Bez dvoch týždňov je to na deň presne osem rokov, čo bol na Slovensku premiérovo inscenovaný text švajčiarskeho dramatika Ursa Widmera Top Dogs. Rovnako ako v prvom prípade aj tentokrát ide o pedagogickú réžiu. Po Jurajovi Nvotovi zrežírovala preklad Romana Olekšáka Ingrid Timková vo svojej autorskej úprave. 

Každá pedagogická réžia logicky vzbudzuje o čosi väčšie očakávania než spolupráca hercov s ich rovesníkmi z Katedry réžie a dramaturgie. Obzvlášť v súčasnej situácii, kedy Lab kapacitne iba ťažko zvláda počet absolventských inscenácií nehovoriac o ich reprízovosti. Je preto logické, že sa od spolupráce študentov s profesionálmi očakáva, že si poslucháči herectva vyskúšajú menej tradičný spôsob tvorivého procesu, netradičnú poetiku režiséra, alebo prípadne naopak vrátia sa k cibreniu základných remeselných návykov, ktoré sa pri práci s rovesníkmi občas zvyknú zanedbávať. Fakt je totiž ten, že Lab je v prvom rade divadlo, kde je proces omnoho dôležitejší, než samotný výsledok. Aj menej vydarená inscenácia, tak môže  dať tvorcom nesmierne veľa  a naopak.

Widmerov text svojho času reagoval na hospodársku recesiu, ktorá postihla Švajčiarsko v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Treba však upozorniť, že jeho adaptácia na súčasnú hospodársku krízu by bola dezinterpretáciou. Ako už naznačuje samotný názov, Widmer podáva svedectvo o top manažéroch, ktorí sú už v zrelom veku a majú bližšie k dôchodku, než k mladosti. Je to skupina ľudí, ktorí neriešia otázky elementárneho finančného zabezpečenia. Vlastnia Porsche, dovolenkujú v Karibiku a viacerým z nich bola aj ponúknutá práca. Tá však nespĺňala ich štandardy. Najväčšou traumou je pre nich to, že zrazu vypadli z kolotoča stámiliónových obchodov. Nepotrebujú primárne ani tak finančné zdroje, skôr im chýba spoločnosť dravcov, v ktorej základným cieľom je ukojiť svoje ego tým, že zničia konkurenciu a dokážu si tak, že práve oni sú top. Naopak súčasná situácia v Európe je o armádach mladých ľudí, ktorí vychádzajú zo škôl bez najmenšej nádeje na uplatnenie sa v praxi. Typická obeť dnešnej krízy – čerstvý absolvent vysokej, či strednej školy z južnej Európy, je presným opakom Widmerovho germánskeho top manažéra okolo päťdesiatky.

Nič to však nemení na tom, že najmä z hľadiska štruktúry  je Top Dogs veľmi vhodným textom pre študentské inscenácie. Podstatnú časť príbehu totiž tvorí terapia prostredníctvom psychodrámy (psychoterapia cez výmenu rolí).  Do istej miery je tak tento text divadlom na divadle, čo predstavuje z viacerých dôvodov vďačný materiál pre študentov herectva. Jednak majú možnosť na ploche celej inscenácie budovať mikrosituácie. Zároveň dáva tento princíp každému hercovi rovnaký priestor. Jednotlivé postavy sú si v podstate rovnocenné, herci majú preto porovnateľný priestor. Postavy, ktoré „hrajú“ takisto poskytujú hercovi možnosť ostrých strihov medzi odlišnými charaktermi.

