Štyrikrát Peer

Henrik IbsenPeer GyntDivadlo LabKlára Madunická
Peer Gynt
Peer Gynt

V minulej sezóne mohli diváci na doskách školského divadla Lab vidieť jedno  z vrcholných diel Henrika Ibsena, Pani z mora. Herci absolventského ročníka sa k nórskemu dramatikovi vrátili, aby zužitkovali svoje skúsenosti a znalosti. Novonaštudovaný Peer Gynt by pre nich teda nemal byť nijakým orieškom.

Preklad Jaroslava Kaňu, prebásnený Milanom Rúfusom, je veľmi zručný, miestami vtipný, no najmä zrozumiteľný a jazykovo aktuálny. Pomerne výrazné zmeny a škrty v inscenačnom texte tiež prispeli k väčšej prehľadnosti a údernosti diela.

Fakt, že všetci herci po celý čas sedia na stoličkách po bokoch javiska a sú neustále aktívnymi súčasťami hlavného diania na javisku, sprevádzajú ho rôznymi zvukmi, melódiami a vstupmi, je veľmi oživujúcim prvkom. Najväčšou nevýhodou tohto riešenia ale je, že divák neustále všetko vidí a vníma. Prestavby scény pôsobia mierne rušivo, avšak nie je to nič, čo by rúcalo celkový umelecký dojem. Napätie sa nevytráca a herci zakaždým dokážu prekvapiť novou kreáciou, použitím rekvizity či konkrétnou akciou. Otvorený priestor, po bokoch ktorého sedia niekoľkí aktéri s mikrofónmi a rôznymi rekvizitami, však neposkytuje hercovi dostatočnú oporu. Herci sú viac-menej odkázaní sami na seba a tak sa často stáva, že v priestore pôsobia stratene a dezorientovane. Každý herec zároveň hrá viacero postáv, čím sa podmienky ešte komplikujú a aj tým si inscenátori mierne podpílili vlastný konár.

Na niekoľkých metroch štvorcových stoja jeden či dvaja aktéri, ktorí „vystúpia z davu“, zahrajú si svoju dramatickú situáciu a znova si sadnú. Tento, na prvý pohľad jednoduchý model, však funguje prekvapivo dobre. Efektne sa tu striedajú dynamické a pasívne scény. Tvorcovia tiež zreteľne pracujú s metaforou a znakovosťou. Keď matka žiada Peera, aby jej bol oporou, on sa postaví na debnu na kolieskach a takmer sa zrúti, všetko sa pod ním trasie, chýba mu stabilita. Traja muži, ktorí sú s Peerom na lodi a napokon ho okradnú, za čo zaplatia vlastným životom, majú na tvárach prasacie masky. Vo chvíli, kedy zomierajú, prichádza záhadná postava (na konci sa predstaví ako Gombikár) a strháva im masky. To sa dá chápať ako odhalenie, či ako znak toho, že na onen svet si nikto z nás svoju životnú „masku“ neberie a odchádza tak, ako prišiel – bez majetku, úspechu, slávy... Symboly v inscenácii fungovali veľmi presne a boli ľahko čitateľné. Komunikácia medzi hercami však občas zlyhávala a javisková reč bola miestami na nízkej úrovni.

Kostýmy boli často popisné, bol zreteľný istý pokus o prácu s klišé a gýčom (napríklad nevesta má kruhovú spodničku a závoj, Peer Gynt má ako „poznávacie znamenie“ červenú čapicu...). Moderne ladená scéna, využitie všetkých technických vymožeností, ktoré Divadlo Lab ponúka a súčasné kostýmy pôsobili ako obrovský kontrast voči síce upravenému a aktualizovanému, no stále veršovanému textu.

Kľúčovým prvkom boli herecké výkony. Je zrejmé, že ide o dobre zohratý kolektív. Ročník je veľmi diverzný a rozmanitý, najmä čo sa týka hlasového registra či psychologicko-analytického prístupu k postave. Nikolett Dékány ako matka Peera Gynta v prvej scéne pôsobí veľmi pateticky a skôr než charakter vytvára len akýsi typ starostlivej mamy. To sa však v priebehu nasledujúcich scén a obrazov mení. Čím je jej postava staršia, tým väčšmi jej herecký výkon naberá na vierohodnosti, je dynamickejší a plastickejší. V jej poslednej scéne, kedy Ǻse umiera, divák môže skutočne prežívať napätie, ľútosť a žiaľ. Nikolett zároveň patrí k tým študentkám z ročníka, ktoré majú lepšiu dikciu, no veršovaná forma jej veľmi nesedela. V úlohe Peera Gynta sa vystriedali hneď štyria herci, pričom každý z nich predstavoval akúsi charakterovú črtu či isté obdobie a vzťahy jednej a tej istej postavy. Hádam najvýraznejšie mužské herecké výkony podali Andrej Remeník a Jakub Kuka. Každý z nich predstavil Peera v celkom odlišnom svetle, ako úplne novú osobnosť. Remeníkov Peer bol veľký revolucionár a dobyvateľ sveta, ktorý sa ničoho nebojí, hercov výkon bol plný výbušných emócií, najmä vo vzťahu k Solveig, ale motivácie uňho zostávali len v rovine slova. Kukov Peer bol veľmi naviazaný na svoju matku, s ktorou mal krásny, intenzívny vzťah, herec bol hlbším psychoanalytikom postavy a jeho motivácie boli zreteľné z každého gesta či pohľadu. Na druhej strane Remeníkov Peer bol omnoho fyzicky zdatnejší a jeho javiskový pohyb bol presnejší a viac cielený, než Kukov, a tiež zo všetkých predstaviteľov Peera Gynta hádam najlepšie pracoval s tempom a dynamikou reči.

