Sme blázni, keď sme sa ešte nezbláznili?

Leonid AndrejevMyseľLabJakub Molnár
Myseľ

Kultúrny fajnšmeker sa na tento mesiac mohol skutočne tešiť. Repertoár Divadla Lab prešiel šokovou terapiou a dostal sa doň symbolistický text Myseľ od Leonida Andrejeva. Pokus odvážny, ale i veľmi riskantný. Nie nadarmo si pri tomto spisovateľovi vybavím snáď len film M. Hollého Balada o siedmich obesených. Autor je totiž známy svojimi ťažkými psychologicko-filozofickými úvahami s komplikovanou lingvistikou a štylistickou štruktúrou. Režisér Pavol Viecha a dramaturgička Alexandra Rychtarčíková toto pre mnohých ťažko stráviteľné univerzum opustili a text duchovného bratranca Maeterlincka či Strindberga umne dramatizovali ako odľahčenú revolucionársko-provokatívnu jednohubku na vážno-grotesknom podstavci.

Novelka Myseľ je možno na prvý pohľad čo do fabuly jednoduchá, no zahŕňa v sebe nespočetné množstvo existenciálnych tém. Hlavný hrdina Keržencev je vážne zamilovaný do krásnej Táne, no láska nie je opätovaná. Namiesto toho sa zasnúbi so Savelovom. Milenecký trojuholník, ktorý nemôže ostať bez tragického záveru. Andrejev sa však viac sústredí na psychoanalýzu ľudskej mysle a na stav hraničiaci s racionálnym oddeľovaním reality od sna. Nastoľuje otázky, čo všetko môže byť bláznovi (i tomu, čo bláznovstvo iba predstiera) dovolené. Zároveň polemizuje o možnostiach a funkciách dobového umenia.

Tu sa dostávame k interpretačným nejasnostiam inscenácie. Andrejev vkladá Keržencevovi do úst manifestačné tézy symbolistického hnutia, ktoré sa vymedzovalo voči dominantnej poetike konca 19. storočia, naturalizmu. Keržencev vykladá celý svoj príbeh pomocou divadelného slovníka a svoj údel predstierajúceho blázna prirovnáva k hercovi (vtip v inscenácii o hesle tohtoročnej Istropolitany veľmi kvitujem). Predostiera nám svoj skeptický pohľad na naturalistické ideály a ilúzie umeleckej pretvárky, voči ktorým sa jasne vymedzuje a hľadá nové možnosti meta-zobrazovania. Vynára sa otázka, či sa tvorcovia inscenácie hlásia k myšlienkam neustálej novosti moderny, kde už zajtrajšok je prežitkom a my musíme nepretržite vymýšľať nové senzácie, alebo daný prúd myslenia zámerne retardujú. Nie je totiž jasné, či ide o dramaturgicky nezvládnutú úpravu pôvodného textu alebo sa snažia vymaniť zo súčasného spoločenského diskurzu fukuyamovského konca dejín.

V inscenácii dominovala predovšetkým herecká práca, ktorá bola v nemalom meradle pôsobivá. Z pôvodnej mileneckej trojice vytvorili tvorcovia hlavného rozprávača (Matej Babej) a päticu postavičiek, ktorá buď stelesňovala schizofrenickú osobnosť Kerženceva alebo zobrazovala snúbenecký pár. Herci boli neustále koncentrovaní, súdržní a vo svojom výraze presní. Avšak predovšetkým ženská časť hereckého zástoja (Karin Adzimová, Viktória Valúchová) mala neustálu potrebu „hrať“ i v situáciách, kedy stačilo na javisku jednoducho „byť“. Napriek tomu, že režijno-dramaturgický koncept ponúkal dostatočný priestor na rôznorodé vykreslenie Keržencevovho šialenstva, herci zväčša kĺzali po jednostrunnej výrazovej šablóne. Fungovalo by to, keby každý z nich využíval odlišné výrazové prostriedky pre úzku časť Keržencevovej plnokrvnej osobnosti a tým by vlastne prerozdelili povahové črty jednej osoby na viacero, no poväčšine sa stretávali v obdobnom geste a štylizovanom pohybe. Babejov záverečný monológ vo svojej interpretačnej umiernenosti však funkčne kontrastoval voči zámernej expresivite kolegov. Oni zobrazovali duševné stavy a vnútorné bludy, on reálneho človeka z mäsa a kostí. Jeho záverečný apel preto pôsobí o to sugestívnejšie, naliehavejšie i provokatívnejšie (čo je pre mňa asi najväčšie plus). Režisér mu ale nepomohol s odrazovým skokom, ktorý by hlbšie a herecky atraktívnejšie modeloval záverečný odkaz inscenácie.  

Scénografické riešenie prinieslo do celkového tvaru striedmosť a zrozumiteľnosť, no nádejam sa, že práve ona hodila polená pod nohy hereckým kreáciám. Naľavo dominovala nemocničná posteľ, na ktorej od začiatku ležal Matej Babej ako Keržencev. Zvyšok priestoru okupovalo niekoľko rekvizít (stôl, stoličky, klavír), z ktorých však žiadna nespĺňala metaforickú významotvornosť. Farby i materiál jednotlivých rekvizít pritom odkazovali na vnútorný svet hlavného hrdinu, ktorý je zaprášený, pomätený, priam mŕtvy. No napriek tomu, že šlo o priam snové situácie (ktoré by si istú dávku absurdnosti snáď žiadali), motívy bláznovstva a iracionality boli sústredené na herecké výkony, ktoré neboli vždy dokonalo zvládnuté.

Pozitívum inscenácie Myseľ vidím v jej provokatívnom ráze. Zdĺhavé pojedanie ruskej zmrzliny, zámerné ignorovanie niekoľkých divadelných konvencií, výkričník adresovaný divákom i kritika na súčasný stav časti slovenských kultúrnych inštitúcií s nejasnými umeleckými ambíciami... Hoci tu inscenátori stavali hlavne na fórikoch, ktorých výpovedná hodnota často nepresiahla hranicu školy, čo môže byť dvojsečnou, ale i o to ostrejšou zbraňou. Ich umelecká reflexia neušetrila ani terajší zmätočný stav slovenskej spoločnosti a hlavne vo finále zasahujú s dávkou občianskeho rozhorčenia citlivé politické partie.

Inscenácia Myseľ svojou výpoveďou naplnila znaky apelatívneho divadelného tvaru a to za pomoci minima výrazových prostriedkov. Režisér spoločne s inscenačným tímom preukázali vysokú mieru talentu a schopností zaujať diváka bez toho, aby sa mu podliezali. Niektoré problémy však sčasti degradujú toto úsilie.

Jakub Molnár, 3. bc KDŠ

Leonid Andrejev: Myseľ

Réžia: Pavol Viecha

Dramaturgia: Alexandra Rychtarčíková

Scéna: Karina Molnárová

Kostýmy: Kristína Veselá

Svetelný dizajn: Karina Molnárová, Kristína Veselá, Pavol Viecha

Zvuk: Daniel Horňák

Produkcia: Zuzana Bilská, Simona Benčuriková

Účinkujú:

Karin Adzimová, Viktória Valúchová, Matej Babej, Michal Kinik, Marek Lupták, Lukáš Jurko, Alexander Vais (alternácia)

Premiéra 7. 6. 2018

Divadlo Lab, Svoradova 4

iniciátor
December - 2020
  01 02
03
04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15
16
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com