Vďaka za to, že vás máme

externýneprofesionálnyVďaka za šťastieKatarína Krokošová
Vďaka za šťastie (foto E. Dobáková)

Divadlo Christoffer je ochotnícke divadlo, ktoré funguje od roku 2008. Jeho repertoár tvorili predovšetkým hry s náboženskou tematikou a hlbokým morálnym posolstvom. Výnimkou nie je ani najnovší prírastok. Na konci apríla uviedlo hru Vďaka za šťastie.

Problémom inscenácie je samotný text hry (Mária Anna Krupková), ktorého cieľom bola snaha o pripomenutie hodnoty a nestálosti ľudského šťastia. Spisovateľ Alex, ktorý žije v harmonickom manželstve so svojou ženou Dianou, si neváži šťastie, ktoré mu je dopriate. Jedného dňa stretne v bare neznámeho a rozhodne sa, že práve on bude jeho inšpiráciou pre písanie. Zabudne však na skutočné hodnoty, ktoré mu tak v závere hry musia byť pripomenuté. Odčítať dej príbehu je však veľmi náročné a nenapomáha tomu ani samotná inscenácia. Autorka sa snažila vytvoriť dve roviny textu – tú reálnu a tú nereálnu, ktorá sa odohráva v našich mysliach. Textu však akoby chýbal dostatočne úderný začiatok, ktorý by viedol k záveru, kde by sa rozuzlil leitmotív celej hry. Postavám chýba hlbšia motivácia, často nevieme odčítať podtexty, dialógy pôsobia nepresvedčivo a textu by určite neuškodila zásadnejšia úprava.

Režisérka (Klára Mária Madunická) sa však s problémovým textom pasuje celkom dobre. Ide o jej prvú réžiu v tomto divadle a viditeľná je istá snaha priniesť do divadla inovatívny, vlastný režijný rukopis. Vytvára veľmi zaujímavé mizanscény, ktoré vo viacerých prípadoch fungujú. Niekedy sú však až príliš determinované textom a bežný divák ich tak nemá šancu odčítať.

Autorkami scénografie a kostýmov sú Klára Mária Madunická a Mária Anna Krupková. Scénografia je tvorená dvoma hracími priestormi. Jeden tvorí byt manželov Diany a Alexa. Nachádzame sa v kuchyni so stolom a stoličkami, v pozadí visí svadobná fotografia Diany a Alexa. V zadnej časti sa nachádzajú dvere, ktoré vedú zrejme do spálne, no v jednom obraze sa v nich objaví Diana v kabáte, čo vytvára dojem, že vedú von z bytu. Druhý hrací priestor tvorí bar, kde sa pohybujú postavy v maskách. Priestor je takmer prázdny, určuje ho len barový stôl. Oba priestory sú oddelené farebne, ako aj dverami medzi nimi.Kuchyňa manželov je ladená do bielej, zatiaľ čo bar do čiernej farby. Výber týchto protikladov síce aj s ohľadom na text na prvý pohľad pôsobí prvoplánovo, avšak v inscenácii funguje. Takýto priestor nám ponúka dva kontrastné svety – čierny a biely a rozdeľuje aj postavy na dobré a zlé, čo pôsobí príliš šablónovito. Absentuje potrebný prienik. Ten sa snaží vytvoriť postava Alexa, ktorá osciluje medzi týmito dvoma svetmi. Scénografia je celkovo dosť popisná a možno by kde-tu pomohla aj práca s náznakom.

Vyzneniu odlišnosti dvoch priestorov napomáhajú aj kostýmy. Postavy z nereálneho sveta sú oblečené v spoločenských šatách, prípadne v čiernych nohaviciach a košeli a postavy z reálneho života zas majú oblečené jednoduché tričko a džínsy. Pre postavy z nereálneho sveta je tiež príznačné použitie masiek. Postava dámy v červenom si na konci masku strháva, čím akoby sa snažila vystúpiť z temného čierneho sveta.

Herci v prípade tejto inscenácie nemali ľahkú úlohu. Museli zvládnuť náročný text, ktorý im nepodal pomyselnú pomocnú ruku, ale skôr im hodil poleno pod nohy. Herci, vysokoškolskí študenti, sa so svojimi postavami popasovali so cťou. Žiaľ, ani oni však divákom nedokázali pomôcť zorientovať sa.

