V Divadle Lab vypadol prúd

Peter Shaffer: Čierna komédia

Je „prvoplánovosť“ to, čo sa očakáva od absolventského predstavenia študentov Katedry hereckej tvorby? Pri inscenovaní Čiernej komédie Petra Shaffera  neprekročili Anton Korenči v tandeme s Jurajom Bielikom líniu inscenácii, ktorú poznáme z divadla Malá scéna STU.

Nedostatočné pochopenie (či skôr jeho uchopenie a práca s ním?) textu inscenácii neprospelo. Režiséri zvolili prvoplánový humor a akrobaciu, čím pochovali sľubný text britského autora. Herci svoje postavy uchopili so všetkou silou a predstavenie odohrali takpovediac bez vydýchnutia. Akoby však bežali maratón bez cieľa a ich výkony tak časom naberajú na stereotype. V inscenácii sa stráca gradácia, nahrádza ju krik a vnútorne nepodložené pády na zem. Inscenácia tak časom pôsobí nudne, stráca plynulý priebeh, stagnuje a upadá do stereotypu. Herci sa miestami úspešne, miestami menej úspešne snažili využiť možnosti situačnej komédie, kde je tma zamenená za svetlo a ponúka priestor pre mnohé (aj) komické akcie. Humorné situácie miestami striedajú vulgárne gagy, často so sexuálnym podtónom, náznaky orálneho sexu, či „nevinného“ obchytkávania pôsobia viac zbytočne než komicky. Suplovanie tmy svetlom a naopak bol dobrý režijný nápad, s ktorým však réžia ďalej nepracovala. Ťahanie nábytku spod návštevníkov, potkýnanie sa a drobná dezorientácia boli jedinými komickými prvkami, ktoré sa dookola opakovali. Taktiež nebol naplno využitý potenciál hry v „tme“, keď sa postavy nemôžu navzájom vidieť.

Tmu herecky najlepšie zvládla Tajna Peršić, ktorej slečna Furnivalová patrí k najhumornejším postavám inscenácie. Využila svoju širokú stupnicu výrazových prostriedkov a svojej postave starej dievky dodala karikovanú podobu, pričom sa vyhla hlasovej preexponovanosti a neupadla do stereotypu. Mimoriadne humorne tak vyznievajú na prvý pohľad triviálne scény alkoholického opojenia a Furnivalovej tajných výprav k baru. Najlepšie uchopila scény v tme, kedy postavy nemajú potuchy o konaní ostatných - jej „let“ na sedačke, ktorú Brindsley spolu s ňou skrýva, patrí k najzábavnejším miestam inscenácie

Réžii sa nepodarilo celkom využiť a usmerniť herecký potenciál absolventského ročníka. Lukáš Pelč sa držal štýlu jemu vlastnému, ktorý inscenácii len prospel. Ťažko však uveriť, že jeho figúrka s pološialeným výrazom a výrazným humorom by bola výsledkom precízneho režijného vedenia. Herec našťastie neupadá do monotónnosti. Predkladá nám síce štylizovanú postavu a nešetrí grimasami, v scéne po rozbití sošky Budhu však tlmí afekt a pokojne prejavuje hnev. Jeho štylizovaný Harold Gorring je v silnom kontraste s inými postavami. Dominik Gajdoš ako Brindsley Miller pokračuje vo svojom často zúročovanom civilnom prejave, v ktorom vyniká. Na javisku sa pohybuje s istotou, baví nás výraznou mimikou a v jeho konaní nechýbajú motivácie tak výrazne, ako je to pri iných postavách, najmä v prípade Carol Melkettovej či plukovníka Melketta.

Jeho snúbenica Carol Melkettová v podaní Marty Maťovej vyniká len afektom a preexponovanosťou. Miestami sa nedalo určiť, či je Carol hlúpučké, naivné ockovo dievčatko, alebo rozhodná sebavedomá žena, ktorá má situáciu pevne v rukách. V porovnaní s Tajnou Peršić či Michaelou Čilíkovou zápasí s vlastnou postavou, jej mimika a gestikulácia sú nedostatočné. Nechtiac tak stvorila nevýraznú Carol, ktorá ani omylom nemôže konkurovať svojej sokyni v láske.

