu pomenovať veci kvôli svojej cudzokrajnej národnosti. Ale zlá artikulácia je v každom prípade veľkým prehreškom voči divákovi. Bohužiaľ, množstvo textu vďaka tomu ostalo kdesi „v éteri“. Avšak práve Hostomská je učebnicovým príkladom, ktorý potvrdzuje staré známe pravidlo, že herec je najsilnejší, keď mlčí. Herečka má talent vystihnúť moment prekvapenia. Dokáže jediným pohľadom vyjadriť myšlienku, pomocou mimiky naplniť okamih ticha niekoľkými významami a divák má odrazu pocit, že rozumie tomu, čo sa na javisku deje. Najsilnejším momentom inscenácie sa tak pre mňa stal dialóg medzi mlynárom a oráčovou ženou o pere a o tom, ako sa ona pokúša napísať svoje meno. Táto scéna, naplnená toľkým tichom, pohľadmi a symbolmi, bola pre mňa vrcholom inscenácie. Napriek tomu, že dodnes neviem, čo inscenátori chceli inscenáciou povedať, táto scéna sa mi hlboko vryla do pamäte a zasiahla ma práve tou túžbou po poznaní, po preniknutí hlbšie do seba samej.

AB: Pre mňa bol silným znakom postupne miznúci kruh obilia, vymedzený v úvode inscenácie. V užšom zmysle pre mňa symbolizoval pokus o uzurpovanie, o fyzické i psychické ovládanie jednotlivca (napr. zákaz mladej žene vstupovať do stajne) a v širšom zmysle mohol byť tiež znakom ohradenia sa dedinskej spoločnosti voči mlynárovi, ktorého odsunuli na okraj. Postupne však, ako mladá žena pomenováva veci okolo seba i v sebe, kruh mizne. Toto bola pre mňa téma celej inscenácie – že klietka, do ktorej sa druhých snažíme vohnať, je zároveň našou vlastnou klietkou, do ktorej sa vďaka túžbe ovládať, dobrovoľne zatvárame.

KM: Myslím, že inscenácia veľmi dobre funguje v detailoch, s ktorými sa tvorcovia skutočne pohrali. Osvetlenie, scénografia, kostýmy, herecké výkony, jednotlivé mizanscény... Dali si skutočne záležať na tom, ako inscenácia vyznie. Mám dojem, že režisérka s dramaturgičkou mali dobrý nápad, vybrali si veľmi silný text, ale niekde sa stala chyba s jeho pochopením, alebo lepšie povedané, pretlmočením. Dodržali každú textovú i podtextovú narážku, formálne využili každý prostriedok na 100%. Ale vytratil sa obsah. Ostal len jazyk, forma a dejová línia.

AB: Áno, súhlasím. Inscenácii chýbala výpoveď. Práve z tohto dôvodu to na mňa pôsobilo rozpačito a odchádzala som premýšľajúc, čo sa mi vlastne tvorcovia snažili povedať. Žiaľ, odpoveď sa mi nájsť nepodarilo.

Klára Madunická, Andrea Boboková 

David Harrower: Nože v sliepkach

Réžia: Barbora Nitschová

Dramaturgia: Daniela Brezániová, Rebeka Valábková

Preklad a úprava: Daniela Brezániová , Rebeka Valábková, Barbora Nitschová

Scéna: Miroslava Brňáková

Kostýmy: Lea Šaryová

Produkcia: Lucia Púryová

Účinkujú:

Mladá žena: Fanni Hostomská / Ráchel Šoltésová

William Žrebec: Kristián Kozmenko

Gilbert Horn: Filip Šebesta

Premiéra: 13. 5. 2019, Štúdio Burkovňa

iniciátor
September - 2020
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com