Hrať komédiu je vraj pre herca to najťažšie. Tohtoročný absolventský ročník Katedry herectva má už s týmto žánrom veľké skúsenosti. No ich predchádzajúce inscenácie nedosiahli vždy želané kvalitatívne úspechy. Prvá z ich dvoch absolventských prác je taktiež v komediálnom žánri. Zohraný režijno-pedagogický tandem Juraj Bielik – Anton Korenči s nimi totiž naštudoval Čiernu komédiu Petra Shaffera.

Shafferova hra patrí medzi evergreeny divadiel po celom svete. Komédia o mladom páriku Brindsleym a Carol, ktorému v ten najdôležitejší deň ich života (na prvú návštevu má prísť Carolin otec a zároveň aj miliardár Bamberg, ktorý má záujem o Brindsleyho sochy) v byte vypadne elektrina. Spleť nečakaných situácií a ešte viac neočakávanejších hostí nenechá na seba dlho čakať. Jedinečnosť hry spočíva práve v tom, že Shaffer funkčne zamieňa svetlo za tmu a naopak. Takže, keď je na javisku tma, postavy sa tvária, že je svetlo a keď sa pred divákmi konečne rozsvieti, tak herci musia hrať, akoby nič okolo seba nevideli. Plejáda nepredvídaných zvratov a nedorozumení „v absolútnej tme“ ponúka pre tvorcov množstvo príležitostí na vytvorenie tých najrôznejších komických akcií, etúd, gagov a skečov, kde môžu budúci absolventi ukázať svoj  zmysel pre pointu, situačný humor a predovšetkým pre základné remeselné zručnosti, ktoré sa za päť rokov štúdia naučili.

Na Slovensku má hra trvalú inscenačnú tradíciu a najvýraznejšie rezonovalo jej uvedenie  v roku 1968 na Malej scéne SND v réžii a preklade Miloša Pietora (jeho preklad použili aj súčasní tvorcovia) v excelentnom hereckom prevedení Ladislava Chudíka, Františka Zvaríka, Sone Valentovej, Evy Polákovej či Hany Meličkovej. Ich naštudovanie sa stalo doslova legendárnym. Inscenácia Bielika a Korenčiho sa však od tej Pietorovej dištancuje a hľadá vlastnú, svojbytnú cestu. Tú nachádza v silnej expresivite režijného aj hereckého výrazu. Režiséri často humor nachádzajú nielen v logickom sledovaní situácií a zmätkov, do ktorých sa dostanú (de)zorientované postavy, ale niektoré scény prikrášľujú aj o vlastné hrubozrnné a vulgárne vtipy (obchytkávanie Harolda na gauči ešte triezvou Furnivalovou, náznak orálneho sexu Brindsleyho a Cley či Brindsleyho spoznanie Cley podľa zadku). Tieto miesta by do celkovej koncepcie zapadli omnoho prirodzenejšie, keby v priebehu inscenácie nenastávali hluché miesta. Ako na sínusoide sa totiž striedajú až priam excelentne zvládnuté (režijne aj herecky) miesta s gejzírom situačnej (scéna, kedy sa Brindsley snaží potme preniesť požičaný nábytok späť do Haroldovho bytu) aj konverzačnej komiky (zoznámenie Brindsleyho a Melketta, kedy ešte Brindsely netuší, že jeho budúci svokor sa už nachádza v byte) s miestami bez výraznejšieho režijného vkladu a bez využitia všetkých ponúkaných možností na rozvinutie situácie. Napríklad monotónny prvý dialóg Carol a Furnivalovej či scéna po odsunutí sofy, kedy si herci akoby ani nevšimli či aspoň akciou adekvátne nereagovali na zmiznutie dominantného kusu nábytku. Nelogicky pôsobili aj dialógy, kedy herci odpovedali na repliky partnera opačným smerom – postavy sa síce nevidia, ale to neznamená, že sa nepočujú. Zároveň tvorcovia na škodu veci pričasto obišli fakt, že postavy sa navzájom nemôžu vidieť. Iba niekedy si po tme ukážu „figu“ alebo vyplazia jazyk. Medzi najvydarenejšie miesta, kedy postavy netušia o konaní svojho okolia,  patrí „vzdušné plávanie“ opitej Furnivalovej – herečka leží na sofe, ktorú Brindsley práve odváža do boku javiska a ona pri pocítení plynulého pohybu začne imitovať akvabely.