Michaela Čilíková svojím nástupom na scénu konečne prináša závan komédie. Jediným gestom, pohybom hlavy a mimikou nás jasne uvádza do problematiky Cleinho vzťahu s Brindsleym. Jediné rušivé momenty, ktoré réžia z nepochopiteľných dôvodov zapojila, boli sexuálne scény a náznaky medzi Cleou a Brinsleym. Degradovali hercov na obyčajných komediantov a postavu Cley zbytočne interpretovali ako ženu ľahkých mravov. Akoby divák potreboval tak jasný kľúč na identifikáciu postáv. V tomto prípade ide o plytkú interpretáciu textu, ktorý rozhodne ponúka viac, než je nám predkladané.

„Najsmutnejšou“ postavou inscenácie je snáď plukovník Melkett. Prehnaná „akrobatická komika“, ktorej sa réžia rozhodla držať zubami-nechtami, v divákovi budí len strach o Jozefa Jurčišina-Kukľu, ktorý viac lietal vzduchom, než hral. Nedostal tak dostatočný priestor na rozvinutie postavy a ani to minimum nevyužil. Jozef Jurčišin- Kukľa emočné výkyvy svojej postavy vyjadruje len krikom, prehnanou mimikou a gestikuláciou. Despotizmus typický pre predstaviteľov profesionálneho vojaka je prejavený len povrchne a jeho postave chýba viacrozmernosť a motivácie v konaní. Postava tak trpí monotónnosťou postoja, gesta aj výpovede. Plukovník Melkett bol nanešťastie vystavaný len na prudkých fyzických výpadoch a nekonečnom množstve pádov, ktoré nevytvorili hercovi priestor svoju postavu akokoľvek rozvinúť.

Predstaviteľom Schuppanzigha a Georga Bamberga (Michal Thomasy a Cyril Žolnír) nemožno nič vyčítať, Thomasyho Schuppanzigh diváka aspoň pobaví. Jeho umelecká interpretácia Brindsleyho diel je naozaj vtipná, s výrazným nemeckým akcentom nachádza v každom ohybe sochy intelektuálne vysvetlenie, čím prekvapuje aj samotného Brindsleyho. Táto scéna patrí k tomu najlepšiemu, čo inscenácia ponúka.

Scénografia neprekvapila a ani nedopomohla k výpovedi inscenácie. Aj holá scéna by mala výpovednejšiu hodnotu ako scéna Adama Cisára. Nedostatkom rekvizít inscenácia stráca na tempe. Na scéne sa nachádza aspoň vzácna soška Budhu, či Brindsleyho socha a k práci s nimi predsa len dochádza. Socha poslúžila ako pomôcka Schuppanzighovi a rozbitie Budhu dalo priestor Haroldovi na komickú akciu. Drahocenný nábytok (ktorý tvorí len gauč, niekoľko stoličiek, stojany, lampa a bar) neposkytuje hercom dostatočný priestor na rozpracovanie hry v „tme“, interakcia hercov a scény je takmer nulová, takže ostáva len dekoráciou.

Kostýmy sa tiež riadili stereotypným klišé. Odev v štýle tridsiatych rokov verzus až príliš súčasný odev Cley ťažko pochopiť, nepodnietili fantáziu hercov pri práci na postave. Nezávislá žena bola automaticky stavaná do pozície ľahkej ženy, v texte ani v inscenácii to však nemalo opodstatnenie. Dokonca aj výber hudby bol na tak triviálnej úrovni, že si na ňu po videní inscenácie ani nespomenieme.

Napriek mnohým nedostatkom, sa musí priznať mimoriadna snaha hereckého tímu, ktorý, hoci nie na sto percent, využil čo sa v texte využiť dalo a niektoré výkony možno považovať za mimoriadne vydarené.

Linda Felová, 4.roč. TaKDU

Peter Shaffer: Čierna komédia

Preklad: Miloš Pietor
Úprava: Juraj Bielik
Réžia: Anton Korenči a Juraj Bielik
Scéna: Adam Cisár
Kostýmy: Miroslav Král

Produkcia: Filip Kuchar a Kristína Zátrochová

Hrajú:
Brindsley Miller: Dominik Gajdoš
Carol Melkettová: Marta Maťová
Slečna Furnivalová: Tajna Peršić/ Júlia Kováčiková
Plukovník Melkett: Jozef Jurčišin- Kukľa
Harold Gorringe: Lukáš Pelč
Clea: Michaela Čilíková/ Veronika Strapková
Schuppanzigh: Michal Thomasy/ Cyril Žolnír
Georg Bamberg: Cyril Žolnír/ Michal Tomasy

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 26 27 28
29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com