Stále rovnaký Incident

Nicholas E. Baehr;Larry Peerce: IncidentMilo Juráni

Incident (1967), hollywoodsky film scenáristu Nicholasa Baehra v réžii Larryho Peercea svetom neotriasol. Neodniesol si žiadnu významnejšiu americkú ani európsku filmovú cenu a nezaradil sa ani do širšieho fondu svetovej filmovej klasiky. Psychologická sonda do myslenia násilníkov a ľahostajnosti ich obetí sa nepreslávila. 

 Možno to spôsobil fakt, že jeho príbeh je založený na trochu neuveriteľnej modelovej situácii. Dvojica vagabundov, ktorí hrubosť a násilie povýšili na životný štýl, prichádzajú do vagónu metra, aby tu predviedli to, čo vedia najlepšie – neobmedzený teror. Cestujúci, zástupcovia viacerých rás a sociálnych vrstiev, predstavujúci takmer akési ľudské univerzum (nachádzajú sa tu otcovia rodín, žobrák, profesor, zaľúbenci či bežný manželia), sa však akosi záhadne nedokážu vzbúriť. Zväčša len sedia a v úplnej tichosti sledujú násilie páchané na ostatných. Samozrejme, len do chvíle, kým nepríde rad práve na nich. Ak sa už aj objaví snaha o prerušenie reťaze násilia, vždy končí fatálnym neúspechom a „zbytočným“ strhnutím pozornosti na seba. Dvojica násilníkov neprestáva a metro nie a nie zastaviť. Hladina zúfalstva vo vlaku stúpa a vyzerá to tak, že táto jazda hádam nikdy neskončí.

 Z čoho pramení túžba po násilí film nevysvetľuje a odpoveď nehľadá ani inscenácia v  Lab-e. Našu pozornosť smeruje skôr na nepochopiteľne sebecké správanie samotných obetí. Nie je to len strach, čo ich motivuje nekonať, ale aj ľahostajnosť k osudu človeka, ktorý sedí bezprostredne vedľa nich, ktorého sa dotýkajú ramenom. Ľahšie ako zasiahnuť je zmeniť miesto, újsť od násilníkov na druhú stranu vagóna a mlčky pozorovať ďaľšiu nepríjemnú situáciu. Paradoxom je, že už o chvíľu sú obeťou oni sami a len zúfalo volajú po záchrane. Je to istým spôsobom obraz dneška. Spomeňme len nedávnu kauzu z jedného českého obchodného domu, kde za bieleho dňa násilník brutálne zmlátil muža (https://www.youtube.com/watch?v=lBJX3ELBVFk). Útok sprevádzala nulová reakcia okolia. Všetci sa údajne veľmi báli, prípadne si incident ani nevšimli. Našu spoločnosť charakterizuje nedostatok spolupatričnosti, ignorácia okolia a prehnaný strach o samého seba, ktorý bráni zakročiť. Práve preto, keď na záver inscenácie obete teroru prekračujú opitého bezdomovca, už ani nie je jasné, kto sú tí horší. Či dvojica grázlov, alebo nečinní pasžiéri.

 Ak aj nepoznáte pôvodný čiernobiely film s hviezdnym obsadením (Tony Musante a Martin Sheen tu naozaj excelujú), je pravdepodobné, že ste už videli aspoň jeden z divadelných Incidentov. Jeho inscenačnú tradíciu má u nás na svedomí prakticky jeden režisér. Martin Huba už totiž tento titul inscenuje štvrtýkrát (na facebooku vraj svojho času dokonca existovala skupina Hral som v Incidente v réžii Martina Hubu). V spoločnosti sa od slovenskej premiéry z roku 1993 v Astorke očividne veľa nezmenilo. Hlavná myšlienka je zjavne stále aktuálna, čo je však horšie, že za tie roky sa nezmenil ani vklad režiséra Martina Hubu. Už jeho prvý Incident z roku 1993 je „len“ schopne prepracovanou adaptáciou filmu na javisko. Text, výpoveď, spracovanie i práca s hercom v podstate korešpondujú s predlohou. Drobnú zmenu predstavuje iba zástupca menšiny. Klasického Afroameričana z filmového Incidentu nahrádza Róm. Jeho správanie sa však miestnym podmienkam nijako  neprispôsobuje a v Hubovom spracovaní prezentuje rovnaké myšlienky ako zátupca menšín z filmu. Demonštruje svoju nenávisť k rase „bielych“, ktorou však len zakrýva vlastnú nevyrovnanosť s neutešenou spoločenskou situáciou, v akej sa ocitá.