Titulnú postavu stvárnili aj Igor Schlosser a Gabriel Fusko. Opäť tu však vládol rozdielny interpretačný kľúč. Kým Schlosser predstavoval pyšného, namysleného zbohatlíka, Fuskov Peer bol osudom ťažko skúšaný človek, často sa ocitajúci v tiesni. Schlosser dostal omnoho menej priestoru prepracovať svoje uchopenie postavy, napriek tomu to však zvládol lepšie ako Fusko, ktorý si okrem hlavnej postavy zahral aj Dovreského starca. No ani jedna úloha v jeho podaní nemala dostatočný ráz a spád. Chýbalo mu výraznejšie gesto alebo mimika. Herec pomerne dobre narábal s hlasom, avšak svoj diapazón si sám výrazne okliešťuje. Hlasový register mu ponúka širokú škálu možností, z ktorých Fusko využíva len minimum medzi šeptom a krikom. Táto čierno-biela paleta po istom čase začína byť stereotypná a pôsobí umelo. Schlosserov Peer bol naopak veľmi výrazný, miestami až príliš. Hoci sa intenzívnejšie objavil len v jednej scéne, tá veľmi prudko zarezonovala. Jeho charakter bol diametrálne odlišný od predošlých troch. Kým Fusko bol osudom skúšaný a sklamaný, Remeník veľký revolucionár a sukničkár a Kuka zasa milujúci syn a muž, Schlosser bol majetnícky a povrchný zbohatlík, rúhajúci sa voči nebu i Bohu.

Miroslava Durná, ktorá sa predstavila v úlohe Gombikára, predviedla mimoriadne kompaktný, technicky vycibrený herecký výkon. Dikcia, javiskový pohyb i gestá boli dovedené do najmenšieho detailu. Jej herecký výkon možno označiť za veľmi ucelený, plastický a zaujímavý. Lenka Libjaková ako Solveig mala neľahkú úlohu, s ktorou si však dobre poradila. Postave dodala nežnosť a ženskosť. Hoci by sa z textu mohlo zdať, že je „nemastná – neslaná“, Libjaková z nej urobila krásnu, sebavedomú ženu, ktorá pozná svoju hodnotu a pre lásku je ochotná urobiť všetko. Dievčatko, ktoré sa postupne v deji mení na ženu, avšak nestráca nič zo svojej nevinnosti. Vidno tu do veľmi podrobných detailov vykreslenú transformáciu srdca dievčatka na srdce ženy, schopné milovať. Herecký diapazón aktérky je veľmi široký, no napriek tomu ostala zväčša v jednej rovine. Tá sa síce k tejto postave hodila, avšak v iných, zborových rolách, v ktorých sa nám Libjaková predstavila tiež, pôsobila viac ťažkopádne. Hádam najvýraznejší ženský výkon podala Mária Havranová. Jej princezná z Rondenu bola výbuchom všetkého, čo herečka vie ponúknuť divákovi. Od výborne zvládnutého javiskového pohybu, cez využívanie mimoriadne širokej škály hlasového registra až po emóciami a erotikou nabité scény. Jej výkon dokázal zaujať, vzbudiť odpor i ľútosť zároveň. Avšak výklad postavy by si žiadal hlbší psychologický ponor. V podaní Havranovej išlo len o netvora, ktorý prahne po uspokojení, či už sexuálnom alebo citovom.

Najväčší deficit celej inscenácie bol v réžii. To, že sa tu mieša viacero inscenačných štýlov, ktoré sa navzájom veľakrát rušia, nebolo najvážnejším nedostatkom. Popri prepracovanosti mizanscén a práci s detailom však zanikla interpretácia. Po tom, ako divák vyšiel zo sály, si kládol otázku − prečo si inscenátori zvolili práve tento text? Čo ním chceli povedať? Chýbal jasný interpretačný kľúč, výklad textu, hoci v rámci možností išlo o jeho nesmierne precízne urobenú reprodukciu, istým spôsobom zosúčasnenú. Jediným čitateľným odkazom bolo heslo hry „Sám sebe stač, sám sebe ži,“, ktoré bolo veľmi slabo prepojené s inscenáciou. Nevyplývalo z akcií ani z diania na javisku, kľúčom bol len bulletin a záložky s týmto heslom, ktoré manažéri pred predstavením rozdávali.

Klára Madunická

2. bc. KDŠ

 

Henrik Ibsen: Peer Gynt

Premiéra 6. 11. 2017, Divadlo Lab.

Réžia: Michal Skočovský, a.h.

Dramaturgia: Zuzana Frenová Malotová

Scéna: Dorota Volfová

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Svetelný dizajn: Michaela Pavelková

Produkcia: Petra Mária Lančaričová, Belinda Tršťanská

Účinkujú: Baginová Ingrida, Dékany Nikolett, Durná Miroslava, Fusko Gabriel, Havranová Mária, Kuka Jakub, Libjaková Lenka, Remeník Andrej, Schlosser Igor

iniciátor
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com