Samson na hranici performancie

Martina Mašlárová

Projekt Mliečne zuby funguje ako platforma pre začínajúcich tvorcov, ktorí majú nápad, ale nemajú prostriedky či priestor, kde by ho mohli realizovať.  Absolventka Katedry réžie a dramaturgie Veronika Pavelková a študentka bábkoherectva Lýdia Petrušová sú združením dvoch žien, aj keď združenie si hovoria iba preto, lebo to znie dôstojne. Aj ich združenie malo nápad, svojský a vskutku originálny. Napadlo im pozbierať svoje statusy, ktoré sa im za rok nahromadili ako plodným prispievateľkám na facebookových stenách, a urobiť z nich divadelný prierez svojimi životmi. Tomuto pokusu dali meno Samson, nejde však o biblickú narážku, ale o rovnomennú skladbu Reginy Spector. Pieseň o láske naznačuje mnohé, pretože Samson je okrem iného predovšetkým o vzťahoch a o pocitoch.

Na základe viacerých „kategórií“ performativity, ktoré Erika Fischer-Lichte rozoberá vo svojej knihe Estetika performativity, môžeme tvrdiť, že tento autorský projekt sa ako divadelná forma pohybuje výrazne na hranici medzi inscenáciou a performanciou. Prvkom, ktorý Samsona zrejme najviac približuje ku tradičnému divadlu je východiskový text, scenár, ktorý poskytuje pôdorys akcii. V tradičnom naratívnom divadle do veľkej miery práve text zároveň dáva možnosť akciu fixovať, aby sa mohla podľa potreby opakovať vo viac-menej nemennej podobe. Vtedy vzniká dielo ako stabilný, opakovateľný artefakt, ako objekt, fungujúci nezávisle od svojho tvorcu, ktorý môže jeho prijímateľ – divák opakovane interpretovať.

Už tu sa však začína Samson vzpierať možnosti, že je iba inscenáciou. Text, ktorý obe mladé ženy spoločne vytvorili na základe svojich statusov na sociálnej sieti, ergo z akýchsi virtuálnych mikrozáznamov vlastného života a myšlienok, sa mení od predstavenia k predstaveniu podľa toho, čo za medziobdobie medzi reprízami aktérky zažili. Témy, ktoré svojou výpoveďou naznačili počas jednej reprízy, sa po druhýkrát v predstavení už vôbec nemusia objaviť. Môže sa dokonca stať napríklad to, že aktérky na začiatku predstavenia vyhlásia, že nemajú v daný deň vymyslený koniec. Akoby Samson čítal Pavisa, podľa ktorého sa v performancii dôraz „kladie väčšmi na prchavosť a neukončenosť produkcie, než na reprezentujúci a zavŕšený charakter umeleckého diela.“  (Pavis, P. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004, s. 302.)

Aj Fischer-Lichte hovorí o náhodnosti a nepredvídateľnosti ako o ústredných prvkoch performatívneho obratu v šesťdesiatych rokoch. U Petrušovej a Pavelkovej je tento aspekt evidentne prítomný, sú ochotné prispôsobiť sa momentálnej situácii a spontánne reagovať na podnety, ktoré vychádzajú z nich samých, ale aj z publika. Stalo sa napríklad, že sa medzi divákmi a diváčkami ocitla čerstvo vydatá mladá žena, na čo aktérky priamo reagovali hádzaním kytice. Taktiež avizujú publiku, ak vedia, že niekto bude meškať a nechávajú otvorené dvere aj po začiatku predstavenia, hoci to znamená, že prípadný oneskorenci budú musieť prejsť cez ich „hraciu plochu“. Zároveň na internetových stránkach nabádajú k tomu, aby sa meškajúci divák nebál vojsť, pretože ho budú čakať (ony aj ostatní diváci). Konvencia začiatku a konca predstavenia, uzavretosti umeleckého diela je narušená a spolu s ňou sa stráca aj snaha vytvoriť ilúziu skutočnosti – namiesto nej sa skutočnosť skutočne odohráva.

S tým súvisí aj ďalšia zmena paradigmy, ktorá je súčasťou spomínaného obratu a týka sa vzťahu medzi umelcom a recipientom. Dôležitým aspektom performativity je požiadavka spoluúčasti „aktívneho“ diváka, ktorý má byť zbavený svojej tradičnej roly a priblížiť sa dianiu na javisku. Aj Petrušová s Pavelkovou sa pokúšajú zapojiť diváka do akcie. Už na začiatku predstavenia ho upozornia, že keď bude počuť isté heslo („už som v tom namočená“), môže do malého bazénika na javisku naplneného vodou vypustiť papierovú lodičku. Tú si divák môže vytvoriť z bulletinu, na ktorom nájde aj návod, ako na to. Performerky aj mimo predstavenia podnecujú divákov k tomu, aby sa nebáli reagovať bezprostredne, dokonca ich vyzývajú, aby sa k nim pridali, ak pocítia potrebu sa prezentovať. Aj neštandardný priestor, v ktorom sa predstavenie odohráva, k tomu nabáda. Nie je striktne rozdelený na javisko a hľadisko, dokonca v istom momente sa diváci nevyhnutne ocitajú na javisku, pretože cezeň musia prejsť k sedadlám. Zámena rolí je tu teda možná, hoci počas samotného predstavenia k nej spravidla nedochádza.