 Navyše, tak ako Huba inscenoval Incident v roku 1993, inscenuje ho aj v roku 2014. Takmer navlas rovnaká scéna, navlas rovnaká hudba, približne rovnaké mizanscény. Hubova inscenácia dokonca opäť zachováva aj niektoré neduhy pôvodného filmu. Počiatočné defilovanie postáv, v ktorom sa prostredníctvom krátkych filmových strihov (krátke sekvencie s hereckou akciou strieda tma a hudba) predstavujú ich príbehy (slúžia najmä pre určenie základných charakteristík a sociálneho statusu), je zbytočne dlhé a v pomere k trvaniu samotného jadra inscenácie – teroru vo vagóne, veľmi nevyvážené. Veď, paradoxne, práve obrazy plné gradovaného násilia, bezhraničnej krutosti, ktoré nepoznajú hranice a nenarážajú na žiadny odpor, sú tým, čo je na Incidente najviac zaujímavé. 

 Jedným dychom možno dodať, že napriek desiatkam rokov, ktoré prešli od filmovej pôvodiny, niektoré spôsoby teroru (zapaľovanie brady bezdomovca, ponižovanie homosexuála, pokus o znásilnenie dobre situovanej ženy) pôsobia stále desivo. Na javisku im však chýba naturalistickejšie uchopenie či slovná brutalita, ktorá by sa viac opierala aj o vulgarizmy. Ak niektoré inscenácie holdujú ich extrémnemu nadužívaniu, tu je takmer neodpustiteľná ich absencia. V koncepcii je jasná snaha o naturalistické zobrazenie reality, väčšia hra na skutočnosť by preto tentokrát ozaj bola vítaná. Veď jalové kopance do zadku, ktorými násilníci svoje obete častujú, sú skôr formálnym znakom poníženia, ktorý tu však stojí v opozícii k celkom realistickému herectvu.

 A herectvo je, koniec koncov, v Hubovom Incidente to najdôležitejšie. V kombinácii hercov prvého magisterského ročníka, druhákov bakalárov a tiež štvorice (v dvoch alternáciách) divadelných profesionálov (plus jeden priležitostný ochotník) sa darí najmä tým, ktorí dostali pre rozvíjanie postáv viac priestoru. Dominuje tu preto najmä dvojica násilníkov Joe (Jaroslav Kyseľ) a Artie (Tomáš Grega). Ich postavy rozdúchavajú všetky situácie, ktoré sa odohrávajú vo vagóne vlaku. Logicky tak dostávajú najviac priestoru. Napriek tomu, že ide o dvoch klasických grázlov, aj u nich platí istá hierarchia.

