Posledná premiéra divadla LAB roku 2016 sa konala v zmysle otázky, či človek dokáže žiť bez strachu. Tejto témy sa držali tvorcovia inscenácie DNA, ktorej autorom je súčasný, populárny dramatik Dennis Kelly. Uvedenú divadelnú hru napísal na objednávku britského Národného divadla. Dielo bolo ocenené  ako najlepšia dráma festivalu súčasného divadla National Connections. Kelly sa vo svojej súčasnej hre venuje aktuálnym témam, ktoré sa dotýkajú nás všetkých, či už mladých alebo starých. Na príkladovej štúdii - skupiny mladých ľudí, ktorí žijú v rámci svojej malej uzavretej komunity, dramatik rozoberá zásadné témy, ktoré sú, nanešťastie, už stáročia vo svete prítomné. Strach, šikanovanie, neschopnosť konať, nemožnosť vymaniť sa spod mocenských pravidiel, deštrukcia seba samého, vnútorná prázdnota, zúfalosť... Nič pozitívne, vskutku, okrem lásky, ktorá je ale tak isto zničená prostredím, v ktorom sa zrodila.

Skupinu teenagerov spojil život v gangu, komunite, partii. Zabávajú sa rôznymi spôsobmi. Ako voľnočasovú aktivitu si vybrali šikanovanie ich rovesníka Adama. Ich nešťastná zábava sa od krádeže alkoholu prenesie k bitkám a končí pri úmrtí. No iba na prvý pohľad. Po tom, ako vymyslia dokonalý plán kamufláže Adamovho úmrtia … po tom, ako sa všetko obráti k lepšiemu, čo je práve paradox, sa Adam vráti. Neumrel. Nastáva problém. Ďalší. Svojimi plánmi a hrami sa dostali až tak ďaleko, že už nie je cesty späť. Nemožno vrátiť čas a zostáva jediné. Ten, kto je už raz pre spoločnosť mŕtvy, nech ním aj zostane. To, čo sa v britskej hre môže javiť ako nemotivovaná šikana,  tvorcovia inscenácie v Divadle Lab posunuli k desivejším dôvodom.  Režijno – dramaturgická dvojica, Karol Rédli a Lukáš Kopas, sa rozhodli vymedziť hranice do extrémnejšej roviny. Z chlapčenskej postavy Adama, vytvorili dievča, ktoré sa iba hrá na muža - Adama. Jej/jeho cieľom je do partie zapadnúť, a tak sa snaží zapáčiť svojim rovesníkom. Koná tak ako členky a členovia skupiny chcú, až do ponižujúceho momentu, kedy je ona/on nútený sa pred nimi vyzliecť. Po zistení, že Adam je, ako hovoria postavy „kundovták“, ho naháňajú, zbijú, až následne ona/on spadne do akejsi jamy. A tak si členovia a členky partie si myslia, že je ona/on mŕtvy. Snaha zachrániť si vlastný život a budúcnosť sa začína.

Ľudia prejavia svoju pravú tvár vždy až vo vypätých situáciách, tak isto je všeobecne známe, že v núdzi spoznáš priateľa. To je aj prípad skupiny mladých ľudí, ktorí sa ocitnú pred neriešiteľnou situáciou – chcú/musia zamaskovať zmiznutie Adama. Partiu vedie postava John Tate. Vodcu gangu stvárnil na javisku Divadla Lab, študent herectva Jakub Kuka. Jeho John Tate sa prezentoval ako surový drsňák, ktorý si svoju pozíciu v skupine upevňoval iba cez princíp strachu. Kuka na javisku nehral ukričaného tyrana s veľkými, násilnými gestami. Jeho autorita spočívala v minimalistickej mimike. Komunikoval prevažne pokojným hlasom, avšak ráznym a až desivo chladným. Členovia partie sa ho báli, mal ich pozornosť a vynútenú dôveru. Mal v rukách takú moc, že keď John Tate prikázal, že slovo mŕtvy sa nebude hovoriť, tak sa nehovorí. V interpretácii štvrtého ročníka réžie a herectva prešli všetky postavy rozličnými osobnostnými premenami, ktoré autori prezentovali prostredníctvom kostýmovej zložky inscenácie a práce s hereckým prejavom. Karol Rédli našiel v dráme DNA jednoduchú premisu, ktorú uplatnil na konkrétnych dvoch postavách.