Dochádza však k vzájomnej fyzickej spoluprítomnosti aktérok a divákov, k tomu, čo Fischer-Lichte nazýva „živosť“. O tomto aspekte performancie píše ako zbrani proti silnejúcej medializácii západnej kultúry, proti ktorej v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch brojili svojimi projektmi napríklad Schechner so svojou Performance group či Marina Abramović. Hoci v prípade Pavelkovej a Petrušovej ich konanie v tomto smere možno nie je celkom vedomé, v ich predstavení sa dajú sa vnímať výrazné paralely s týmto postojom. Aktérky v Samsonovi akcentujú skutočnosť, že v dnešnej dobe sa naše jestvovanie presúva do virtuálneho sveta, odkiaľ sa vytráca bezprostrednosť medziľudskej interakcie a je nahrádzaná fiktívnymi vzťahmi a konaním. Stavajú tu do opozície svoje výroky zaznamenané v chladnom priestore sociálnej siete s momentálnym prežívaním, živým rozprávaním svojich zážitkov. Otvorene sa divákom zverujú so svojimi trápeniami s mužmi, hovoria o rozchodoch, o existenčných problémoch s bývaním a prácou, o cestovaní, o hľadaní samých seba. Dávajú najavo svoje pocity a sú autentické vo svojom prejave, nepredstierajú slzy ani smiech. Sú živo a živelne prítomné.

Môžeme preto hovoriť aj o prézentnosti, ktorá sa stavia do opozície voči reprezentácii, proti „divadelnej konvencii zobrazovať ako prítomné fikčné svety plné fiktívnych postáv, ktorých predloha je pevne ukotvená v texte.“ Ako píše Fischer-Lichte, „také divadlo bolo zhmotnením reprezentácie a jeho sprítomnenie spočívalo v napodobnení, v onom ´akoby´.“ (Fischer-Lichte, E. Estetika performativity. Mníšek pod Brdy: Na konári, 2011, s. 140.) Petrušová ani Pavelková nie sú v Samsonovi herečkami, nestelesňujú javiskové postavy, nefunguje u nich „akoby“, predstavujú na javisku samy seba. Podľa Pavisovej definície je performer „ten, kto hovorí a koná vo svojom vlastnom mene (ako umelec a osoba) a z tejto pozície sa obracia na divákov […] inscenuje svoje vlastné ja.“ (Pavis, P. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004, s. 303.) Všetko to o Petrušovej a Pavelkovej platí. Reprodukujú svoje vlastné myšlienky, ktoré sú síce v istej podobe zaznamenané vo virtuálnom priestore internetového média, ale menia sa v prítomnom čase v závislosti od momentálnych dispozícií aktérok. Ten-ktorý text získava od reprízy k repríze inú dôležitosť, je podaný s inou emóciou a vyvoláva odlišné dojmy u publika.  Petrušová s Pavelkovou idú s kožou na trh, prenesene aj doslova, pretože nielen otvorene odhaľujú svoje vnútro, ale zároveň sprítomňujú aj svoje fyzické ja. Na javisku sa prezliekajú bez toho, že by sa pokúšali to zakryť alebo z toho urobiť vedľajšiu činnosť, ktorá nesúvisí s hlavným dianím. Ich akcia – beh v priestore, korčuľovanie na kolieskových korčuliach, spontánne reakcie na hudbu, to všetko akcentuje ich telesnú prézentnosť, ktorá je v zhode s mentálnou prítomnosťou. Sú tam obe samy za seba, v reálnom čase, bez možnosti poľaviť v koncentrácii  sprostredkujú pozorovateľom pocit, že sa všetko deje tu a teraz. Prchavosť a premenlivosť, ktoré sú toho dôsledkom, sú zvláštnymi kvalitami, s ktorými sa v našich divadlách často nestretávame. Omnoho intenzívnejšie než pri iných inscenáciách je tu cítiť jedinečnosť každého predstavenia, vzniká tu vlastne akýsi paradox medzi reprízovateľnosťou a neopakovateľnosťou.

Ak by sme mali Samsona posudzovať podľa delenia Andrey Nouryehovej, spomedzi piatich ňou vymedzených foriem performancie by mal najbližšie k autobiografickej prezentácii, v ktorej „umelec rozpráva reálne udalosti zo svojho života“. (Pavis, P. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004, s. 303.) Táto charakteristika je pre Samsona, zdá sa, mimoriadne výstižná. Napriek tomu však Samson nie je egoistický, nie je iba prázdnym pokusom o sebaprezentáciu. Sprostredkúva myšlienky konkrétnych ľudí, dvoch žien, ktoré v skutočnosti nie sú združením, aby sa divák mohol cez ich úprimnosť ľahšie stotožniť sám s vlastným jestvovaním. Samson nie je iba o nich, je aj o nás, o našich láskach, o sínusoide výšin a pádov, o živote, ktorý v jeho zvláštnej zamotanosti treba žiť naplno. A okrem iného je aj o tom, že porozprávať niekomu o svojich radostiach a strastiach má blahodarné účinky a o tom, že mať to komu porozprávať je na nezaplatenie.

Martina Mašlárová (Teória a kritika divadelného umenia, 1.roč. Mgr)

Veronika Pavelková, Lýdia Petrušová: Samson

Koncept a réžia: Veronika Pavelková a Lýdia Petrušová
Svetelná spolupráca: Martin Hodoň
Hrajú: Veronika Pavelková a Lýdia Petrušová

Dátum premiéry: 24. januára 2013 v Štúdiu 12

iniciátor
August - 2019
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com