V tomto kontexte totiž možno nájsť niekoľko pozitív. Nepochybne najväčším prínosom pre študentov prvého ročníka magisterského štúdia je možnosť spolupracovať s tak vyhranenou osobnosťou nášho herectva, ako je Robert Roth, čo do istej miery dokumentuje aj fakt, že jeho postava nesie meno svojho interpreta, teda Pán Roth. Tak ako v príbehu je Roth istým guru a vodcom skupiny, ktorý až ovláda všetkých účastníkov tejto „psychologickej rekonvalescencie“, aj herec Roth bol/je nepochybne istým tútorom študentov herectva. Zodpovedná príprava na skúšky počas procesu tvorby, následný zodpovedný prístup k reprízam inscenácie a pod. V tom všetkom je Robert Roth iste príkladom pre začínajúcich hercov. Pravdepodobne aj vďaka tomu pôsobí inscenácia herecky kompaktne a ponúka v hereckých výkonoch viacero zaujímavých momentov. Na výkone Matúša Kvietika (Krause) treba oceniť, že hoci bol tentokrát obsadený do menšej postavy než na aké je zvyknutý, využil ponúknutý priestor omnoho plnohodnotnejšie. Je presnejší vo výraze, venuje sa práci s detailom aj keď nie je v centre javiskovej akcie, viac pracuje s mimikou i telom. Inými slovami poctivejšie pracuje s remeselným aspektom hereckej práce. Jozef Jurčišin-Kukľa (Tschudi) zas predviedol progres v práci s emóciou a na javisku pôsobí omnoho istejšie a presnejšie, než býva zvykom. Postava submisívneho a koktajúceho mladíka mu evidentne sedí a v Top dogs predviedol svoj asi najzaujímavejší výkon. Michal Tomasy (Müller) zaujal svojim civilnejším prejavom až nadhľadom, kedy miestami akoby viac žoviálne komentoval než bol súčasťou deja. Dominikovi Gajdošovi (Neuenschwander) sa zas darí veľmi presne prechádzať z uvoľnenejších polôh do expresívnejšieho výrazu. Lukáš Pelč (Deer) aj Cyril Žolnír (Bihler) potvrdili, že pri komických postavách dokážu karikovať ľudské charaktery (a v prípade Top dogs aj úchylky) s ľahkosťou a vedia odhadnúť hranicu medzi expresívnejšou polohou a kŕčom. V kontexte zvyšku hereckých výkonov je zaujímavé sledovať herectvo Marty Maťovej (Jankinsová). Kým zvyšok obsadenia má bližšie k racionálnemu typu herectva (hoci o exaktne nepsychologickom herectva sa hovoriť nedá), táto herečka využíva skôr psychorealistické uchopenie postavy. Najvýraznejšie to vidieť v momente, kedy jej postava priznáva, že počas „jedinečnej dovolenky v Karibiku“ v skutočnosti nevytiahla päty z kajuty a celý čas sa prejedala. Tu je najviac zrejmé, že má bližšie k herectvu prežívania než racionálneho uchopenia. Jej  práca s dychom, rečou tela a mimikou vychádza z emocionálnej interpretácie postavy. Celý herecký súbor ako aj dianie na javisku, akoby dirigoval Robert Roth. Jeho výrazné a presné gestá, práca s napätím a uvoľnením, intonácie aj reč tela jasne dokumentujú to, čo som pomenoval už vyššie. Jeho Roth je do istej miery manipulátorom, najmä však alfasamcom, ktorý má svojich „klientov“ pod úplnou kontrolou.

Ak teda vnímam Top Dogs  ako súbor základných hereckých cvičení varírujúcich tému dominancie a sexuality, nemožno príliš namietať. Herci si vyskúšali remeslo a spoluprácu s kolegom, o ktorom možno povedať, že chápe pojem profesionalita herca. Ak by však išlo o inscenáciu začnú sa rýchlo otvárať otázky. Nedalo sa pri interpretácii postáv ešte viac pracovať s diferencovaním charakterov? Nechýba inscenácii obsahová viacvrstevnatosť? Je svetelný dizajn naozaj len o svetelnom ohraničovaní hracieho priestoru? Nie je rozdiel medzi skutočnou javiskovou akciou a naaranžovaním hereckého cvičenia, ktoré mimochodom zvládajú už žiaci ZUŠ, do dramatického textu? Kde je rozdiel medzi scénografickým minimalizmom a obyčajným neriešením výtvarnej stránky inscenácie? A ak ide o minimalizmus, nemalo by sa s ním pracovať premyslenejšie?       

Miro Zwiefelhofer, divadelný kritik