Ivan Pupala svoju postavu spisovateľa Alexa kreuje ako muža, ktorý nedokáže nájsť vlastnú rovnováhu ani napriek tomu, že mu rodinné zázemie vytvára jeho milujúca manželka Diana (Antónia Hollá). Z jeho výkonu cítiť strach a neistotu, ktorá v niektorých momentoch môže byť pre jeho postavu veľmi prínosná. Treba s ňou ale narábať opatrne a vedieť odhadnúť, respektíve pokúsiť sa určiť si presné výstupy, v ktorých sa môže použiť. Pupala však s týmito atribútmi napracuje vedome, čo je napokon úplne pochopiteľné s ohľadom na jeho doterajšie herecké skúsenosti a príležitosti. Pre jeho herecký rast by bola určite potrebná výraznejšia dikcia.

Antónia Hollá pôsobí v postave Diany alebo aj Božskej veľmi prirodzene. Z jej vystupovania cítiť pokoj a rozvahu, čo je s ohľadom na tému hry veľkým pozitívom. Hollá využíva jemné gestá a pomalú, pokojnú reč. S využitím týchto výrazových prostriedkov kreuje zo svojej postavy uvedomelú ženu v strednom veku, milujúcu svojho manžela. V hádkach s manželom je jej hlas pevný a zvučný. Avšak aj z jej prejavu cítiť neistotu, ktorá môže  z celkového dojmu trochu uberať.

U Fridricha Egyenesa Pörsöka je dominantným výrazový prostriedkom jeho pevný a hrubý hlas, ktorý je pre jeho postavu Kiliána veľmi vhodný. Práve hlas mu už na prvý pohľad pomáha odlíšiť sa od ostatných postáv. Je to výhoda, ktorá však viac pramení z fyziognómie tela ako z vedomej hereckej štylizácie. Do mierne monotónneho tempa inscenácie tak zrazu prináša inú a v tej chvíli už tak nevyhnutne potrebnú energiu.

Aj ostatné herecké kreácie sú plnohodnotnou súčasťou inscenačného tvaru. Naďalej však platí absentujúca smelosť a energia viditeľná aj vo výkone Rudolfa Trebatického v postave Bieleho.

Jan Pan sa v postave čašníka objavuje hneď na začiatku, kde vyslovuje pomerne dôležitý monológ o pokušení. V jeho prípade však treba popracovať s dôrazom na dôležité slová, ktoré sú určujúce pre správne pochopenie hry. V Panovej interpretácii však monológ vyznieva nesmelo, chýba potrebný pokoj a práca s pauzami.

Zuzana Bombeková ako Modrá pôsobí ako mýtická bytosť. Do inscenácie prináša rozprávkovosť a dobrotu aj napriek tomu, že je radená k postavám z nereálneho čierneho sveta.

Opakom je postava Červenej, ktorú stvárňuje Simona Orviská. Práve ona by mala byť hlavnou pokušiteľkou príbehu. Orviská stvárňuje zvodkyňu, avšak bez potrebnej dávky sebavedomia.

V prípade všetkých hercov by určite pomohlo zapracovať na lepšej dikcii, zvučnosti hlasu, no najmä na energii, s ktorou na javisko prichádzajú a ktorú divákom odovzdávajú. Avšak s ohľadom na to, že ide o ochotníkov, ktorí s divadlo majú zatiaľ len malé skúsenosti, boli ich výkony slušné. Keďže je táto recenzia písaná z premiéry, je zrejmé, že pocit zodpovednosti sa odrazil na všetkých výkonoch. Potrebná smelosť sa snáď dostaví s plánovanými reprízami. Avšak sebavedomie tvorcov tejto inscenácie pokojne môže nabrať vzostupnú tendenciu.

Katarína Krokošová, 2. bc KDŠ

 

Mária Anna Krupková: Vďaka za šťastie

réžia Klára Mária Madunická

scenár Mária Anna Krupková

účinkujú Ivan Pupala, Antónia Hollá, Fridrich Egyenes Pörsök, Rudolf Trebatický, Simona Orviská Zuzana Bombeková Jan Pan

premiéra 25. 4. 2018, Divadlo Christoffer

iniciátor
November - 2019
  01 02 03
04 05 06 07 08 09
10
11 12 13 14 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com