Herecké „predvádzačky“ majú v prvom rade splniť jednoduchú funkciu: ukázať, čo sa študenti herectva za istý čas, napríklad za semester, naučili (alebo aj nenaučili). Nik od nich pravdepodobne nič viac neočakáva. A nie je vylúčené, že môžu skončiť menším fiaskom, ktoré je však v prvých ročníkoch štúdia viac-menej odpustiteľné. Podobný priebeh mali „predvádzačky“ druhého ročníka Katedry hereckej tvorby s názvom Molière vs. Shakespeare (20. december 2011, Divadlo Lab, réžia: P. Mankovecký). V podstate sa skladali len z fragmentov, akýchsi útržkov z hier od Molièra a Shakespeara. Hercom dal výber dialógov priestor vykresliť len malé množstvo emócií, motivácií a zlomky dramatických konfliktov, ak vôbec nejaké. Predstavenie bolo nekoncepčné, chaotické a budilo nervózny dojem „rýchlo naskúšaného“, k čomu prispelo aj rozpačité herectvo. Druháci si odniesli nie príliš pozitívny status a boli označovaní za nádejný ročník, ktorý má však pred sebou ešte dlhú a náročnú cestu. V nasledujúcich predvádzačkách s názvom Skúška orchestra (7. február 2012, Divadlo Lab, réžia: kolektív) však svoj talent naplno predviedli a prekvapili ako veľmi perspektívny ročník.

Federico Fellini sa preslávil svojskou poetikou a neobyčajným nazeraním na svet, ktoré pretváral do svojich filmov. Začínal ako scenárista a neskôr, od roku 1950, pôsobil aj ako veľmi úspešný režisér. Napriek tomu, že televízny film Skúška orchestra (z roku 1978) nepatrí medzi jeho najznámejšie či najúspešnejšie, vyznačuje sa svojskou náladou a netypickým spracovaním. Prostredníctvom oka kamery sa dostávame do privátnej sféry hudobného telesa počas skúšky. Študentom druhého ročníka Katedry hereckej tvorby a ich pedagógom Petrovi Mankoveckému a Petrovi Šimunovi sa podarilo rovnako pozoruhodnú atmosféru vytvoriť aj na javisku divadla Lab. Druhácka Skúška orchestra bola možno kompozične mierne neucelená, ale jej spájajúcím prvkom sa stalo práve herectvo.

Text hereckých „predvádzačiek“ bol napísaný a koncipovaný veľmi cielene, pričom Felliniho scenár nekopíroval, ale adekvátne z neho čerpal. Lenka Garajová (študentka Katedry réžie a dramaturgie) napísala dialógy priamo „na mieru“ pre druhý ročník Katedry hereckej tvorby, čím poskytla každému z hercov (možno na pár výnimiek) viac-menej dostatočný priestor. Text obsahoval aj mnoho interných odkazov, vtipov a narážok, avšak v dostatočnom rozsahu. Neprevyšovali mieru únosnosti a slušnosti a vyvolávali u divákov smiech a pocit spolupatričnosti. Vďaka viditeľnej druhotnej práci na texte počas inscenačného procesu sa podarilo minimalizovať drobné nedostatky či slabé miesta scenára, rovnako ako účelovo prispôsobiť postavy a repliky daným hercom. Asi najvýpovednejším príkladom je vtipná a charakterotvorná úprava postavy „Gregyho“ (Tomáš Grega), ktorý počas celého predstavenia rozprával dialektom, čím zdôrazňoval svoj pôvod. Možno daný vtip po chvíli prechádzal do predvídateľného a opakovaného až pôsobil samoúčelne, ale to závisí aj od miery vkusu diváka. Rovnako vhodným príkladom je maďarský jazyk zakomponovaný do replík Karola Tótha, ktorý patril medzi slovné vtipy predstavenia.

