Nádej hynúcej premeny

Per Olov EnquistZo života dážďoviekLabLucia Špircová

 Per Olov Enquist, významný švédsky dramatik a prozaik, prináša v diele Zo života dážďoviek obraz zrady a obetí dánskeho prostredia. Predostiera príbeh o troch umelcoch kladúcich si otázky ľudskej existencie, ktoré ich nútia poodhaliť nemilé príhody zo života. Postavy v príbehu sprevádza silná túžba dopátrať sa k pravde z minulosti, spoznať skutočný zmysel a správny životný smer. Význam názvu tohto diela si môžeme vyložiť  rôzne, ale pritom celkom ľahko a logicky. Spôsob, akým žijú dážďovky v prírode, autor prirovnáva k postavám v diele. Ich ľudské počínanie môžeme vnímať ako istý spôsob regenerácie, počas ktorej sa postavy vyrovnávajú s minulosťou.

             Enquistovu hru Zo života dážďoviek režíroval študent VŠMU- Patrik Samohýl, ktorý nám sprostredkoval príbeh o troch umelcoch z divadelného prostredia, manželoch Johane Luise a Johanovi Ludvigovi Heibergovcoch a autorovi detských rozprávok Hansovi Christianovi Andersenovi. Postavy v rozhovoroch zdieľajú životné strasti, šokujúce pravdy z minulosti a zároveň hľadajú spoločné  riešenie v otázkach zmyslu života.

Vnímame výrazný vekový rozdiel medzi manželmi a podobnosť krstných mien, čo sa divákovi môže zdať ako zvláštnosť. Príchodom mladého spisovateľa Andersena dochádza k zmene a dej ožíva. Spočiatku môže mať divák pocit, že Hans veľmi nie je u Heibergovcov vítaný, aj vďaka jeho nevyprchávajúcej húževnato-tvorivej energii, ktorá môže pôsobiť otravne.Avšak po istej chvíli a dlhšom rozhovore medzi  Hansom a Johanou vzniká akési vzájomné pochopenie cez duševné prázdno a bolesť z minulosti, ktoré postavy spája. Zároveň sledujeme živelnú stránku Johany, jej nečakanú uvoľnenosť v Hansovej prítomnosti, ktorej dopomáha nemalá dávka alkoholu. Vďaka tomu spoznávame jej skutočnú tvár a spôsob správania sa, zároveň pozorujeme, ako sa z vážnej dámy stáva drsná, no zároveň zraniteľná žena, ktorá sa čoraz viac zdôveruje prísediacemu Andersenovi. Postavy Johany a Hansa sú živým kontrastom pováh.

Nežného Andersena žijúceho v naivnej predstave o živote stvárňuje Filip Šebesta. Jeho postava v príbehu vysvetľuje vývoj bahenných rastliniek v močiari, ktorý prirovnáva k svojmu vlastnému príbehu skrz osobný pohľad a skúsenosť. Herecký výkon Filipa Šebestu a jeho celkový prejav hodnotím ako výborne emočne zvládnutý a presvedčivý, rovnako ako aj mimiku či pohyb tela. Podobne uchopil postavu aj Kristóf Melecsky ako predstaviteľ Johana Ludviga, ktorý mal spomedzi postáv najmenší priestor na scéne. Jeho herecké konanie pôsobilo rozvážne a celkový prejav bol jasný a priamy. Čo sa týka ženskej postavy Johany (Jany) Luisy Heibergovej v hereckom podaní Fani Hostomskej, z môjho pohľadu som cítila istú formu rozpačitosti a nedokázala sa s celkovým prejavom stotožniť. Rušivým elementom bola artikulácia a výrazný maďarský prízvuk. Oceňujem však uveriteľné stvárnenie postavy v podnapitom stave, počas ktorého pôsobila herečka celkom prirodzene. Fani Hostomská mala v inscenácií najväčší priestor, svoju neľahkú postavu obstojne a statočne zvládla.

V rámci scénografie oceňujem útulnosť priestoru v podobe malej komornej izby prispôsobenej dobovej estetike devätnásteho storočia. Štvorcová podstava, na ktorej sa bezozmeny odohrával celý dej, obmedzila hraciu plochu. Hlavnými rekvizitami boli okrúhly stôl so stoličkami, na stole položená vysoká svieca, ktorá v istých momentoch svetelného prítmia pôsobila veľmi intímne a príjemne. Ďalej si v tomto komornom priestore nemožno nevšimnúť  dominantný portrét Johany, vedľa ktorého boli umiestnené dva prázdne rámy z oboch strán, ktoré si môžeme vysvetliť ako istý symbol nenaplneného manželstva. Výrazné miesto si pod portrétom našiel klavír, ktorý napokon v inscenácii celkom nenaplnil svoje potenciálne využitie. A v neposlednom rade ako súčasť scény pôsobila po celý čas prítomná osoba sediaca na hojdacej stoličke. Divák sa až v poslednej fáze príbehu dozvedá niečo málo o postave, ale v konečnom dôsledku ostáva naďalej neznáma a  otočená chrbtom divákovi. 

           V závere príbehu Jana prečíta úryvky z jej vlastných zápiskov, v ktorých divák symbolicky zaznamená súvislosť s dážďovkami. Pokiaľ človek nechce zažívať emočné alebo citové odumieranie, je potrebné dodávať živiny tomu, čo v nás pomaly hynie, pokým ešte ostáva nádej k premene.

 

Lucia Špircová, 1. bc. KDŠ

iniciátor
August - 2020
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com