Na rozdiel od Gajdoša niektorí jeho spolužiaci nemali také šťastie na postavy a režijné vedenie, keďže ich režiséri príliš obišli a nechali bez precíznejšej práce s textom a situáciami. Akoby sa niekedy zabúdalo na hercov, ktorí práve nemajú autorom predpísanú repliku. Tak napríklad Jozef Jurčišin-Kukľa zaujme svojimi častými výpadmi (až s akrobatickými prvkami) starostlivého otca voči „nepriateľovi“, ale v miestach, kde mu logická motivácia neponúka tieto ataky ostáva herec sedieť či stáť a nemo „sledovať“ situáciu. Absentuje rozvitie vzťahov v daných situáciách a nuansy postavy. Podobne ani Júlia Kováčiková ako slečna Furnivalová nedostala výraznejšie motivácie na vyhranie miest, kde sa ešte nemôže spoľahnúť na Furnivalovej opojenie po tme zamiešaných destilátov. Naopak jej alternantka Tajna Peršić prináša závan komiky a nových odtieňov aj v miestach, ktoré pri Kováčikovej ostali nerozvinuté. Peršić predstavuje  konzervatívnu starú dievku  v jemne skarikovanej podobe, ktorú však pevne drží na hranici umiernenosti a neprechádza k lacným vyjadrovacím prostriedkom. Herečka zaujme aj vo výstupoch, v ktorých nie je ústrednou postavou. Jej najzaujímavejšími miestami sú práve scény alkoholického opojenia či tajných ciest k baru (za triezva sa bála zo sofy aj postaviť, ale pre ďalší pohár ide bez najmenšieho zaprenia). Peršić vytvára dokonalý kontrast k staropanenskému strohému prejavu (prísna puritánka so zdvihnutým prstom) a rýchlemu opojeniu zmyslov alkoholom, kedy uvoľňuje svoj, dovtedy prísne strážený, výrazový register.  Najvtipnejším miestom jej interpretácie je nenápadné pochlípkavanie až vylizovanie z pohára, pri ktorom sa nevinnými očami pozerá do neba akoby Bohu hovorila, že sa predsa nič nedeje. Peršićovej výkon patrí k tomu najlepšiemu čo inscenácia prináša a ukazuje, že aj z malej a málovravnej postavy sa dá vybudovať výrazný výkon.

Výčitka voči nedostatočnému zúročeniu potenciálu postáv a predovšetkým komediálnych situácií súvisí aj s malým využitím výtvarných prvkov. Kým kostýmy Miroslava Kráľa vychádzajú priamo z charakteru postáv (napr. Melkettova uniforma, Brindsleyova pohodlná košeľa, Caroline komfortné šaty, Haroldovo sako s rolákom), tak scéna Adama Cisára poskytuje len tie najnutnejšie prvky. No tie príliš málo pomáhajú k širšej javiskovej súhre. Drahocenný nábytok (ako ho v hre postavy nazývajú) tvorí len sofa, dva stojany, lampa, niekoľko stoličiek či komoda s barom. To je však príliš málo na to, aby režiséri s hercami vytvorili výraznejšie etudy v „tme“ javiska. Nedochádza tak k žiadnej osobitej, nekonvenčnej, interakcii vo vzťahu herca k scéne. Nehovoriac o základnej absencii rekvizít, ktoré by pri práci s hercom podporili konanie či akciu.

Inscenácia napriek výčitkám patrí medzi tie lepšie, čo mal herecký ročník možnosť za tri roky v Labe vytvoriť. Nemožno tvorivému tímu vyčítať vynaloženú energiu a remeselnosť, ktorú do konečného javiskového tvaru vložili, a ktorú herci na javisku bez prestávky udržujú. No v celej inscenácii prevláda až príliš veľa kriku, prepiateho výrazu a primálo režijnej, výtvarnej aj hereckej osobitnosti. Akoby nám polovica zo všetkého ostala utajená kdesi v prítmí javiska.

Karol Mišovic, doktorand na Katedre divadelných štúdií