 Dominantný Joe je zurvalec a násilník, ktorý nemá absolútne žiadne zábrany a nechová v sebe žiadne hlboké city. Jeho prehnané ego a zdanlivý pocity neohrozenosti charakterizuje Kyseľ typicky širokou chôdzou, no najmä výraznou gestikuláciou rukami. Už v prvom konflikte vo vlaku, ktorý sa odohrá medzi ním a mladým párom, si Joe dáva dolu sveter, aby v tielku odhalil silu svojich svalov. Prevahu v tej chvíli (a po celý čas) získava dotieravým nerešpektovaním osobnej zóny, ale aj vďaka nepredvídateľným reakciám, ktorými prekvapuje okolie. Od slizkých tónov milej reči rýchlym strihom prechádza k násilnému konaniu. Deje sa to aj v konflikte so Samom (Ján Gallovič/Peter Šimun). Joe sedí, usmieva sa a nabáda ho k tomu, aby zavolal políciu. Keď Sam nekoná, rýchlo a nečakane vyskočí zo sedadla, schmatne ho a odstrčí do svojho partnera Artieho. V momentoch veľkého vypätia zas zvyšuje hlas a ohlušuje okolie a samozrejme, so svojimi obeťami udržuje nepretržitý a nepríjemný očný kontakt.

Výborne mu sekunduje jeho komplic, v Gregovej interpretácii neustále škľabiaci sa, no pasívnejší Artie. Jeho gestá sú umiernenejšie, drobnejšie a rýchlejšie. Jeho útoky sa obmedzujú skôr na postrkovanie a povzbudzovanie silnejšieho partnera. Navyše, omnoho častejšie nekoná, len so založenými rukami sleduje majstrovstvo Joeovho teroru. Práve toto čakanie zvádza Gregu k občasnému nežiaducemu prešľapovaniu na mieste, alebo menšiemu koncentrovaniu na postavu. Pozitívnym vrcholom Gregovej postavy je naopak jeho pohrávanie sa s homosexuálom Kenom (Noël Czuczor). Milým tónom mu zdôrazňuje, ako je láskavý a jemný, objíma ho okolo ramien, dotýka sa jeho hrude a naliehavo žiada od Kena pomoc, aby sa spoločne zbavili Joea. O chvíľu na to mu už vykrúca ruku, predáva ho Joeovi a potom prehnane kričí, že Joe Kena znásilňuje. Všetko je však len jeho divadlo. Skutočné Artieho pohnútky Grega prezrádza odporným smiechom.

 Vzhľadom na to, že ostatné postavy sú obete, iba občasne sa ozývajúce hlasy, ktoré musia teror vo vlaku znášať, ich herecké výkony sú viac-menej vyvážené. Priestor, ktorý však dostali, sa zväčša obmedzuje len na mlčanie, pozeranie sa do zeme či prekvapené pozorovanie situácie.  Výraznú zmenu emócie možno sledovať najmä u vojaka Felixa (Martin Kochan). Felix od prvej spoločnej vypätej situácie s násilníkom začína postupne strácať nervy. Kochan tieto pocity zatiaľ nedokáže dostatočne zvnútorniť a preto cestu k záverečnej agresii, pri ktorej zneškodní násilníka aj za cenu vlastného zranenia (Joe ho bodne nožom do brucha), absolvuje najmä formálnou mimickou zmenou a stupňujúcou zúfalou nervozitou gest. Aj záverečné slová, ktoré adresuje svojmu priateľovi Phillovi (Adam Jančina), ktorý inak dostáva v inscenácii minimum priestoru, sú viac zmierlivým konštatovaním ako skutočnou tragédiou Phillovej nečinnosti pri záverečnej bitke.

 Zaujímavá je aj herecká poloha, v ktorej sa predstavuje Tomáš Turek. Postavu Douglasa – introverta, samotára s pokojným hlasom hrá s veľkou dávkou autenticity. Nenecháva sa strhnúť energiou násilníkov, dôsledne dodržiava jednotné tempo a to aj v situácii, keď ho spomínaná dvojica tvrdo inzultuje. Oproti predošlým kreáciam, ktoré stvárnil v Lab-e je to vítaná zmena, ktorá ho predstavuje ako platného hráča aj v iných ako expresívnych a štylizovaných polohách. 