Zo zlých budú dobrí a naopak. Zo zlého Johna Tatea sa stal dobrý John Tate. Keď sa mu členovia a členky partie otočili chrbtom, pretože nebol schopný konať v prípade „úmrtia“  Adama, stal sa z neho dobrý, Bohom naplnený chlapec, ktorý hlása slovo Božie. Dopísanú scénu, v ktorej prichádza Jakub Kuka ako John Tate oblečený v obleku s batohom a slovom Božím v ruke, autori využili ako akési intermezzo v príbehu. Prestávka. Zdôraznili tak svoj výklad a koncept hry. Poukázali na pokrytectvo v našom svete.

Z dobrých sa stávajú zlí. To je prípad postavy Philla v prevedení Igora Schlossera. Na pohľad nenápadný, tichý chlapec, možno intelektuál, ktorý sa jediný dištancuje od partie Johna Tatea. Phill je jej členom, ale jeho odlišnosť a názorový rozkol autori inscenácie zvýraznili, ako inak, kostýmovou metaforou. Všetkých členov a členky gangov, partií, skupín niečo zjednocuje. Majú spoločný znak, symbol. Skupinu mladých ľudí, ktorých spája život  spojený so strachom, bezradnosťou, zakomplexovanosťou, ktoré vedú k násiliu páchaných na druhých, má svoj znak – je ním bunda. Bunda ako z army shopu, zelená zvonku, oranžová z vnútra. Všetci členovia a členky ju majú. Podľa režijného výkladu je to štýl, ktorým sa prezentoval John Tate. Phill však túto bundu, tento symbol ich spolupatričnosti nenosí. Môžeme predpokladať, že autori chceli uvedenou divadelnou skratkou definovať rozdielnosť týchto  dvoch postáv. Čo sa teda stane, keď sa z dobrého Philla stane zlý Phill? Igor Schlosser sa už vo viacerých školských projektoch prezentoval ako študent herectva, ktorý vedome pracuje so svojou hereckou postavou. V jeho postavách sú jasne zrejmé motivácie konania, rozpoloženie postavy a charakterové pohnútky. Nie je tomu inak v prípade postavy Philla. Schlosser pochopil podstatu svojej roly, vďaka čomu boli jeho reakcie a konanie motivované a uveriteľné. Diváci a diváčky mohli sledovať evidentný prerod Philla. Jeho postupné, pomalé, nenápadné, a predsa zjavné menenie charakteru na chlapca, z ktorého sa povahovo stal John Tate. Ako režijnú bodku a podčiarknutie svojho výkladu si Phill na záver oblieka už uvedenú bundu zla. Kruh sa uzatvára. Sme zacyklení v mocenskom svete. Pohybujeme sa na tenkom ľade a je nesmierne dôležité, kto drží vo svojich rukách moc a právoMOC rozhodovať za druhých.

Kto tvorí danú partiu? Mladí ľudia, teenageri na hranici s dospelosťou. Deti, ktoré túžia byť dospelými, majú sny o sláve, o budúcnosti, o vysokej škole, ale brzdí ich vlastná neschopnosť konať a zodpovedne rozhodovať o vlastných činoch. Danny (Andrej Remeník) ctižiadostivý teenager s jedným veľkým snom. Chce byť zubár. Remeník stvárnil Dannyho ako akéhosi „truľa“. Chlapca, ktorý úprimne nechápe ako sa do tej bezvýchodiskovej situácie dostal. Pre svoju zraniteľnosť sa stal ľahkým cieľom útoku a manipulácie Johnom Tateom, a vôbec, každého trošku silnejšieho jedinca. Autori rozohrali nenápadné vzplanutie lásky medzi Dannym a Jan. Mária Havranová v úlohe Jan  prezentuje čistotu svojej postavy. Je zrejmé, že Jan má správne nastavený morálny kompas, je si vedomá skutku, ktorý sa udial, avšak, z neznámych dôvodov pokračuje v hraní tej špinavej maskovacej hry. Jeden za všetkých, všetci za jedného? Strach zo samoty? Motivácie pri postave Jan nie sú zrejmé. Podobne nenápadnou postavou je Richard. Richarda predstavil novoprijatý študent do magisterského ročníku herectva Gabriel Fusko. Na javisku Divadla Lab sa predstavil po prvýkrát. Jeho Richard sa zdá byť na pohľad obyčajný chlapec, tak ako všetci. Bez cieľa, bez motivácie, jednoducho iba bábka, ktorá síce s množstvom vecí nesúhlasí, ale napriek tomu koná tak, ako mu povedia. Najslabším článkom v partii je Brian (Simon Kopunec). Brian v prevedení študenta absolventského ročníka činoherného herectva je vysoko citlivý teenager, psychicky labilný. Po všetkých desivých udalostiach, ktoré sa v príbehu odohrajú sa zblázni. Hovorí o splynutí s prírodou, o kráse zeme. Jeho nevinnosť sa podarilo Samuelovi Kupcovi stvárniť vierohodne a pochopiteľne.  Ingrida Baginová sa v postave Cathy alternuje s Niki Dékány. Baginová zo svojej hrdinky vytvorila napohľad hlúpe dievča, ktoré miluje násilie. Vždy je na strane toho silnejšieho a je oporou pre vodcu skupiny. Ona stojí za zvrhnutím Johna Tatea z vodcovskej pozície, ona iniciuje poslušné nasledovanie Philla. Ona mu v skupine pomôže s posledným desivým krokom - „zabitím Adama.“  Na jej charaktere môžeme vidieť evidentné zmeny. Keď partiu viedol násilnícky John, aj ona sa správala násilne, vulgárne, primitívne. S príchodom nového vodcu Philla, sa z Cathy, v hereckom výraze Ingridy Baginovej, stáva erudovanejšia, pokojnejšia, harmonickejšia, citlivejšia teenagerka. No, akonáhle vycíti, že tejto povahe už ani Phill neimponuje stáva sa zvieraťom. Baginovej postava sa v sekunde zmení a z prítomného násilia a napätia sa opäť teší.