Výrazným a koherentným prvkom Skúšky orchestra boli samotné postavy. V predstavení  mal každý z hercov svoj vlastný charakter, svoju vlastnú motiváciu. Jedinečnosť typov bola podporená nielen textom, ale aj rozmanitosťou využitých hudobných nástrojov, ktoré neboli len rekvizitou, ale stali sa súčasťou hereckých postáv. Postupne herci vyjadrovali svoj vzťah a vášeň ku svojim inštrumentom a povahy nástrojov sa odzrkadľovali aj na ich charaktere. Napríklad Kristína Svarinská bola štylizovaná do elegantnej a zvodnej polohy (nielen prostredníctvom kostýmu, ale i vo výraze a dikcii), čím harmonizovala s povahou klavíra. Pod dohľadom Petra Mankoveckého a Petra Šimuna vznikli dynamické mizanscény, základom ktorých bolo aj kolektívne cítenie hercov. Aj preto sa samotná réžia „predvádzačiek“ dá nazvať aj kolektívnou. Herci pôsobili ako jeden celok, reagovali na seba a väčšine sa darilo nevypadávať z kontextu, aj keď neboli práve v centre akcie. Typológia postáv bola teda posilnená herectvom, čo sa odzrkadlilo aj na efektnom nástupe. Každý prichádzal na scénu s istým výrazom a gestom, a aj vďaka textu ihneď dostal priestor vykresliť charakter postavy. Herci sa snažili byť počas celého predstavenia dôslední vo svojom prejave, pracovali s hlasom a intonáciou a rovnako sa pokúšali pracovať aj s gestami a mimikou.

Druhý ročník je špecifický svojou hereckou vyrovnanosťou, ktorá len podporuje kolektívne cítenie. Herecky osobitným bol v predstavení Tomáš Turek, ktorému sa podarilo paradoxné spojenie grotesknosti a civilnosti. Hral s nadhľadom, celkom nenútene a nepreexponovane, s jednoduchou dikciou a takmer nevýraznou mimikou. A napriek tomu alebo práve preto, pôsobil jeho prejav komicky až groteskne. Na rovnakej hranici oscilovala aj Michaela Halcinová, ktorá mala stvárniť postavu šialenej flautistky. Svojským prvkom jej herectva boli nepredvídateľné výbuchy nákazlivého smiechu. Napriek tomu, že samotný titul aj text jemne zvádzali do paródie, hercom sa podarilo neskĺznuť do prehrávania či afektu.

Tvorcovia síce uvádzali na plagátoch, že kostýmy a scéna sú také ako vždy- takmer žiadne, výtvarná zložka však tvorila v predstavení koherentný prvok. Kostýmy a masky podporovali charaktery postáv a prostredníctvom jednoduchej scénografie využili herci všetky možnosti divadla Lab. V „predvádzačkách“ mala veľkú úlohu aj hudba, a to nielen v zmysle ideovom či vizuálnom (v podobe hudobných nástrojov). Každý z hercov (lepšie či horšie) ovládal hru na svoj nástroj, takže hudba bola v konečnom dôsledku súčasťou celého predstavenia. Rovnako ako rytmus, ktorý bol kontinuitný vďaka už spomínanému dobre koncipovanému textu, dialogickým výmenám i dynamickému herectvu.

Skúška orchestra bola o skupine mladých talentovaných ľudí, ktorí spoznávajú trpkosť dnešného sveta, kde im nik nedá nič zadarmo. Bola o tom, ako sa rozhodnú zvrhnúť svojho alegorického vodcu – postavu Dirigenta (Peter Mankovecký), aby mohli hrať podľa seba. Či o výmene generácií a popretí starých autorít v podobe postavy profesora Šimúna (Peter Šimun). No napokon po vzbure a anarchii prišlo „zmierenie“ a akási katarzia v podobe štylizovaného a dirigovaného smiechu. Druhácke „predvádzačky“ však tento krát znamenali najmä energiu a radosť. Hercom a ich pedagógom sa podarilo vytvoriť divácky príťažlivý divadelný i hudobný zážitok. Preniesli na javisko Labu dušu divadla, hudby i celého svojho kolektívu. Podarilo sa im zinscenovať chuť z hrania a radosť z divadla.

Katarína Cvečková (Teória a kritika divadelného umenia, 2.roč. Bc)

utor textu: Lenka Garajová réžia: kolektív pedagogické vedenie: Peter Mankovecký, Peter Šimun

účinkujú:
Katarína Andrejcová, Noël Czuczor, Šimon Ferstl, Tomáš Grega, Michaela Halcinová, Agnes Jókai, Jana Kovalčíková, Jaroslav Kyseľ, Tomáš Pokorný, Paula Staroňová, Kristína Svarinská, Karol Tóth, Tomáš Turek, Dominika Zeleníková, Peter Mankovecký a Peter Šimun

premiéra:
7. február 2012, Divadlo Lab