Rusko sa nemazná s nikým

externýdivadloonlineJuan MayorgaCartas de amor a StalinVeronika Chovancová
zdroj: teatro.es

Divadelná hra Cartas de amor a Stalin, vo voľnom preklade Zamilované listy Stalinovi, mala premiéru v madridskom divadle Teatro de María Guerrero ešte 8. septembra 1999.

Hru napísal španielsky dramatik Juan Mayorga, a je o to zaujímavejšie sledovať prácu autora, ktorý v minulosti nepatril do východného bloku. Samotný fakt, že hra vznikla v španielskom prostredí nám ponúka nový uhol pohľadu na éru sovietskeho komunizmu.

Hlavnou postavou drámy je Michail Bulgakov, ktorý sa narodil na Ukrajine, no od roku 1921 žil v Moskve. Dodnes patrí k najväčším satirikom a cynikom ruskej literatúry. Ústrednou témou je sloboda písania a opustenia Ruska. Práve to sú alternatívy, ktoré dramatik Michail Bulgakov navrhuje Stalinovi vo svojom liste z roku 1929, pretože už ďalej nechce podporovať ticho, ktorým ho umlčala cenzúra. Keď diktátor konečne zavolá a zrodí sa malá nádej na úspech, linka sa preruší. Bulgakov sa odvtedy neprestane snažiť o obnovu komunikácie so Stalinom a posiela mu tisícky listov. Michail sa tak stáva spisovateľom, ktorý sa venuje iba jednému čitateľovi a je mučený nedostatkom odpovedí. Jeho manželka, ktorá je jeho jedinou spojkou s realitou, sa ho snaží povzbudiť a získať doklady, ktoré im umožnia emigrovať, zatiaľ čo silný obraz Stalina napadne spisovateľovu myseľ, vrcholiacu až s jej zničením.

Režisérom inscenácie je Guillermo Heras. Aj napriek tomu, že ide o konverzačnú drámu, dokázal dobre pracovať s emocionalitou hercov. Rovnako aj ich pohyb po javisku bol kompatibilný s jednotlivými replikami. Napríklad ak bol predstaviteľ Bulgakova nahnevaný, nervózne sa premával hore dolu po javisku a nedbal na svoje okolie. Režisér ale nepracoval s javiskom naplno. Využívala sa iba pomerne malá časť z celkovej plochy a tak to bolo takmer počas celej inscenácie. Moment, kedy bolo využité celé javisko trval asi iba desať minút, a to na konci inscenácie. Nevyužité javisko tak pôsobilo dojmom zbytočnej stiesnenosti a nevyužitosti.

Scénu a kostýmy vytvoril Rafael Garrigós. Samotná scéna bola iba náznaková a nebola tvorená mnohými kulisami. Pozostávala z dvoch najviditeľnejších prvkov, a tými boli písací stôl a znak komunistickej strany. Práve kosák a kladivo umiestnené nad javiskom dodávali inscenácii ten správny tón. Vďaka nim sa totiž mohol divák orientovať v spoločenskej situácii.

Garrigósova práca s kostýmami nebola ničím nezvyčajným. Herci sa takmer neprezliekali, takže nebolo potreba viac ako päť kostýmov. Odevy korešpondovali s dobovými módnymi konvenciami, no neboli ničím výnimočné. Zaujal však kostým Stalina, ktorý bol autentický, a prekvapivé bolo, že celá Stalinova vizáž bola veľmi konkrétna a hodnoverná, zatiaľ čo scéna a iné kostýmy boli iluzívne.

Veľmi dobrá bola aj práca s rekvizitami, a aj tie boli vhodne zvolené. Či už išlo o prácu s papiermi, telefónom alebo inými drobnosťami, všetko akoby malo svoj význam nielen na javisku, ale aj v spisovateľovom živote.

V inscenácii hrá hudba od Čajkovského. Hudba rovnako ako komunistický symbol dotvárala atmosféru sovietskeho Ruska, no aj napriek svojej genialite bola využívaná iba ako prechod medzi obrazmi. Čajkovský tak inscenácii dal iba obal, pod ktorým však nič nebolo.

Rovnako aj svetlo, ktoré mal na starosti Juan Goméz Cornejo, nebolo ničím výnimočným. Počas celej dĺžky inscenácie sa svietilo takmer rovnako a svetlo sa podobne ako hudba menilo iba pri zmene obrazov.

Počas predstavenia nastal moment, kedy divákovi zazvonil telefón, čo samozrejme vyrušilo herca. Ten na chvíľu vyšiel zo svojej roly a diváka slušne požiadal o jeho vypnutie. Napriek tomu, že sa všetko vyriešilo v pokoji, veľmi to narušilo dojem z inscenácie. Stalo sa to totiž v pomerne dramatickej chvíli, a narušilo to tak hercovu dôveryhodnosť.

Je ale treba spomenúť, že herci veľmi dobre artikulovali, a nebyť kašľania či iných ruchov, bolo by jasne zreteľné každé ich slovo.

Herci boli na javisku len traja, no ich práca bola obdivuhodná. Gestami veľmi trefne vyjadrovali pocity svojich postáv a udávali jasný tón svojim charakterom. Jedinou ženou v inscenácii bola Bulgakovova manželka a práve ona stvárnila svoju postavu s veľkým zanietením.

Záznam predstavenia je síce viac ako dvadsať rokov starý, no aj napriek tomu môžeme podobné inscenácie vidieť dodnes. Ak by sme nevedeli dátum premiéry, myslím si, že mnohí z nás by inscenáciu zaradili do neskoršieho obdobia.

Ak divák vie aspoň trocha po španielsky, určite je to zaujímavá inscenácia, najmä svojou témou, nemôže v nej však čakať mnoho akcie. Ako som už spomenula, je to typická konverzačná dráma.

Veronika Chovancová 1. bc. KDŠ

 

iniciátor
December - 2020
  01 02
03
04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15
16
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com