Na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU vznikol počas zimného semestra 2017 projekt tretieho ročníka Erasmus študentov – Portugalky Ráquel Dias a Argentínčana Luciana Mansur Nahra. Bábkarský projekt pod názvom Stay vznikol na motívy románu od Lindsay Eagar Hour of the bees. V príbehu sa stretávame so starým otcom Sergiom, trpiacim demenciou, ktorý svojej vnučke Carol rozpráva príbeh o strome, ktorý dokáže zahojiť akúkoľvek ranu, či o včelách, ktoré namiesto medu prinášajú osviežujúci dážď.
Režisérka Paula Belická (2. mgr., KBT) rozdeľuje scénu na tri časti, pričom každá z nich má iný význam. V ľavej časti sa spolu stretávajú Sergio s Carol, a on jej rozpráva príbeh o strome a včelách. Bábka Sergia je vyrobená z dreva (Juliána Dubovská, 1. mgr., KBT) a animuje ju Argentínčan Luciano. Starobu a demenciu človeka vyjadruje napríklad prostredníctvom lyžičky, ktorú trasúcimi sa rukami prikladá k ústam bábky. Vnučku Carol stvárňuje Portugalčanka Ráquel. Je až dojímavé, s akou nežnosťou napúšťa pohár vody, ktorý následne prikladá k ústam bábky starého otca. Prostredníctvom úprimného úsmevu vyjadruje lásku k svojmu dedkovi, ktorá sa v niektorých scénach mení na skutočný strach (keď vypadne z okna). Ľavá časť scény je vyjadrením retrospektívnych myšlienok a zároveň ukazuje vzťah medzi starým otcom trpiacim demenciou a jeho malou, zvedavou vnučkou. Rozprávanie samotného príbehu je prerušované snovými výjavmi, ktoré sa realizujú uprostred scény. Ráquel a Luciano prostredníctvom vzájomného odďaľovania a zbližovania sa pripomínajú magnetické pole. V ich tanečnej choreografii je badateľne cítiť vášeň premiešanú s nehou a túžbou, ktorá prichádza s každým opätovným odchodom a následným návratom.
Pravá časť scény ostáva dlho nevyužitá, no to sa mení bezprostredne po starčekovej smrti. Ráquel opatrne otvára malý kufrík a so zaslzenými očami doň ukladá drevenú bábku. Ticho, ktoré nastane bezprostredne po tomto akte, pripomína zaslúžený spánok včiel. Pomaly sa však vytráca , priamo úmerne s hudobnými vložkami, ktoré zabezpečujú potrebnú dynamiku (Marcel Vén, Juraj Havlík, Jakub Havlík, Michal Kinik).
Paule Belickej sa podarilo vytvoriť inscenáciu, v ktorej sa mohol naplno prejaviť temperament zahraničných študentov. Vďaka postupnému dávkovaniu emócií (radosť, zvedavosť, strach, vášeň, smútok) sa mohol divák postupne a pomaly vnoriť do príbehu, v ktorom sa miešajú spomienky spolu s novými začiatkami. A to všetko v prítomnosti včiel, ktorých bzukot pripomína neodvrátiteľnú skutočnosť – že čas rýchlo beží, a preto by sme mali urobiť všetko pre naplnenie svojich snov.
Miroslava Košťálová
1. bc KDŠ
Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com