 Podobne je na tom aj Noёl Czuczor v postave distingvovaného homosexuála Kena, s ktorým násilníci zohrajú nechutnú hru vrcholiacu na hranici sexuálneho násilia. Czuczor po celý čas ostáva civilný, len veľmi opatrne pracuje s emóciami postavy. Sexuálnu orientáciu tlmočí jemnosťou gesta a opatrnou chôdzou. Výraz citlivého a pokojného muža, ktorý poslušne spolupracuje  udrží až do chvíle, keď mu jeden z násilníkov vezme hodinky a začne ho ohmatávať po tele. Takéto narušenie intimity ho zjavne vyvádza z miery, no jedinou obranou je meravosť. Obraz zvrhlej zábavy dvoch živlov vyvrcholí absolútnym pokorením. Prinútený k spoločnému tancu s Joeom a Artiem sa Ken mení sa na handru v ich rukách. Búriť sa nedokáže, len márne žiada okolie o pomoc.

 Jeden z emocionálnych vrcholov ponúka aj obraz, v ktorom dvojica tyranizuje manželku Róma - Hannu (Michaela Halcinová). Jeden z nich jej vykrúca ruku, zatiaľ čo dovtedy sebavedomý Arnold (Karol Tóth), ktorý neznáša belochov a do tej chvíle si v podstate ich teror v kupé užíva, sa otrasie v základoch. Prosíka, aby ju nechali na pokoji, ale sám nedokáže nijako zasiahnuť. Bezmocnosť, ktorá ho ovládne je zjavná, Tóth však akoby nedokázal vykresliť viac odtieňov tejto emócie. Kým do tej doby sú jeho repliky viac-menej povrchným konštatovaním nenávisti k spoločnosti, v situácii, ktorú by mohol výraznejšie rozohrať sa uchyľuje iba ku kriku a výrazu utrpenia. Viac zvnútornenia, hra s intonáciou a možno hľadanie ďalších hereckých prostriedkov by určite pomohli, aby emócia  prešla až k divákom.

 Z dvojice mladých „zaľúbencov“ je výraznejšia predstaviteľka Alice, Jana Kovalčíková. Ako cudné stelesnenie nevinnosti sa ocitá v rukách drsného sukničkára Tonyho (Braňo Mosný), ktorý pred rečami uprednostňuje činy. Teda aspoň tie, ktoré sú na úrovni rýchlej lásky. Výrazne odmietavých reakcií, ktoré Alice musí svojmu priateľovi adresovať, je teda dostatok a mohli by zvádzať k nežiaducemu afektu, s ktorým občas máva Kovalčíková problém. Tentoraz má však jasnú mieru. Postavu buduje na obvyklom princípe jemného hyperbolizovania, ale dáva jej dostatočne presvedčivý výraz. Vo chvíli, keď odmieta svojho priateľa síce ešte akoby postavu omylne živila aj z rýchlych strihov komediálneho herectva (Tonyho odmieta, no hneď na to sa za ním rozbehne), no neskôr, keď sa jej začne dotýkať jeden z násilníkov, už celkom uveriteľne schováva ruky za chrbtom, alebo si žmolí rukávy a vydesene sa díva pred seba. 

 Najzaujímavejší je vývoj vzťahu, korý jediný ponúka kompaktnejší príbeh. Ide o dvojicu profesora histórie Harryho (Šimon Ferstl) a jeho ženu Muriel (recenzia je písaná z alternácie, v ktorej ju stvárnila Dominika Zeleníková). Muriel si žiada blahobyt, ktorý jej Harry nikdy nedokáže dať. Chcela by mať vedľa seba skutočného chlapa a nie, v pútavej hereckej interpretácii Ferstla, len večne zhrbeného upätého učiteľa histórie, ktorý nie je ochotný svoju ženu chápať, podstúpiť akúkoľvek sebareflexiu, alebo nebodaj životú zmenu. Aj v situácii, kedy násilníci naznačujú jej znásilnenie, sa k nim Harry približuje len veľmi pomaly. Opatrné kroky vyústia do neurotického výbuchu. Ten však neadresuje násilníkom, ale svojej žene. Ferstl sa úzkostne skrčí, hlas mu preskočí do hrdelnej polohy a rozkričí sa. Všetko zavŕši pudovou fackou Muriel a potom sa potupene a ťažko, ako človek celkom zlomený, vráti na svoje miesto.