Alternovaná je postava Lei, študentkami - Miroslavou Durnou a Lenkou Libjakovou, ktoré sa striedajú aj v stvárnení postavy Adama. Lea Miroslavy Durnej je nepopierateľne jedna z najzaujímavejších postáv inscenácie. Je inteligentná, drzá a naozaj veľmi osamotená. Jej monológy, ktoré zastupujú rozhovory s Phillom, prerušujú plynulý dej príbehu. Je to jediná čistá, morálne správna postava, ktorá sa pravej tváre nevzdáva ani pod tlakom skutočností. Je jediná, ktorá si uvedomuje nesprávnosť a bezprávie, ktorého sa okolie dopúšťa.

Treba zdôrazniť, že inscenácia DNA  je prvým projektom študentov štvrtého ročníka, v ktorom dostali všetci herci a herečky relatívne rovnaký priestor, aby mohli prezentovať svoju hereckú prácu. Tvorcovia inscenácie sa nevyhli súčasnému modernému trendu videoprojekcií v divadle. Tento fenomén ich nadchol natoľko, že sa diváci a diváčky pozerajú prostredníctvom plátna na niekoľko scén z príbehu. Je otázne, prečo sa autori inscenácie rozhodli do svojho predstavenia zakomponovať tento audiovizuálny prvok. Ak išlo o zobrazenie vnútorného sveta Philla, prečo sa metaforický obraz s Adamom kráčajúcim po vode, prelínal s videonahrávkou z týrania Adama, ktorý sa následne vystriedal s projekciou nahrávania videa na sociálnu sieť? Využitie videoprojekcie sa tak zdá byť bez konceptu, len tak vytrhnuté mimo pointu.

Musíme vyzdvihnúť režisérovu schopnosť pracovať s humornými divadelnými skratkami. Už vo svojej inscenácií J.P. Sarte S vylúčením verejnosti sa Rédlimu podarilo vytvoriť niekoľko absurdných, komických scén, ktoré išli proti významu textu a na záver pôsobili ironicky, ba až cynicky. Jeho netypický zmysel pre humor sa uplatnil aj v jeho novej inscenácií DNA, kedy využíval humorne ladenú hudbu (Dumb ways to die). Podobne ironicky pôsobí aj intermezzo Jakuba Kuku ako zvestovateľa dobra a rôzne iné herecké akcie a scény, ktoré sú kruté, no Rédli v nich dokáže nájsť predsa silnú stránku absurdnosti a umne vytvoriť vtipnú situáciu. Častokrát sa diváci  musia smiať cez slzy.

Najsilnejšími prednosťami inscenácie DNA je téma a spôsoby jej artikulácie. Tvorcom a tvorkyniam sa podarilo vytvoriť krutý obraz reality. Inscenácia síce neprináša nové prístupy k divadlu, formu alebo netradičnú interpretáciu, no svojím realistickým výkladom, koncentrovanou prácou hercov a herečiek dokáže v divákoch a diváčkach zanechať pocit, z ktorého mrazí.

                                                                                                      Júlia Pecková