Viechovský „Faustus“ alebo Ako si pripraviť faustovské medovníčky

Faustautorský projektMirka Košťálová

Budeme potrebovať 150 g masla, 1 dl medu, 2 dl kryštálového cukru, 1 dl smotany a...nebojte sa, z Reflektora sa nestal časopis venovaný kulinárskemu umeniu. Vymenovávaním ingrediencií narážam na bulletin k inscenácii, v ktorom nájdete Johannov recept na medovníčky, ktoré vo výslednej podobe vidíme aj na javisku (inscenačný tím však neposkytuje návod na to, ako docieliť, aby sa medovníčky bláznivo chichotali). 

„Dissignátor scaenárum“, alebo ak chcete režisér Pavol Viecha sa rozhodol spojiť vybraných študentov piateho ročníka z Katedry herectva (Michal Kinik, Matej Babej, Marek Lupták), Katedry scénografie (Kristína Veselá, Lukáš Vasil) a Katedry bábkarskej tvorby (Lukáš Jurko, Mária Ševčíková, Lenka Škoricová, Juliána Dubovská). Spoločne vytvorili autorský projekt venovaný vzdelancovi, alchymistovi a tomu, ktorý zapredal dušu – Faustovi. Inscenácia o človeku, ktorý býva označovaný aj ako černokňažník, veštec, ľudový liečiteľ či astrológ vznikla na motívy troch hier o Faustovi – Tragický príbeh doktora Fausta od Christophera Marlowa, Faust I. od Johanna Wolfganga von Goetheho a Príbeh doktora Fausta od Petra Zajaca. 

Tomu, že inscenácia sa bude vymykať z priemeru ostatných produkcií v Divadle LAB nasvedčovali aj rôzne akcie vo foyer budovy pred začiatkom samotného predstavenia – Michal Kinik hral na husliach, zatiaľ čo Lukáš Jurko spieval vysoké tóny. Keď Mária Ševčíková pomazala medom čelo každého diváka, zrazu som sa preniesla do obdobia Vianoc. Nepochybne to bol jeden z cieľov, ktorý chcel inscenačný tím dosiahnuť – spomaliť uponáhľanú myseľ diváka, stíšiť ho a pripraviť na predstavenie.

Pomalé tempo, javiskový minimalizmus a absolútna koncentrácia hereckého kolektívu boli príznačné pre režijno-dramaturgickú koncepciu. Tvorcovia vytvorili inscenáciu až mystického rozmeru, v ktorej sa prepája činoherné, bábkové a výtvarné divadlo. Výtvarné objekty – busty hláv – sa používajú v tých častiach inscenácie, ktoré reprezentujú vysnívaný, resp. vytúžený svet Fausta. Demonštrovať to môžeme na príklade stretnutia Fausta a Margaréty – busty hláv animujú Marek Lupták (Faust) a Mária Ševčíková (Margaréta). Bodové svietenie na busty umožňuje divákom absolútnu koncentráciu a vytvára intímnu atmosféru, ktorá by mala patriť k prvému romantickému stretnutiu. Pôsobí to mimoriadne subtílne. O to silnejšie pôsobí nasledujúca mizanscéna, v ktorej Mefistofeles (Matej Babej) prezradí Faustovi (Marek Lupták), že Margaréta nebola skutočná, čím Faustovi pripomína, že sa podpisom zmluvy vzdal lásky...Ak som v predošlých riadkoch napísala, že práca s výtvarnými objektmi reprezentuje nedosiahnuteľný svet Fausta, tak Viecha iným spôsobom pristúpil k práci s materiálom. Utierka, ktorú animuje Lukáš Jurko, zosobňuje vzrušenú tetu Martu, ktorá sa najprv zadúša neviditeľnými slzami, aby sa neskôr dôkladne „poobtierala“ okolo Mefistofela. Inscenátori takýmto režijným uchopením poukazujú na to, že teta Marta, človek, osoba z iného sveta ako Faust, či Mefistofeles, nemôže byť z mäsa a kostí, čo v inscenácii vytvára pôsobivé napätie. Nehovoriac o animácii Lukáša Jurka, ktorý svojimi vzdychmi a stonaním dodáva inscenácii odľahčujúci a vtipný rozmer (ktorý je navyše umocnený bezmocným Matejom Babejom v úlohe Mefistofela, snažiacim sa zbaviť tety Marty). V inscenácii má svoje materiálové zastúpenie aj cesto – Michal Kinik sa v úlohe Wagnera snaží dostať na vrchol svojho bádania, čo je vyjadrené prostredníctvom formovania hmoty v miske. Pred očami diváka vzniká nemotorný človiečik, ktorý mi vo veľmi jemnej verzii pripomínal Frankensteina. Viecha tak poukazuje na to, že hoci sa človek môže dostať na vrchol bádaniam, tak v konečnom dôsledku je voči sile mágie bezmocný. 

Samotný temporytmus inscenácie zabezpečovali herci prostredníctvom zavesených mikrofónov. Hlasom vytvárali pouličné vzruchy, opakovali slová, šepkali, stišovali, či naopak zvyšovali tón v závislosti od konkrétnej situácie (spomeňme mizanscénu, v ktorej si Wagner uvedomí, že jeho ,,čistý človek“ je nedosiahnuteľný – herci následne opakujú slová ,,čistý človek“ do mikrofónov, čím vytvárajú vnútro Wagnerovej mysle). Vďaka týmto prvkom inscenácia síce nadobúdala duchovné rozmery, ale bol to zároveň aj jej kameň úrazu. V inscenácii chýbalo viac momentov, počas ktorých by sa výraznejšie pracovalo s dynamikou – spomeniem mizanscénu, v ktorej všetko to, čo chce Faust, vytváral Matej Babej (Mefistofeles) prostredníctvom rytmických pohybov a rýchleho točenia bust. Aj toto bol jeden zo spôsobov, ako pracovať s temporytmom. Škoda, že takýchto miest nebolo v inscenácii viac. 

Diskutabilným dojmom pôsobí záver inscenácie – Marek Lupták v úlohe Fausta rozbíja bustu, ruší kriedou naznačený kruh, pustí sa do upratovania a následného umývania podlahy. Žeby Faust upratoval svoju dušu? Alebo tým chce poukázať na to, že konečne niečo musí a chce urobiť sám, lebo doteraz robil zaňho všetko Mefistofeles? Interpretácií môže byť aj viac, záleží od samotného diváka, na akú stranu sa prikloní a čo v ňom záverečné vyvrcholenie vyvolá. Jedno je však viac než isté – Faust predstavuje výnimočný autorský projekt, v ktorom tvorcovia dokázali prepojiť prvky činoherného, bábkového a materiálového divadla. Inscenácia poukazuje na to, že Faust spolu s mágiou nepatria len do zaprášených izieb, ale aj na divadelné javiská. Samozrejme, vo vyváženej miere napätia a humoru. 

Miroslava Košťálová, 2. Bc. KDŠ

iniciátor
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16
17
18
19 20 21 22 23 24 25
26
27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com