 Túto situáciu výborne uchopila aj Zeleníková. Jej Muriel sa mužnej sile, po ktorej tak túži, no zároveň je jej vrcholne odporná, bráni len s veľkými ťažkosťami. Intenzita, s akou sa snaží strhnúť zo seba ruky násilníka, je chabá. Do jej hlasu sa navyše vo vypätej situácii dokáže naraz premietnuť túžba, ale aj strach a odmietavosť. V tom sa skrýva skutočná tragédie tejto ženy.

 Dvojica postáv Bill a Helen (Tomáš Pokorný a Paula Bakoš) silnejší príbeh neponúka a jej predstavitelia tak ostávajú skôr v úlohe štatistov nepríjemnej situácie. Napriek tomu, že svoje úlohy plnia dôsledne, ich postavy nedávajú dostatok priestoru pre výraznejší výkon.

 Spomienku na minulé Incidenty evokuje aj scénografické riešenie (Martina Golianová). Herci sú koncentrovaní, tak ako v minulosti, pod kovovú konštrukciu, ktorá predstavuje vagón. Skôr ako vagón však priestor pripomína klietku, v ktorej sa cestujúci dusia bez možnosti vystúpiť. Pár zastávok, ktoré trvajú večne. To, čo však bolo pred dvadsiatimi rokmi v Astorke výrazné, alebo aspoň únosné, dnes pôsobí muzeálne a podkopáva snahu o zobrazenie reality v inscenácii.

 Táto cesta v čase však nijako neohrozila scénickú hudbu, ktorá svoje čaro stále nestratila. Jednoduché akordy rockovej gitary v štýle noir sa v úvode rozlievajú po hľadisku presne tak ako pred rokmi, aby dokonalo evokovali ponurú atmosféru temnej nočnej stanice. Hudbu ďalej dopĺňajú len zvuky vlaku a škrípania bŕzd. Inscenácii viac, koniec-koncov, ani netreba.

 Režisér Martin Huba výberom Incidentu ponúkol štvrtákom zaujímavé herecké príležitosti a oni ich dokázali využiť. Priniesol navyše tému, ktorá v našej spoločnosti dlhodobo rezonuje. Aký zmysel by inak malo režírovať ho už po štvrtýkrát? Žiaľ, presná kópia koncepcie, ktorá z dávnej-nedávnej minulosti preberá aj mnohé režijné nápady, dnes už iným ako herectvom neoslovuje. A vôbec, ktovie či je v Bratislave ešte niekto, kto Hubov Incident doposiaľ nevidel.

 P:S. Rád by som ešte upozornil na veľký počet obsahových chýb v bulletíne (chyby v menách postáv, nesprávne obsadenie). Ten by si pre budúcnosť zaslúžil trochu väčšiu pozornosť.

 

Milo Juráni, 1. Mgr TaKDU

 

Nicholas E. Baehr, Larry Peerce: Incident

Réžia: Martin Huba

Dramaturgia: Filip Schwarz

Scéna: Martina Golianová

Kostýmy: Jakub Branický

Produkcia: Gréta Nagyová, Kristína Szénásiová

Hrajú: J. Kyseľ, T. Grega, P. Staroňová, T. Pokorný, B. Mosný, J. Kovalčíková, P. Šimun/J. Gallovič, L. Vráblicová/D. Sanitrová, D. Zeleníková/K. Andrejcová, K. Tóth, M. Halcinová, A. Jančina, M. Kochan, T. Turek, N. Czuczor, Š. Ferstl, I. Hrúz

 

 Premiéra: 2. 3.2014 v Divadle Lab

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com